V Ríme sa usadili aj Židia, ctitelia Jahveho, jediného Boha Stvoriteľa všetkých vecí. Židia sa vo všeobecnosti usadzovali všade vo väčších obchodných mestách Rímskej ríše. Julius Caesear im dal slobodu vyznania, zbavil ich vojenskej služby a dovolil im žiť podľa ich vlastných zvykov a zákonov. Cisár Augustus nariadil, aby sa kvôli Židom nerozdeľovalo obilie v sobotu. Jeho dcéra Julia venovala Jeruzalenskému chrámu vzácne náradie zo zlata a striebra. Pod cisárskou ochranou boli tiež synagógy a židovské školy. Z tejto priazne boli však aj určité výnimky. Prenasledoval ich cisár Tibérius i Klaudius. Spisovatelia Horác, Juvenal, Suetonius, Tacitus, ba i Seneka si z nich robili posmech. Zásadne však rímske pravo povoľovalo židovské náboženstvo, a preto platilo ako štátom uznané, teda tzv. „religio licita“, preto do synagóg mohli prichádzať nielen Izraeliti, ale aj prozeliti obidvoch pohlaví z rímskej aristokracie. O tom svedčia náhrobné nápisy objavené v židovských katakombách. Na jednom náhrobku je zmienka, že Paula Veturia, po tom čo prijala židovské náboženstvo, dostala meno Sára.

Kresťania v tieni synagógy

O kresťanoch sa štátna rímska moc dozvedela, až vtedy, keď vznikli medzi nimi a synagógou spory. Štát považoval kresťanov len za novú židovskú sektu a preto ich zahrňoval do rubriky „ licita religio iudeorum“. Pre kresťanov to znamenalo veľkú výhodu, pretože mohli tak do istej miery používať výsady uznaného a dovoleného náboženstva. Židia sa ich však zriekli a žalovali na nich mestským prefektom, že sú nepriatelia židovstva. Vrchnosť však tieto sťažnosti prijímala veľmi rezervovane, lebo po vyšetrení obyčajne boli kresťania oslobodení, keďže nespadal ich prípad pod nijaký paragraf tresného zákonníka. Príkladom je postoj achajského prokonzula Galliona voči sv. Pavlovi. „ Židia, keby išlo o nejakú krivdu, alebo veľký zločin, vypočul by som vás podľa práva. Ale keďže sú to spory o učenie, o mená a o váš zákon, to si rozhodnite sami. V takých veciach, ja totiž sudcom nechcem byť“. Obdobne pri druhom zatknutí Pavla, sa zachoval voči nemu aj rímsky tribún Klaudius Lyziáš, ktorý v liste Félixovi uvádza: „ Židia ho obžaluvavajú pre sporné veci svojho zákona, on však nemá nijakého obvinenia, hodného smrti alebo väzenia“. Tiež edikt cisára Klaudia, o ktorom sa zmieňuje Suetonius, hovorí o tom, že Rím nerobil veľký rozdiel medzi Židmi a kresťanmi. Klaudius kvôli nepokojom vyhnal Židov z Ríma, ale dotýkalo sa to aj kresťanov, ako sa to dozvedáme zo Skutkov apoštolov. Aquila a Priscilu stretáva sv. Pavol v Korinte, pretože ako kresťania museli opustiť Rím.

Prenasledovanie kresťanov po požiari Ríma

Kresťania vyšli z tieňa synagógy po požiari mesta Ríma, ktorý vypukol 17. júla 64, dva roky po ukončení procesu sv. Pavla. Dôsledky požiaru, ktorý vyčíňal 6 dní a 7 nocí, boli hrozné. Požiar zničil do základov tri mestské okresy a z ďalších siedmich ostali len rutiny. V plameňoch zahynulo aj veľmi veľa ľudí. Požiar vypukol v cirkuse a rozšíril sa na staré mesto. Medzi ľudom sa povrávavalo, že pôvodcom požiaru je sám cisár Nero. Suetonius a Dio Gassius ho otvorene obžalovali zo zločinu. Taticus uvádza túto správu iba ako mienku ľudu. Suetonius, však tvrdí, že Nero sa skutočne prizeral z paláca na požiar, pričom bol oblečený do hereckých šiat, spieval a hral o zániku Tróje a tešil sa z pekných plameňov. Niektoré pramene uvádzajú, že cisár Nero na podnet svojej konkúbíny Popey Sabiny, označil kresťanov za podpaľačov, aby sa tak sám očistil od podozrenia. Tacitus píše, že najprv boli zatknutí tí, ktorí sa priznali, že sú kresťania a potom ich zradou veľké množstvo iných, ktorým sa síce nedokázal zločin podpaľačstva, ale nenávisť k ľudskému pokoleniu.

Verejná mienka bola vybičovaná do nepríčetnosti a chcela dať voľný priebeh „spravodlivéme“ hnevu. Rozhnevaný ľud chcel vykonať pomstu na tých, ktorí boli označení za nepriateľov ľudského pokolenia. Používali sa najrozmanitejšie tresty, pri ktorých sa mohla uplatniť ľudská fantázia. Kresťanov obliekali do kože divých zvierat, hádzali ich napospas divým psom, iných polievali smolou, priviazali ich na koly a zapaľovali, aby osvetľovali vatikánske záhrady.
Tu sa však historici nezmieňujú o žiadnom cisárskom edikte, na základe ktorého sa uskutočňovalo toto prenasledovanie kresťanov po požiari Ríma. Preto sa niektorí autori domnievajú, že keby nebolo požiaru, nebolo by ani prenasledovania. Sv. Pavol bol prepustený z väzenia dva roky pred požiarom z čoho je zrejmé, že štátna moc nevnímala kresťanstvo ako zakázané naboženstvo. Bolo to náboženstvo dovolené, v zmysle vyššie uvedených téz, lebo bolo chápané ako odnož židovstva. Ale ani po smrti Nera nevyšiel žiaden protikresťanský edikt. Kresťania žili až do posledných rokov Domiciánovej vlády pokojne. Považovali ich za židovskú sektu a preto spolu zo Židmi platili kapitolskému chrámu daň, ktorú predpísal cisár Vespazián.