Prenasledovanie kresťanov za čias dominátu

V roku 94, počas vlády cisára Domiciána, vypuklo druhé krvavé prenasledovanie kresťanov. Obeťami sú aj osoby z vyšších kruhov, z rodín senátorov, ba aj z rodín blízkych trónu, ako napr. Flavius Clemens so svojou manželkou Flaviou Domitillou a iné ženy z Domiciánovho rodu. Cisár vytýkal Clementovi a Domitille zločin pohŕdania otcovskýni bohmi a prijatie židovských zvykov. Táto výčitka potvrdzuje skutočnosť, že ešte koncom storočia boli kresťania stotožňovaní so Židmi a na druhej strane ukazuje, že štátna moc videla v kresťanoch nebezpečenstvo pre bohov Pantheonu. Cirkevný historik Euzébius uvádza, že v 15. roku Domiciánovej vlády s mnohými bola poslaná do vyhnanstva na ostrov Pontia, kvôli svojej pevnej viere v Krista, aj Flavia Domitilla, dcéra sestry Flavia Klementa, jedného z niekdajších rímskych konzulov. Po Domiciánovi nastúpil na trón Nerva a panoval v rokoch 96/98. V druhom roku jeho vlády napísal Clement, rímsky biskup a tretí nástupca sv. Petra, list cirkevnej obci v Korinte. V liste Clement vyzýva kresťanov k modlidbe a aj za svetských predstavených.

Po Nervovi nastúpil na trón cisár Traján , ktorý vládol v rokoch 98 – 117. V rokoch 111 – 113 bol Plínius ml. miestodržiteľom v provincii zvanej Bitýnia. Tento napísal Trajánovi list, v ktorom ho informuje o rozšírovaní kresťanov, pričom ho žiada o radu, ako si má v tejto otázke počínať. Informuje cisára o tom, že kresťania sa stretávajú v určitý deň pri východe slnka a spievajú si piesne o Kristovi ako Bohu. Cisár Traján odpovedal v zmysle, že si Plínius počínal dobre, že kresťanov netreba vyhľadávať, ale keď sú usvedčení, treba ich potrestať. Nariaďuje, že treba prijať anonymné žaloby. Z tohto Trajánového listu je zrejme, že od tejto doby je zločin už púhe zotrvanie pri kresťanskom mene. Človek už tým samým, že je kresťan má byť potrestaný smrťou. Od tejto doby sa kresťania stretávajú na každom kroku s odmietnutím v zmysle hesla „ vám nie je dovolené byť“ – Non licet vos esse.

Otáznikom ostáva, prečo Traján, ktorý bol spravodlivý zaujal takýto postoj voči kresťanom. Odpoveďou by mohlo byť to, že v kresťanoch videl nedovolený spolok. Všetky neštastia, ktoré sa stali boli prisudzované kresťanom a porovnávali ich s čarodejníkmi a vyžadovali také tresty, aby ich čo najviac mohli mučiť a aby čo najdlhšie mohli pociťovať bolesť z umierania. Okrem toho sa na kresťanov hodil aj paragraf Zákona dvanástich dosiek, zakazujúci cudzie náboženstvo a kult, ktorý neschváli senát. Nečudo, že takto bol kresťan považovaný za nepriateľa vlasti a ľudského pokolenia. Tieto kruté zákony trvali počas celého druhého i tretieho storočia.

Zdalo by sa, že toto je to najhoršie, čo mohlo kresťanov postihnúť a že nič horšie už nemôže prísť, respektívne mohol by to byť už koniec. Ale nebolo to tak. Počas vlády cisára Septimiusa Severa sa kresťania dožili toho najhoršieho a to, že sa im celý ľud začal posmievať a to nie len ústne, ale aj zobrazovaným posmešných karikatúr na stenách.

V roku 303 však vypuklo ešte dalšie prenasledovanie, ktoré vyvolal cisár Dioklecián. Tisíce veriacich šli na smrť, pričom hynuli mečom alebo na hranici. Kostoly boli zbúrané, cintoríny skonfiškované. Nastal otvorený boj aj proti cirkevnej hierarchii. Vláda nariadila prefektúre, aby pápežovo meno vymazala zo zoznamu predstavených dovolených kolegií. Začalo to za pontifikátu Marcelína r. 304. Jeho nástupcu, pápeža Marcela, cisár žiadal, aby sa vzdal svojej hodnosti, ale on odmietol, preto musel ísť do vyhnastva. Podobný osud postihol aj pápeža Eusébia roku 311. Po ňom bol zvolený Miltiades a to ešte v tom istom roku. Vláda ho spočiatku ignorovala. Onedlho však dostal od Maxencia výnos, ktorý rušil konfiškáciu cirkeného majetku a tým ho panovník znovu uznal za legálneho predstaviteľa cirkvi. Miltiades hneď potom poslal diakonov s cisárskym výnosom na mestskú prefektúru, aby si žiadali navrátenie cirkevného vlastníctva, ktoré skonfiškoval Dioklecián.

Vykupenie kresťanov v období rímskej ríše

O dva roky potom ako Dioklecián povracal skonfiškovaný majetok, sa kresťania dočkali spravodlivosti. V roku 313 sa totiž konal Milánsky edikt, ktorý rozšíril privilégia, ktoré dal Maxencius rímskej cirkevnej obci, na celú cirkev. Tento edikt vyhlásil cirkev za právnicku osobu a kresťanské naboženstvo pred zákon postavil na úroveň pohanského náboženstva. Tiež nariaďuje, že všetci, ktorí dostali domy alebo kostoly patriace kresťanom počas prenasledovania, či už od vlády alebo od niekeho iného, majú ich okamžite vrátiť pôvodnému majiteľovi.

Od tohto obdobia majú kresťania voľnu ruku, v realizovaní svojho života a počas celých nasledujúcich dejín sa už nedostali pod takú nadvládu ako počas obdobia rímskej ríše. Dalo by sa povedať, že v dejinách vývinu kresťanstva bolo toto obdobie tým najhorším aké kresťanstvo samo o sebe stretlo. Treba pripomenúť, že kresťanom trvalo mnoho rokov dokiaľ sa dostali z chudoby, do ktorej boli zvrhnutí.