Posmrtný život kresťanov a Rímanov

Spôsob pochvávania bol rôzny. Záležalo to vo väčšej miere v tom, ako solventní boli príbuzní zosnulého. Taktiež záležalo aké naboženstvo vyznávali. Kresťanské hroby sa nedali tak ľahko odlíšiť od hrobov pohanských. Pochovávali sa na povrchných pohrebiskách, kde sa vyskytovali zväčša skupinové hroby, chudobnejšie i bohatšie. Bolo zvykom obrátiť mŕtvolu smerom na východ. A však najednoduchší a najlacnejší spôsob pochovávania bol, že sa do zeme vykopala jama, do nej sa uložilo telo a zasypalo sa zemou po úroveň okolitého terénu. Kresťania mali tendenciu preberať zvyklosti aj od iných civilizácií, a preto sa v ich hroboch neskôr objavujú aj nejaké predmety zo striebra, bronzu či zlata. Tie najbohatšie vrstvy obyvateľstva pochovávali svojích zosnulých, ukladaním do sarkofágu z kameňa, pálenej hliny, mramoru ojedinele aj z olova. Najluxusnejším pochovávaním zosnulých bolo uloženie mŕtveho tela do mauzólea. Veľkolepé hrobky boli postavené v podobe antického chrámu na vysokom podstavci. Hlavnou časťou bola hrobová komora. Pomenovanie mausóleion je odvodené od monumentálnej hrobky kráľa Maussóla a jeho manželky Artemisie v Halikarnasse. V Ríme označovali výrazom mausoleum každý monumentálny náhrobok. Kresťania prebrali aj tento spôsob pochovávania. Najrozšírenejším spôsobom pochovávnia v Ríme boli katakomby.

Rímske katakomby sa skaladajú z veľkého labyrintu chodieb, ktoré sa nachádzajú nielen pod terajším mestom, ale aj za ním, pod pahorkami. Podzemné chodby, ktoré niekedy nad sebou vytvárajú až štyri poschodia, majú celkovú dĺžku 876 km.
V 3. stotočí rímska kresťanská cirkevná obec mala 25 až 26 veľkých a 20 menších, od seba oddelených katakomb. V súčasnosti vďaka vedcom, ale hlavne de Rossimu, poznáme viac než 60 katakomb pod Rímom a jeho okolím. Tieto rozsiahle podzemnné miestnosti majú viac než 6 miliónov hrobov. Podľa výskumov de Rossiho hrobári patrili k nižšiemu kléru, a podľa hodnosti boli asi na úrovni rádových frátrov. Sv. Hieronym sa o nich zmieňuje slovami: „ Primus igitur in clericis fossariorum ordo est“. Táto funkcia sa dedila z otca na syna. Ako možno vidieť z viacerých pamiatok, zdrojom odživy hrobárov bol predaj hrobiek, ale len od konca IV. storočia, lebo cirkev sa už postarala o ich živobytie.

Hrobky sa uzatvárali mramorovými alebo terakotorovými tabuľami a vzduchotesne tapetami, aby pochovaní neškodili zdraviu prítomným pri náboženských zhromaždeniach a oslavách. Tieto tabule sa označovali slovaom titulus a boli na nich namaľované alebo vyryté nápisy vzťahujúce sa na pochovaných. Ako som už spomínala, hrob nad ktorým je polkruh sa nazýva arkosolium, kým druhý typ hrobu, ktorý je rovný, v tvare obdlžníka vytesaný do steny, sa označuje ako sepolcro a mensa. Na nasledujúcom náčrtku možno tieto rozdieli vidieť. Mramorová doska, ktorá uzatvárala hrob, tabuľa, mensa, pri obidvoch druhoch týchto hrobov slúžila ako oltár. Zväčša do takýchto krajších hrobov pochovávali mučeníkov. Pamiatku ich smrti oslavovali eucharistickou obetou.

Z tohto starokresťanského zvyku vznikol príkaz cirkvi, že svätá omša sa smie slúžiť len nad svätými relikviami. Veľký rozsah katakomb a ich stavba vyvolala otázky, ako mohli pohanskí Rimania dovoliť kresťanom stavať tieto obrovské podzemné cintoríny, ktorými podkopali mesto krížom-krážom labyrintovými chodbami. Budovali sa tieto diela so súhlasom, či bez súhlasu svetskej vrchnosti?

Na tieto otázky odpovedá samotný vznik katakomb. Je prirodzené , že na začiatku boli cintoríny veľmi malé, pochovávali sa v nich jednotlivci alebo rodiny. Majetní veriaci, ktorí vlastnili pozemky v blízkosti mesta ochotne prepustili tieto pozemky na zriaďovanie cintorínov. Podľa rímskych zákonnov dokonca aj posledný zločinec, ktorého zákonná moc popravila, mal právo na pochovanie. Kresťania, ktorí prejavovali úctu telesným pozostatkom mučeníkov, nemali úradne zakazané ich pochovávanie. Pritom sa kresťania snažili špongiami a plátenými šarkami vysať a vyzbierať aj vyronenú krv, lebo túto vyliatu krv mučeníkov považovali za svätú. Tak zachytili veriaci napr. aj krv sv. biskupa a mučeníka Januára. Okolo hrobov mučeníkov sa nechali pochovať viacetí veriaci kresťania, lebo byť pochovaný v blízkosti hrobu mučeníka, znamenalo jeho ochranu alebo orodovanie u Boha.
Každý staroveký národ, vrátane Rímanov, mal vo veľkej úcte testamenty zomrelých a posvätnosť hrobov. Táto úcta sa vzťahovala na hroby mučeníkov, na relikvie, ako aj katakomby s relikviami veriacich a chránila ich.

Čo dodať na záver? Asi len toľko, že život kresťanov v období rímskej ríše, nebol vôbec, ale vôbec jednoduchý a klobúk dole kresťanom, ktorí tak tvrdo a dlho bojovali za svoje práva aj niekoľko desiatok rokov.