5. Proces vzniku uhorského štátu

Keď v roku 894 Maďari prvý krát porazili vojská cára Simeona, dostali ich vodcovia iný návrh, tento krát od kniežaťa Svätopluka I. z Veľkej Moravy, ktorý bol ohrozený spojenectvom francúzsko-bulharských vojsk. Podľa dohody, ich úlohou bolo iba vyplienenie Panónie. Avšak pravá Maďarská sila dorazila v roku 895 prešla Vereckým priesmykom Karpaty. A ich úspechy v boji prinútili podunajské mocnosti k zastaveniu nepriateľstva. Frankovia a Moravania rýchlo uzavreli mier, zatiaľ čo Simeon, ktorý sa spojil s Pečeňami, otáľal s dojednaním mieru s Byzantskou ríšou.
S veľkou pravdepodobnosťou nebolo maďarské ťaženie v roku 895 len s účelom získania koristi, ale ako vopred premyslený útok, ktorý malo za účel získať pôdu na trvalé osídlenie. To dokazuje aj fakt, že v tomto boji boli vojská vedené najvyšším veliteľom „gyulou“, Arpádom. Bol nositeľom jedného z dvoch najvýznamnejších hodností, na ktorom bol pravdepodobne založený systém vlády dvoch kráľov. Arpád je taktiež jeden z prvých postáv maďarskej histórie, ktorého meno je zachované až do našich čias, a to v dielach dvoch byzantských cisárov Leva VI. Múdreho a Konštantína VII. Porfyrogenneta. K ďalším patril Kurszán, „kende“, nominálny vládca zväzu siedmich maďarských kmeňov, a rôzni nositelia tretej hodnosti „harka“, t.j. ďalší veliteľ. Prvým písomným záznamom maďarskej histórie je, slávne dobitie historickej vlasti Arpádovými bojovníkmi, ktoré je spojené aj s tragickým útekom jednoduchého atelkuszkého ľudu do Sedmohradska.
Gesta Hungarorum je kronika, ktorá popisuje 300 rokov víťazstiev nad fiktívnymi vodcami tu objavených národov Rumunov, Chazarov, Kumanov a ďalších. V skutočnosti však Maďari narážali na odpor veľmi zriedkakedy, lebo väčšina Karpatskej kotliny bola tvorená územie medzi franskou, veľkomoravskou a bulharskou ríšou a bola vlastne nikoho zemou. Sedmohradsko s údolím rieky Maros, pohraničná oblasť bulharskej ríše, bolo asi prvým územím za karpatským oblúkom, kde sa Maďari uchýlili, a podľa povesti každý s ich siedmich náčelníkov vybudoval hlinený hrad (tu má asi pôvod jeho nemecké meno Siebenburgen). Avšak v ďalších rokoch bolo zaznamenaných viacero sporov medzi samotnými náčelníkmi. Dôvodom týchto sporov mohli byť neúspešné boje s Pečeňami, pri ktorých prišli o dobytok, a taktiež kvôli zabratiu ďalších území. Preto Maďari nerozšírili svoju moc za rieku Dunaj až do roku 899, keď ich Arnulf, teraz už cisár, vyzval aby mu pomohli v boji proti italskému kráľovi Berengarovi, ktorý taktiež usiloval o cisársku korunu. Tak začal prvý maďarský nájazd na Západ.
V boji Maďari získali skúsenosti z politických pomerov na územiach, ktoré sa mali stať v nasledujúcom polstoročí cieľom ich nájazdov. Taktiež objavili najkratšie nájazdové cesty k nim. Využili zmätok vo Východofranskej ríši, ktorí nastál po Arnulfovej smrti v roku 899, a pri svojom návrate domov sa veľmi jednoducho zmocnili Panónie spoločne s územiami v Podunajsku. Po roku 906 rovnaký osud pripravili Veľkej Morave.
Je veľmi pravdepodobné, že prvé skupiny Maďarov sa v Karpatskej kotline začali usídľovať so súhlasom Moravanov v oblasti Potisia. Počiatočné relatívne dobré vzťahy Maďarov s Moravanmi na čele s panovníkom Mojmírom II. sa skončili už roku 900 keď Maďari obsadili Zadunajsko. Od tých čias sa začali množiť ich útoky na zvyšné územie Veľkej Moravy, oslabenej predchádzajúcou vojnou Mojmíra II. A jeho brata Svätopluka II. Zavŕšilo sa to porážkou Mojmíra II. roku 906.
Ako symbolický dátum zániku Veľkej Moravy sa uvádza rok 907, keď sa východofranské vojská pokúsili od starých Maďarov vydobyť Zadunajsko. V bitke pri opevnenej bratislavskej akropole 4. júla 907 však utrpeli ťažkú porážku. Pre Bavorov to malo ďalekosiahle dôsledky, pretože tu zahynul aj výkvet ich šľachty. Starým Maďarom už nestála v ceste žiadna významnejšia prekážka, ktorá by ich zadržala v ďalšom postupe na západ a na sever.
Po víťazstve sa stali novým hegemónom Karpatskej kotliny. Pokúsili sa tu pokračovať vo svojom nomádskom spôsobe života, ale v stredoeurópskych podmienkach sa však nedal dlhodobo aplikovať. Vyžadoval si totiž aby sa stáda presúvali podľa ročných období na veľké vzdialenosti medzi letnými a zimnými pastviskami. Poľnohospodárske plodiny, zbrane, hlinené nádoby a luxusný tovar získavali výmenným obchodom, lúpežou alebo vymáhaním mierových atribútov od domáceho obyvateľstva. Časť populácie sa musela začať zaoberať obrábaním pôdy. Trvalo mnoho desaťročí kým prešli na usadlý spôsob života.
Keď v dôsledku bavorských intríg v roku 904 zomrel Kurszán a v roku 907 zomrel Arpád, bol už dokončený nový geografický rámec maďarského osídlenia, ktorý bol zo všetkých strán chránený širokým pásom neobývanej zeme, tzv. „gyep“.
V tomto období zabrali dve valcové centrálne oblasti pozdĺž Dunaja. Neskôr prešiel kniežací titul a aj moc nad celou touto oblasťou do dedičnej držby Arpádovcov. Každý kmeňový náčelník vládol ako knieža na území ktoré obývali jeho ľudia. Gyula, najvyššia hodnosť po náčelníkovi, vládol celkom nezávisle v Sedmohradsku, taktiež ako aj harka v západnom Podunajsku. Náčelníkom kmeňov boli podriadený predáci rodov a bohatí, tvoriacich vojenskú aristokraciu. Táto vrstva predstavovala iba jednu pätinu Maďarov ktorý sa usadili v Karpatskej kotline. Ostatný príslušníci ako služobníci, roľníci, remeselníci, alebo aj otroci vykonávali rôzne práce, hlavne pre elitu. Žili v samostatných komunitách a tešili sa s určitej nezávislosti. Tikalo sa to hlavne tesárov, hrnčiarov, kováčov a koženíkov. Najvyššia elita žila v samostatných obydliach so svojou rodinou a otrokmi, čo sa týka jednoduchých bojovníkov, tí sídlili na dedinách, rovnako ako zvyšok populácie.
Oblasť v ktorej žili starí Maďari sa vo veľkej miere líši od dnešnej podoby. Oblasť bola charakteristická záplavami, alebo barinami, hodila sa pre polonomádsky spôsob života, ktorý Maďari viedli v Atelkuzu. Podľa Arabských prameňov sa Maďari sťahovali do svojich zimovísk v riečnom údolí. Po oteplení sa vracali na pastviny ktoré sa nachádzalo na horných tokoch riek, kde pásli svoj dobytok, a koncom jesene sa vracali znova do svojich zimovísk, kde si vytvárali aj zásoby, a to hlavne s toho čo vypestovali. Obyčajný obyvatelia si veľmi rýchlo zvykli na usadlí spôsob života. Pestovali pšenicu, žito, jačmeň a proso. Venovali sa taktiež aj vinárstvu, pestovali chmeľ, z ktorého vyrábali pivo. Ich hlavnou úžitkovou plodinou bolo konope.
Čo sa týka nájazdov tak sa vyznačovali hlavne masakrom, vypaľovaní, znásilňovaním a nesmierne veľkou krutosťou. Úspech im dlho zaručovala hlavne kombinácia skvelých jazdeckých schopností a lukostreľba, ako aj podrobne premyslená stratégia. Boj sa začal bleskovým útokom, nasledovalo predstieranie víťazstva, kde bol hlavný cieľ dostať sa za nepriateľa a nasledovne ho zničiť náplavom šípov a bojom z blízka. Podľa osvedčenej praxe tureckých nomádov prenikli Maďari na určité územie tak dlho, až ich vládcov prinútili vykúpiť si dočasný mier ročným tribútom. Jedinú významnejšiu protiofenzívu podnikli v roku 907 bavorský vládca, skončila fiaskom a porážkou pri Bratislave.
Problém nastál pri nástupe mocného saského vojvodu Henrich I. na nemecký trón, ktorý si kúpil v roku 924 od Maďarov dočasný mier na deväť rokov. Počas tohto obdobia nechal postaviť niekoľko hradov, ktoré Maďari nevedeli dobýjať, posilnil a zreorganizoval svoju armádu s ktorou bol napokon schopný poraziť Maďarov v roku 933 n.l. pri rieke Riade. Po tejto prehranej bitke sa ich nájazdy sústreďovali hlavne na južné Nemecko, avšak hneď ako si Henrichov syn Oto I. Veľký upevnil svoju moc a postavenie v celom Nemecku, boli Maďari znova niekoľko krát porazení. Po vyplienení Panónie, Otovým mladším bratom Henrichom v roku 951 n.l., sa cieľom Maďarov stali Balkán a Byzancia.
Ústredná politika Byzantskej ríše voči staromaďarskému kmeňovému spoločenstvu bola prvým pokusom o nadviazanie stálejších diplomatických vzťahov, na druhej strane však umožnila ďalšiu vlnu vojenských výprav staromaďarských bojovníkov na západ. Pri jednej z nich došlo k dlhšiemu pustošeniu južného Nemecka. Nemecký cisár Oto I. však zostavil dostatočne silné vojsko, ktoré pripravilo staromaďarským bojovníkom 10. augusta 955 pri Augsburgu na rieke Lech katastrofálnu porážku. Podobný vojenský neúspech stihol staromaďarských bojovníkov i na východe roku 970, keď vystupovali ako spojenci ruského kniežaťa Sviatoslava proti Byzantsku.
Bitku pri rieke Lech považujeme za ukončenie ohrozovania civilizovanejšieho Západu barbarmi. Porážka prinútila maďarskú spoločnosť viesť usadlí spôsob života a vymeniť pohanské obyčaje za kresťanstvo, aby sa mohla zaradiť do spoločnosti kresťanských národov. Nebola to vlastne žiadna radikálna zmena ktorá sa odohrala v ten rok, lebo táto zmena vlastne sa formovala a presadzovala v celej druhej polovici 10. storočia, pričom sa neobmedzila len na Karpatskú kotlinu. Postihla celú periférnu oblasť kontinentu severne a východne od riek Labe a Dunaja.
Po skončení výbojov Karola Veľkého sa pozdĺž týchto riek stabilizovali hranice západného sveta, v ktorej sa už začali formovať začiatky stredovekej spoločnosti. Spoločnosť sa už nedelila na základe pravidla slobodný a neslobodný, ale delili sa na šľachtica a roľníka, čiže na tých, ktorí pôdu vlastnia a na tých ktorí na nej pracujú. Príslušnosť v družine kmeňového náčelníka a od 8. storočia lénny systém umožňovalo obyčajnému slobodnému bojovníkovi uchovať si osobnú nezávislosť, niekedy aj dosiahnuť vyššie postavenie, alebo naopak spadnúť na úroveň neslobodných. Za to, že prisahal, že bude slúžiť svojmu pánovi zbraňou aj radou, vazal získal pôdu na pokrytie základných potrieb k novému spôsobu boja. Vazalstvo vytvorilo hierarchiu politickej organizácie s kráľom.
Zdá sa, že prvé vážne kroky smerujúce ku stabilite vnútorných pomerov položením základov pevnej územnej organizácie a k nenásilnému prispôsobeniu sa ku kresťanskému okoliu boli podniknuté prvý krát v roku 950 n.l. za vlády Arpádovho vnuka kniežaťa Fajsa.
V tomto období boli kniežacie hrady ochranou jednak proti znepriateleným domácim kmeňovým náčelníkom, ako aj proti vnútorným nepriateľom. Vzhľadom k tomu, že maďarsko-nemecké vzťahy boli v polovici 10. storočia na bode mrazu, nemohli Maďari od Ríma očakávať vyslancov kresťanskej misie a obrátili sa preto na Byzanciu. Diplomatické kontakty s Carihradom boli také staré ako prítomnosť Maďarov v tejto oblasti.
Avšak v roku 957 byzantský cisár Konštantín VII. zrušil platbu ročného tribútu Maďarom. Nemecký kráľ, ktorý sa mal onedlho stať nemeckým cisárom, nenapodobnil protiavarskú politiku svojho predchodcu Karola Veľkého a namiesto toho aby usiloval o vyhladenie svojich polonomádských susedov, chcel z nich spraviť svojich vazalov, pomocou čoho mohol dosiahnuť ich christianizáciu. V roku 956 pravdepodobne presvedčil Konštantínových vyslancov o maďarskej bezbožnosti, v čom by sme mohli vidieť jednu z príčin vzájomného odcudzenia Maďarov a Byzancie. V druhej polovici vlády kniežaťa Taksonyho, ďalšieho Árpadovho vnuka, ktorý v roku 955 prevzal moc po Fajsovi, ktorý sa obrátil s žiadosťou o vyslanie biskupa rovno na Rím, lenže túto iniciatívu zmaril nový cisár.
V období okolo roku 970, keď Taksony zomrel a na kniežací trón sa posadil Gejza, dozreli podmienky na položenie základov pre budúce Uhorské kráľovstvo. Nájazdy definitívne skončili, tradícia poľnohospodárstva a usadlého spôsobu života sa rozvíjala a taktiež došlo k zmene orientácie kresťanstva z východného na západný. Tak sa silnému a nekompromisnému vládcovi s jasnou víziou sami núkali stimuly a príležitosti k vykonaniu troch úloh. Po prvé nominálna vláda kniežaťa nad gyulou a veľkým množstvom ďalších predákov, ktorí síce uznávajú jeho zvrchovanosť a prisľubujú mu pomoc pri cudzej agresii, ale z daní a dávok ktoré vyberajú vo svojich dŕžavách si vydržiavajú nezávislé dvory a družiny, ktorá by sa mala stať skutočnou teritoriálnou vládou. Po druhé, bolo by potrebné vybudovať v celej zemi jednotný colný a daňový systém, a tak zaistiť zdroje pre nenahraditeľné vojenské sily. Po tretie by bolo nutné hromadne propagovať a šíriť kresťanstvo, jednak kvôli nemu samému, jednak ako prostriedok na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov. Našťastie pre Uhorsko sa niekoľkým vládcom z arpádovskej krvi podarilo krvou a železom tieto ciele presadiť.
Gejza pochádzal z rodu Árpadovcov. Aby mohol vytvoriť centrálny štát musel obmedziť moc kmeňových náčelníkov. Jeho vojsko malo počet okolo 20 000 vojakov. Sobášom s dcérou sedmohradského kniežaťa si podmanil Sedmohradsko. Do Nitrianska, ktoré malo dôležitú úlohu pri správe juhozápadného Slovenska, dosadil svojho brata Michala. Po jeho násilnej smrti dal nitriansky údel synovi Štefanovi. Gejza pozval bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo, ktorí neskôr jeho a aj jeho syna Vajka pokrstili, a obaja prijali meno Štefan. Po Gejzovej smrti v roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom.
Gejzov syn Štefan pokračoval v konsolidácii štátu. Ešte pred rokom 1000 n.l. porazil vládcu Kappánya. Štefan obávajúci sa útoku Koppányových vojsk sa preplavil s vojskom za Dunaj a tu si vybudoval mocné opevnenie, aby sa mohol brániť. V rozhodujúcej bitke pri Veszpréme zvíťazil a získal Zadunajsko. Okolo roku 1000 n.l. zase porazil Ajtonya – Achtuma a tým získal Sedmohradsko a dolné Potisie.
Vyvrcholením konsolidácie bol vznik nového stredoeurópskeho štátu – Uhorského kráľovstva. Stalo sa to tak aj s podporou Ota III., ktorý sa snažil o urovnanie vojenských a politických pomerov v tejto časti strednej Európy. K vzniku štátu prispel tiež pápež Silvester II., lebo v ňom chcel presadiť kresťanstvo. Dňa 25. decembra roku 1000 sa uskutočnila korunovácia Gejzovho syna Štefana za prvého uhorského štátu.
Územné doformovanie uhorského štátu komplikovalo to, že v susedstve vznikali ďalšie dva silné štátne útvary, a to české a poľské kráľovstvo. Nemecká ríša prejavovala ambíciu rozšíriť svoje územie ďalej na východ, čo bytostne ohrozovalo vznikajúce Uhorské kráľovstvo. Z tohto hľadiska bolo hlavne územie dnešného Slovenska miestom stretu záujmov.
Keď po Gejzovej smrti nastúpil na veľkokniežací stolec Štefan, musel si svoje právo naň obhájiť v boji proti iným staromaďarským kniežatám. V tejto neistej dobe našiel Štefan spoľahlivých spojencov medzi starými slovenskými rodmi Hunt a Poznan. To, že Štefan našiel zázemie práve na území Slovenska treba vysvetľovať tak, že pravdepodobne už pred rokom 997 bol údelným vojvodom v Nitre. Pápež Silvester II. Okolo roku 1000 údajne poslal Štefanovi kráľovskú korunu s právom používať titul apoštolský kráľ. Treba pripomenúť, že kontinuita cirkevnej a svetskej správy, ako aj výroba v poľnohospodárskych a remeselných strediskách ostala od Veľkej Moravy v podstate neprerušená.
Svätá stolica pomerne rýchlo uznala uhorskú cirkevnú provinciu so sídlom v Ostrihome. Iste nebolo náhodné, že územie, patriace priamo pod správu ostrihomského biskupa , sa v 11. storočí, s výnimkou Ostrihomu a blízkeho okolia, rozprestieralo na sever od Dunaja. Ostrihomská arcidiecéza sa stala dedičkou a pokračovateľkou nitrianskej diecézy z roku 880. Vplyvná cirkevná hierarchia bavorskej provincie si robila nárok na správu tvoriaceho sa Uhorska. Na určitú kontinuitu s Veľkou Moravou poukazuje aj existencia údelného vojvodstva so sídlom v Nitre pre arpádovských princov, ktoré plnilo svoju funkciu až do roku 1113. Vládcovia nitrianskeho údelného vojvodstva vydávali vlastné mince, mali vlastný dvor a disponovali dobre vyzbrojenou družinou.
Za vlády Štefana I., koncom 11. storočia vyhláseného za svätého, došlo k dlho očakávanému upokojeniu vnútorných pomerov v uhorskom štáte. Štefan I. sa prejavil ako vynikajúci organizátor a zákonodarca. Nadväzujúc na veľkomoravskú tradíciu , vytvoril civilnú komitátnu správu a cirkevnú správu. Kráľovským sídlom a súčasne i sídlom arcibiskupa ako uhorského primasa sa stal Ostrihom. Okrem toho založil niekoľko nových biskupstiev: Jáger, Päťkostolie, Ráb, Csanád, Kalocs na území dnešného Maďarska, Alba Julia a Bihor v Sedmohradsku na území dnešného Rumunska a ich vedením poveril väčšinou vzdelaných benediktínskych mníchov. Sv.Štefan sa podobne ako jeho otec Gejza orientoval na európsky západ. Svedčí o tom i jeho svadba s bavorskou princeznou Gizelou. Dynastické spory a ničivé vojny s nemeckými cisármi, ktoré s novou intenzitou zasiahli Uhorsko po smrti Štefana I. roku 1038, veľmi oslabili celý štát.
V rokoch 1061- 1063 bol uhorským panovníkom Belo I., predtým údelné knieža v Nitre. Belo bol synom Štefanovho bratranca, nitrianskeho vojvodu Vazula poľskej kňažnej Adelaidy z dynastie Piastovcov. Meno Belo svedčí o silnej úcte k sv.Vojtechovi- Adalbertovi. Súčasne nám Belo I., ale i ďalší členovia arpádovskej dynastie môžu slúžiť ako dôkaz spriaznenosti s panovníckymi rodmi susedných slovanských krajín (poľský štát, Kyjevská Rus). Musíme poznamenať, že etnická príslušnosť nehrala v tejto stredovekej dynastii prvoradú úlohu a nijako nebránila prenikaniu slovanského elementu . Z uhorského hľadiska boli Arpádovci a vôbec všetci uhorskí panovníci rovnako kráľmi všetkých obyvateľov Uhorska bez ohľadu na ich etnický pôvod. Uhorských kráľov nemôžeme označiť iba ako maďarských kráľov.
Formovanie včasnostredovekého uhorského štátu je späté s menom uhorského kráľa sv. Ladislava (1077- 1095). Ladislav I. v spore o investitúru medzi pápežom a Svätou ríšou rímskou nemeckého národa podporoval pápeža. Dokázal tým nezávislosť vo vzťahu k mocnému nemeckému susedovi. Odmietal však pápežov návrh stať sa vazalom Svätej stolice podľa vzoru Chorvátska.
Vnútornú rozháranosť a nestabilitu Uhorska odstránil Ladislav I. zavedením prísnych zákonov a podporou cirkvi. Za jeho vlády došlo ku kanonizácii dvoch členov arpádovskej dynastie: Štefana a Imricha. Kanonizovaný bol aj Gerard, čanádsky biskup talianskeho pôvodu. Prvým krokom na získanie Chorvátska, v tom čase samostatného kráľovstva, bol sobáš chorvátskeho kráľa Zvonimíra so sestrou uhorského kráľa Ladislava I. Ilonou. Po smrti kráľa Zvonimíra pozvala jeho vdova Ladislava I. do Chorvátska. Roku 1091 obsadil Ladislav I. prímorské Chorvátsko a svojho mladšieho brata Lamperta dosadil na chorvátsky trón. Definitívne začlenenie Chorvátska do uhorského štátu znamenala až korunovácia uhorského kráľa Kolomana za chorvátskeho kráľa v Biograde roku 1102. S Chorvátskom získalo Uhorsko ďalšie územie, obývané Slovanmi, s bohatou antickou tradíciou a veľkým obchodným významom, ktorý zvýrazňoval prístup k moru.
Počas panovania Bela II. (Slepého) roku 1137 bolo k Uhorsku pripojené malé kniežatstvo Ráma, ktoré predstavovalo severozápadnú časť Bosny. Uhorskú expanziu na Balkán sa usilovalo zastaviť Byzantsko a Benátky. Vlečúce sa boje však nakoniec iba potvrdili dosiahnuté uhorské územné zisky. K posledným väčším ziskom Uhorska na Balkáne patrí pripojenie časti Srbska počas panovania kráľa Imricha roku 1201. Ďalšou sférou uhorských záujmov bola Halič, kde sa uhorskí králi angažovali najmä v 12. a 13. storočí.
Čo sa týka územia Slovenska, to bolo začlenené do uhorského štátu v roku 1018, keď Boleslav Chrabrý podpísal tzv. Budišínsky mier, ktorým sa vzdal územných nárokov v Uhorsku a Čechách. K definitívnemu začleneniu nášho územia došlo koncom 11. storočia.


6. Najstaršia listina , ktorú vydal prvý uhorský kráľ Štefan I.

„Štefan I., uhorský kráľ, na žiadosť opáta Anastázia a v prítomnosti vojvodov Poznana, Hunta, Orcia, ako aj arcibiskupa Dominika udeľuje kláštoru svätého Martina v Pannohalme (na Panónskom vŕšku) montecassinské výsady a desiatky Šomoďskej župy a v dodatku rozličné majetky, medzi inými: veľkostatok (villa) Wag a tretinu bratislavského (kráľovského) mýta zo všetkých tovarov v prítomnosti aj v budúcnosti.(1002)“
Najstaršou listinou, ktorú vydal prvý uhorský kráľ Štefan I. boli výsady pre benediktínske opátstvo v Pannohalme. Nepochybuje sa, že Štefan I. takúto listinu skutočne vydal (roku 1002), no rovnako nepochybné je, že dodnes zachovaný údajný originál vznikol najpravdepodobnejšie v rokoch 1210- 1213 na základe pôvodnej listiny, z ktorej boli vypustené konkrétne majetky udelené opátstvu a nahradené textom montecassinských výsad. Územia Slovenska sa týka časť dodatku , pripísaný (aj na pôvodnú nezachovanú listinu) neskôr, teda až po roku 1002, čo takisto rešpektovali aj na zachovanom údajnom origináli, ktorý bol, až na spomínané pozmenenia textu, vyhotovený presne podľa pôvodniny.
Na Slovensku dostalo opátstvo od Štefana I. väčšie územie- veľkostatok, nazvané v listine Wag (Váh), lebo ležalo pri Váhu a rozprestieralo sa v oblasti Šale až po Diakovce a už zo začiatku 13. Storočia sú konkrétne doklady, že na ňom bol päť (samostatných) dedín patriacich Pannonhalmskému opátstvu je tak isto doložené aj v neskorších hodnoverných prameňoch, takže o jeho udelení niet zásadných pochybností. Údajný originál listiny je v Hlavnoopátskom archíve v Pannohalme.