1. Maďarský kmeňový zväz

Pri rekonštrukcii najstaršej periódy dejín Maďarov sa využívajú predovšetkým výsledky porovnávacej historickej jazykovedy a archeologického bádania. V písomných prameňoch sa Maďari objavujú až v 9. Storočí. Preto sa v odbornej literatúre pri periodizácii najstarších dejín maďarského etnika používa prevažne historicko-jazykovedná a archeologická terminológia.


2. Pôvod Maďarov

Pôvod Maďarov je pomerne komplikovaný, preto existuje viacero teórii o ich pôvode.
Podľa prvého názoru mal Chámov syn, veľký lovec Nimrod, dvoch synov - dvojčatá, ktoré jedného dňa prenasledovali zázračnú laň, až k brehom Azovského mora, kde jej stopu stratili, ale objavili tu skupinu prekrásnych dievčat. Dvojčatá Hunor a Magor sa tu oženili a založili vlastný národ, a tak sa stali praotcami Hunov a Maďarov. Odkazom na príbuzenstvo s Hunmi mali byť Maďari vládcami Karpatskej kotliny (bývalého Attilovho územia), čo opodstatňuje ich historický nárok na toto územie. Táto predstava sa udržala až do obdobia osvietenstva a národného obrodenia.
Podľa druhej, náboženskej hypotézy bol predkom Maďarov Jáfetov syn, Magog, ktorý bol predkom všetkých euroázijských nomádskych národov.
Z antropologického a kultúrneho hľadiska predstavujú Maďari nesmierne zmiešaný fenomén. Takže nejaký „čistý Maďarský kmeň“ nikdy neexistoval. Preto je jazyk vlastne jediným kritériom na stanovenie kontinuity maďarského národa.
Najstaršie dejiny maďarských kmeňov delíme do štyroch základných období :
4.tisícročie- 2.tisícročie pnl: ugrofínske obdobie /neolit/ obdobie rodovej spoločnosti
2.tisícročie- prvá polovica 1.tisícročia pnl: ugorské obdobie /bronzová doba/ rodová spoločnosť
Druhá polovica 1.tisícročia pnl- 5.storočie : obdobie vzniku pramaďarského jazyka /železná doba/ kmeňová spoločnosť
5.storočie- 895: staromaďarský jazyk, kmeňový zväz
Aj v tejto periodizácii je zrejmé, že maďarčina patrí medzi ugrofínske jazyky, ktoré sa približne začiatkom 4. tisícročia p.n.l. vydelili z tzv. uralského prajazyka. Jeho nositelia žili v oblasti medzi pohorím Ural a dolným tokom rieky Ob.

3. Zaradenie jazyka

Ugrofínska jazyková jednota sa na prelome 2. a 3.tisícročia rozpadla na dve skupiny jazykov: k prvej patria fínsko-permské, k druhej ugorské jazyky. V druhej skupine treba hľadať aj predchodcu dnešnej maďarčiny.
Podľa pravidelnosti hláskových zmien a porovnania základných slov maďarskí lingvisti stanovili asi pred dvoma storočiami ugrofínsky pôvod jazyka. Mnohých tieto delenia resp. bádanie neuspokojilo, a preto začali pátrať po svojich predkoch, s ktorými by sa maďarský národ mohol pýšiť. Sledovali niektoré biblické tradície, pomocou ktorých sa dostali až k Etruskom a dokonca aj Sumerom. Seriózna veda však ugrofínsky pôvod maďarského jazyka a národa už dlho považuje za preukázaný.


4. Pátranie po domovine

Keď hľadáme starú domovinu Maďarov, tak podľa lingvistov by sme mali pátrať v oblasti tzv. uralskej pravlasti (Z Sibír a S Ural), niektorí archeológovia si dokonca myslia že existuje „rozsiahli pôvodný domov“ týchto národov, ktorý siaha od Balkánu k Z Sibíri. Vo svojej pravlasti všetci hovorili spoločným jazykom až do 4. tisícročia p. n. l. keď sa začali deliť. V tomto období sa zaoberali hlavne lovom, hlavne sobov a losov, čo dokazujú aj nástenné maľby v jaskyniach. Taktiež sa našli dôkazy, že vyrábali sane, lyže a venovali sa hrnčiarstvu.
Hlavým dôvodom na migrácie bolo asi preľudnenie. Do novej vlasti sa dostali pod silným vplyvom svojich vyspelejších susedov iránskeho pôvodu. Popri love sa ich zdrojom obživy stal aj chov dobytka a obrábanie pôdy. Taktiež začali používať med a okolo roku 1500 p. n. l. taktiež bronz. Žili v rodovej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje patriarchát a v malých dedinkách. Čo sa týka koní, hrali veľmi významnú úlohu v ich živote. Kone boli súčasťou pohrebnej výbavy a tak boli pochovávané spoločne so svojimi nebohými pánmi.
Ugorské kmene žili začiatkom 2.tisícročia p.n.l. na území vymedzenom riekami Ural, Belaja, Kama a Volga. Časť z nich odišla smerom na sever (Vogulovia a Osťakovia, aby unikli pred suchom, ktoré bolo vyvolané rýchlim otepľovaním sa, stiahli sa do SV lesov, usadili sa okolo rieky Ob a vrátili sa k lovecko-zberačskému spôsobu života). Tí čo ostali vo svojich sídlach (aj predkovia dnešných Maďarov) pod vplyvom nových prírodných podmienok a iránskych etník zmenili spôsob života a v priebehu mnohých desaťročí sa z nich stali nomádi. Tento proces sa odohral približne v rokoch 1000/800- 500 p.n.l.
Etnografia objavila medzi roľníckym obyvateľstvom v Karpatoch niekoľko pradávnych tradícií, ktoré sa zhodujú alebo sú veľmi podobné tým, ktoré sa zistili len u ugrofínskych národov a to bola napríklad predstava o „strome ktorý vyrastie až do neba“, spája pozemský, zemský a nebeský svet, názor o „dvoch dušiach“ alebo špecifická povaha šamanov.
V období kočovania boli ešte stále pravdepodobne pod vplyvom iránskych nomádskych národov, od ktorí sa aj naučili spracovávať železo. Ale ani dnes nevieme s presnosťou povedať, kedy opustili svoju juhosibírskú oblasť, aby sa usadili východne od veľkého ohybu Volgy. Možno že v posledných storočiach boli stiahnutí iránskymi národmi, ale k ich ďalšej migrácií mohlo dôjsť až v období 350 a 400 n.l. v dôsledku veľkých zmätkov v tejto oblasti ktoré spôsobili Huni, alebo ešte neskôr okolo roku 550 n.l., ako reakcia na príchod tureckých národov. So všetkými tureckými etnika prišli predkovia Maďarov do styku, čo sa odrazilo v prenikaní slov tureckého pôvodu do maďarčiny. V dejinách Maďarov zohrala dôležitú úlohu najmä významná Chazarská ríša.
Intenzívne kontakty predkov Maďarov s týmito tureckými etnikami sa však začali až v ďalšej fáze ich migrácie. Väčšina predkov Maďarov sa v rozpätí od 5. do začiatku 9. storočia n.l. presunula z ich dovtedajších sídel medzi Volgou a Kamou na juhozápad do oblastí nad Čiernym morom. Obsadili územia kde predtým žili Protobulhari, ktorí odtiaľ pod Asparuchovým vedením po roku 670 odišli. Chazari, ktorí zapríčinili rozpad Veľkého Bulharska a odchod Asparuchových kmeňov, usadili predkov Maďarov na týchto vyprázdnených územiach ako „fedrátov“, ktorí mali chrániť západnú hranicu Chazarskej ríše a v prípade potreby zasiahnuť proti porazeným Bulharom.
V Chazarskom kaganáte Maďari zotrvali až do prvej tretiny 9. storočia n.l.. Práve v tomto období sa objavujú o nich prvé písomné záznamy. V 30-tych rokoch 9.storočia n.l. sa Maďari nielenže vymanili spod chazarskej zvrchovanosti, ale začali Chazarov ohrozovať. Proti nim bola postavená chazarská pevnosť Sarkel pri dolnom toku rieky Don. V tom čase sa k ich siedmim kmeňom, nazývaným Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Jeno, Kér, Keszi, pripojili tri odbojné chazarské kmene, ktorých Konštantín VII. Porfyrogenet vo svojom diele De administrando imperio (O spravovaní ríše) nazval Kabarmi. Z diela učeného cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta sa zároveň dozvedáme, že Maďari sídlili na území, ktoré sa podľa ich vodcu Levediho nazývalo Levediou. Odtiaľ potom po prehratom boji s Pečenehmi museli odísť do oblasti zvanej Atelkuzu. Levedia sa nachádzala asi v povodí dolného toku Južného Bugu. Oblasť Atelkuzu, t.j. medziriečia, bádatelia kladú medzi dunajskú deltu a Dneper.
Taktiež sa našlo veľa dôkazov o tom, že starí Maďari prijali zvyky, kultúru, politiku ale aj zriadenie rodov do vojenských jednotiek od tureckých kmeňov. Ich vývoj nám ukazuje, že počas obdobia ich spolunažívania s tureckými národmi si Maďari začali vytvárať stratifikované spoločenstvo, kde bol nomádsky spôsob života doplnený poľnohospodárskymi postupmi obrábania pôdy, ako aj s premyslenejšími právnymi a náboženskými zvyklosťami. Taktiež sa utvárali riadne inštitúcie politického a vojenského vedenia, ktoré slúžili na koordináciu útokov, ktorých cieľom bol predovšetkým získať vojenskú korisť, alebo otrokov.
Po vymanení sa spod chazarskej nadvlády, tieto kmene sami seba nazvali ako Magyar tj. „tí ktorý rozprávajú“, čo bolo v ranných arabských správach o nich upravené ako madzhgir. V najstarších Z písomných záznamoch sú však uvedený ako turci, alebo ungri. Pod týmto pomenovaním sú uvedený aj v byzantskej správe z roku 839. V tomto období obývali rozsiahle územie ktoré sa nazývalo Atalkuz.
V roku 862 podnikli svoj prvý výpad proti Východofranskej ríše, čo neskôr opakovali na vlastnú päsť, alebo s inými útočníkmi, ako napríklad s veľkomoravským kniežaťom Svätoplukom. V roku 894 sa stali spojencami byzantského cisára Leva VI. Múdreho, ktorému vďačili za prvý podrobný popis ich zvláštnych zvykov po úspešnom boji proti bulharskému cárovi Symeonovi.
Ale taktiež v tomto roku skončil na stepiach relatívny pokoj, čo malo pre Maďarov zásadné dôsledky. Silná vlna ďalších tureckých národov hrnúcich sa z východu prinútila Pečeňou, ktorí kočovali medzi Urálom a Volgou a v druhej polovici 9. storočia n.l. údajne viedli dve vojny s Maďarmi, aby prekročili Don, čo veľmi rád uvítal cár Simeon, ktorý s nimi ihneď uzavrel spojenectvo proti Maďarom. Teraz Pečeňovia dvojnásobne motivovaný napadli Maďarov, ktorí obkľúčený s oboch strán, sa vydali na západ hľadať nové domovy. Na základe Porfyrogenetovho textu môžeme datovať tento útok približne do roku 895. Ním sa začala posledná fáza dlhého putovania maďarských kmeňov smerom na západ, zakončená ich usadením v strednej Európe.
Maďari v predvečer ich prechodu cez Karpaty neboli v západnej a strednej Európe neznámi. Pravidelne sa tu objavovali od roku 892 – buď si hľadali korisť, alebo vstupovali do služieb veľkomoravských kniežat či východofranských vládcov. V roku 881 bojovali pri Viedni , roku 892 boli spojencami východofranského kráľa Arnulfa proti Svätoplukovi I., iba o dva roky neskôr vpadli do Zadunajska a zároveň uzavreli spojenectvo s Byzantskou ríšou proti Bulharom.
Záverečným dejstvom migrácie Maďarov z východných sídel na západ bolo tzv. zaujatie vlasti v Karpatskej kotline. Maďari nešli do úplne neznámeho prostredia. V predchádzajúcich desaťročiach mali dostatok príležitostí, aby sa s ním bližšie spoznali. Treba tiež vziať do úvahy, že Karpatská kotlina mala pre nomádov, ako napríklad Hunov, Avarov a Maďarov zvláštnu príťažlivosť (podobnosť s ázijskou stepou). Ich šance v budúcej vlasti boli sľubné, pretože v roku 894 zomrel veľkomoravský vládca Svätopluk I., ktorý ovládal takmer celú Karpatskú kotlinu. Jeho smrťou nastal pomerne rýchli úpadok Veľkomoravskej ríše, čo Maďari využili.