V prvých storočiach po prelome letopočtov sa vývoj v Škandinávii do istej miery uberal mimo diania na kontinente. S tým súvisí aj mierne odlišná periodizácia starších severských dejín.
Obdobia:
a) 1.stor. pnl- 4.stor. – rímska železná doba
b) 5. – 6.stor. – obdobie sťahovania národov
c) 7. – 8.stor. – vo Švédsku vendelské obdobie, v Dánsku merovejovské obdobie
d) 8.stor. – polovica 11.stor.- vikingské obdobie
e) Od pol. 11.stor. – obdobie „vlastného“ severského stredoveku
Sever Európy síce v prvom tisícročí po Kristovi kráčal vlastnou cestou, no nikdy nebol od kontinentu úplne izolovaný. Predpokladá sa, že kontakt s rímskym prostredím vyvolal politické a spoločenské zmeny a konkrétne u severanov aj prvé formy politickej organizácie.
Piate a šieste storočie, ktoré na európskej pevnine priniesli veľké zmeny, boli pre sever naopak obdobím relatívneho pokoja a hospodárskeho rozvoja. V čase sťahovania národov, narástol počet obyvateľstva, zintenzívnela sa poľnohospodárska výroba, ako aj remeselná činnosť. Bohaté obchodné styky, napr. aj s Byzanciou.
V nasledujúcich dvoch storočiach sa už začali zreteľnejšie formovať regionálne mocenské útvary, akési kmeňové kráľovstvá. Tieto mocenské útvary čoraz častejšie vstupovali do kontaktov s kontinentálnou Európou, pre ktorú boli severské oblasti zaujímavé hlavne z hľadiska obchodu. Pre cirkev sa tu zas otvárali nové misijné oblasti.
Na druhej strane aj severanov začal kontinent zaujímať čoraz viac. Bojovníci sa spájali okolo vodcu do družín, ktoré podnikali výpravy za korisťou. Úspech v boji a korisť znamenali pre nich spoločenské uznanie a bohatstvo. Samo pomenovanie „Viking“ v starej severčine zrejme označovalo tých, ktorí odišli a-víking, teda preč z domova na koristnícke výpravy. Európania ich nerozlišovali, všetkých nazývali „Normanmi“.
Za tradičný počiatok vikingských výprav sa pokladá prepadnutie northumbrijského kláštora Lindisfarne roku 793. Uskutočnili ho Nóri.
„Roku Pána 790 sa mnísi z britského kláštora v Lindisfarne pripravovali k pravidelnej večernej modlitbe. Vtom sa brány ich svätostánku rozleteli a nič netušiaci mnísi stáli zočivoči ľuďom, akých dovtedy nikto nevidel. Zarastení a drsní bojovníci v rohatých prilbách, oháňajúci sa mečmi a sekerami pripomínali vystrašeným božím služobníkom diablových prisluhovačov. Keď dokonali svoje dielo skazy vypálili a vyrabovali lindisfarnský kláštor zmizli záhadní muži tak rýchlo, ako prišli.“
Prvé Nórske vikingské kolónie vznikli na východnom pobreží politicky rozdrobeného Írska. V priebehu niekoľkých desaťročí si podmanili celý ostrov a s prestávkami mu vládli vyše 300 rokov. V Írsku založili početné obchodno-remeselné centrá(medzi nimi aj Dublin), ktoré im slúžili ako základne pri plavbách ďalej na juh. V druhej polovici 9.stor. sa vylodili na Faerských ostrovoch a okolo roku 860 sa dostali na Island.
Za prvého trvalého osadníka na ostrove sa pokladá istý Ingolf, ktorý sa so svojimi ľuďmi usadil v blízkosti dnešného Reykjavíku. Väčšina emigrantov pochádzala z Nórska predpokladá sa, že hlavným dôvodom odchodu bola politika zakladateľa Nórskeho kráľovstva Haralda Krásnovlasého.
O osídľovaní Islandu sme informovaní z jedinečného prameňa Landnámabók ( Kniha o zaujatí krajiny), ktorý bol spísaný v polovici 12.stor.
Postupne sa na Islande vytvorili godordy, na ktorých čele stáli náčelníci godiovia. Ak sa však do sporu dostali celé godordy, neexistovala nijaká vyššia inštancia, ktorá by to vedela vyriešiť. Roku 930 sa pri Reykjavíku po prvý raz zišiel nadregionálny všeobecný snem slobodných islandských mužov- althing. Roku 965 odsúhlasil 39 godordov na ostrove, rozdelených do štyroch častí.
Island bol čisto pohanským miestom, zasiahnuť sa rozhodol nórsky kráľ Olaf Tryggvason (994/995- 999/1000), ktorý dal zajať Islanďanov ktorí sa v tom čase nachádzali v Nórsku a za zotrvávanie v pohanstve ich chcel dať zmrzačiť. Althing po dlhom zvažovaní odporučil, aby sa Islanďania v záujme chovania jednoty krajiny dali pokrstiť, kresťanstvo bolo prijaté roku 1000.
Kým vikingská kolonizácia Islandu bola dlhodobou a viac menej organizovanou záležitosťou, nórske vylodenie na Grónskom pobreží bolo skôr dielom náhody. Prvým osadníkom sa stal násilnícky Erik Červený (Hrdzavý), ktorý musel pre zločin vraždy opustiť Nórsko. Objavený kraj nazval Gronland (zelená krajina), aby doň prilákal osadníkov. Erik pre seba zabral najúrodnejšie oblasti na juhozápade ostrova, vystaval tam dvorec Brattahlíd, ktorý sa stal centrom tzv. Východnej osady. Stredná a Západná osada boli založené severozápadne od Erikovho sídla.
Erikova manželka bola kresťanka a vo svojej novej vlasti založila prvý kresťanský kostol. Jej manžel však odmietol prijať krst a umrel ako pohan.
So severoamerickým pobrežím sa nórski Vikingovia zoznámili podobne ako s Grónskom, teda vďaka náhode. Islanďana Bjarniho Herjolfssona, ktorý sa roku 985 vydal na lodi do Grónska, zahnali nepriaznivé vetry smerom na západ k brehom neznámej pevniny. Nepristál na nej, plavil sa len pozdĺž pobrežia. Prvý Viking ktorý vstúpil na pobrežie severnej Ameriky, bol Leif Eriksson, syn Erika Červeného. Okolo roku 1000 vyrazil z Brattahlídu, plavil sa pri západnom pobreží Grónska, prekonal Davisov prieliv a zhliadol brehy Hellulandu- krajiny skál. Po 2 dňoch plavby južným smerom dorazil k pobrežiu Marklandu- krajiny lesov- o ďalšie 2 dni k Vinlandu- krajine vína /hrozna.
Nórski Vikingovia boli prví Európania, ktorí vystúpili na breh nového sveta. O ich „objavení Ameriky“ však ostatná Európa (s výnimkou niektorých učencov), nevedela takmer nič.