V prvých storočiach po prelome letopočtov sa vývoj v Škandinávii do istej miery uberal mimo diania na kontinente. S tým súvisí aj mierne odlišná periodizácia starších severských dejín.
Obdobia:
a) 1.stor. pnl- 4.stor. – rímska železná doba
b) 5. – 6.stor. – obdobie sťahovania národov
c) 7. – 8.stor. – vo Švédsku vendelské obdobie, v Dánsku merovejovské obdobie
d) 8.stor. – polovica 11.stor.- vikingské obdobie
e) Od pol. 11.stor. – obdobie „vlastného“ severského stredoveku
Sever Európy síce v prvom tisícročí po Kristovi kráčal vlastnou cestou, no nikdy nebol od kontinentu úplne izolovaný. Predpokladá sa, že kontakt s rímskym prostredím vyvolal politické a spoločenské zmeny a konkrétne u severanov aj prvé formy politickej organizácie.
Piate a šieste storočie, ktoré na európskej pevnine priniesli veľké zmeny, boli pre sever naopak obdobím relatívneho pokoja a hospodárskeho rozvoja. V čase sťahovania národov, narástol počet obyvateľstva, zintenzívnela sa poľnohospodárska výroba, ako aj remeselná činnosť. Bohaté obchodné styky, napr. aj s Byzanciou.
V nasledujúcich dvoch storočiach sa už začali zreteľnejšie formovať regionálne mocenské útvary, akési kmeňové kráľovstvá. Tieto mocenské útvary čoraz častejšie vstupovali do kontaktov s kontinentálnou Európou, pre ktorú boli severské oblasti zaujímavé hlavne z hľadiska obchodu. Pre cirkev sa tu zas otvárali nové misijné oblasti.
Na druhej strane aj severanov začal kontinent zaujímať čoraz viac. Bojovníci sa spájali okolo vodcu do družín, ktoré podnikali výpravy za korisťou. Úspech v boji a korisť znamenali pre nich spoločenské uznanie a bohatstvo. Samo pomenovanie „Viking“ v starej severčine zrejme označovalo tých, ktorí odišli a-víking, teda preč z domova na koristnícke výpravy. Európania ich nerozlišovali, všetkých nazývali „Normanmi“.
Za tradičný počiatok vikingských výprav sa pokladá prepadnutie northumbrijského kláštora Lindisfarne roku 793. Uskutočnili ho Nóri.
„Roku Pána 790 sa mnísi z britského kláštora v Lindisfarne pripravovali k pravidelnej večernej modlitbe. Vtom sa brány ich svätostánku rozleteli a nič netušiaci mnísi stáli zočivoči ľuďom, akých dovtedy nikto nevidel. Zarastení a drsní bojovníci v rohatých prilbách, oháňajúci sa mečmi a sekerami pripomínali vystrašeným božím služobníkom diablových prisluhovačov. Keď dokonali svoje dielo skazy vypálili a vyrabovali lindisfarnský kláštor zmizli záhadní muži tak rýchlo, ako prišli.“
Prvé Nórske vikingské kolónie vznikli na východnom pobreží politicky rozdrobeného Írska. V priebehu niekoľkých desaťročí si podmanili celý ostrov a s prestávkami mu vládli vyše 300 rokov. V Írsku založili početné obchodno-remeselné centrá(medzi nimi aj Dublin), ktoré im slúžili ako základne pri plavbách ďalej na juh. V druhej polovici 9.stor. sa vylodili na Faerských ostrovoch a okolo roku 860 sa dostali na Island.
Za prvého trvalého osadníka na ostrove sa pokladá istý Ingolf, ktorý sa so svojimi ľuďmi usadil v blízkosti dnešného Reykjavíku. Väčšina emigrantov pochádzala z Nórska predpokladá sa, že hlavným dôvodom odchodu bola politika zakladateľa Nórskeho kráľovstva Haralda Krásnovlasého.
O osídľovaní Islandu sme informovaní z jedinečného prameňa Landnámabók ( Kniha o zaujatí krajiny), ktorý bol spísaný v polovici 12.stor.
Postupne sa na Islande vytvorili godordy, na ktorých čele stáli náčelníci godiovia. Ak sa však do sporu dostali celé godordy, neexistovala nijaká vyššia inštancia, ktorá by to vedela vyriešiť. Roku 930 sa pri Reykjavíku po prvý raz zišiel nadregionálny všeobecný snem slobodných islandských mužov- althing. Roku 965 odsúhlasil 39 godordov na ostrove, rozdelených do štyroch častí.
Island bol čisto pohanským miestom, zasiahnuť sa rozhodol nórsky kráľ Olaf Tryggvason (994/995- 999/1000), ktorý dal zajať Islanďanov ktorí sa v tom čase nachádzali v Nórsku a za zotrvávanie v pohanstve ich chcel dať zmrzačiť. Althing po dlhom zvažovaní odporučil, aby sa Islanďania v záujme chovania jednoty krajiny dali pokrstiť, kresťanstvo bolo prijaté roku 1000.
Kým vikingská kolonizácia Islandu bola dlhodobou a viac menej organizovanou záležitosťou, nórske vylodenie na Grónskom pobreží bolo skôr dielom náhody. Prvým osadníkom sa stal násilnícky Erik Červený (Hrdzavý), ktorý musel pre zločin vraždy opustiť Nórsko. Objavený kraj nazval Gronland (zelená krajina), aby doň prilákal osadníkov. Erik pre seba zabral najúrodnejšie oblasti na juhozápade ostrova, vystaval tam dvorec Brattahlíd, ktorý sa stal centrom tzv. Východnej osady. Stredná a Západná osada boli založené severozápadne od Erikovho sídla.
Erikova manželka bola kresťanka a vo svojej novej vlasti založila prvý kresťanský kostol. Jej manžel však odmietol prijať krst a umrel ako pohan.
So severoamerickým pobrežím sa nórski Vikingovia zoznámili podobne ako s Grónskom, teda vďaka náhode. Islanďana Bjarniho Herjolfssona, ktorý sa roku 985 vydal na lodi do Grónska, zahnali nepriaznivé vetry smerom na západ k brehom neznámej pevniny. Nepristál na nej, plavil sa len pozdĺž pobrežia. Prvý Viking ktorý vstúpil na pobrežie severnej Ameriky, bol Leif Eriksson, syn Erika Červeného. Okolo roku 1000 vyrazil z Brattahlídu, plavil sa pri západnom pobreží Grónska, prekonal Davisov prieliv a zhliadol brehy Hellulandu- krajiny skál. Po 2 dňoch plavby južným smerom dorazil k pobrežiu Marklandu- krajiny lesov- o ďalšie 2 dni k Vinlandu- krajine vína /hrozna.
Nórski Vikingovia boli prví Európania, ktorí vystúpili na breh nového sveta. O ich „objavení Ameriky“ však ostatná Európa (s výnimkou niektorých učencov), nevedela takmer nič.
Ameriku prví zaznačili Vikingovia. Mapa, na ktorej je zrejme zaznamenaný ostrov Newfoundland pri Kanade, je podľa vedcov pravá. Má dokázať, že severskí moreplavci skutočne navštívili Ameriku ešte pred Kolumbom. O pravdivosti mapy sa dlho diskutovalo. Skeptici ako dôkaz podvrhu označovali najmä fakt, že atrament vykazoval stopy z neskoršieho obdobia. Vedec Larsen to vyvrátil. Atrament sa podľa neho zdal príliš mladý, pretože látka, ktorú vykazoval, vznikla tým, že ho sušili v piesku. Mapa sa prvýkrát na verejnosti objavila v roku 1957, neskôr ju kúpila americká Univerzita Yale. Je na nej zobrazený okrem celkom presného tvaru Grónska aj súčasný trochu zväčšený ostrov Newfoundland neďaleko Kanady.
Výpravy dánskych Vikingov sa začali o niekoľko rokov neskôr ako nórske a ich prvoradým cieľom bola kontinentálna Európa, najmä Franská ríša a Anglicko. Prvý útok zasiahol akvitánske pobrežie a oblasti pri Gironde. Veľkú korisť sľubovali mestá pri pobreží Atlantického oceána a vnútrozemie starého kontinentu.
Od roku 840 zasahoval západné časti Franskej ríše jeden vikingský útok za druhým: Vikingovia sa usadili na ostrove Noirmoutier pri ústi Loiry a odtiaľ prenikali proti prúdu rieky do vnútrozemia, ďalší sa po Garonne dostali až k Toulouse, iná skupiny vikingských lodí operovala na Seine a roku 845 sa dostala až k Parížu , o desaťročie neskôr ho Vikingovia nemilosrdne vyplienili. Koncom 9.stor. sa vikingské výboje na území Západofranského kráľovstva v podstate skončili. Výnimkou bolo iba obsadenie Normandie a Bretónska.
Normandii dali meno jej noví páni Normani- muži zo severu, ktorí sa v nej vylodili zhruba začiatkom 10.stor. Oddiely prevažne dánskych Vikingov uznávali za svojho vodcu náčelníka Rolla, pod ktorého vedením plienili západofranské územia. Kráľ Karol III. Prostoduchý ich v bitke pri Chartres porazil. V dohode prijatej roku 911 v Saint- Clair- sur- Epte Rollovi udelil územia okolo Rouenu a ústia Seiny. Rollo mu na to vzdal vazalský hold a dal sa pokrstiť. No neskôr opäť pokračoval v lúpežných výpravách. Ku koncu 10.stor. Normandia vystupuje už ako silné samostatné vojvodstvo v rámci Západofranského kráľovstva.
Vikingovia začali útočiť aj na Bretónsko. Po niekoľkých útokoch Bretónci podľahli a Vikingovia ovládli ich krajinu až do roku 936. Bretónsko len tvrdo vojensky okupovali, neskôr boli z krajiny vyhnaní.
Vikingovia prenikli aj do Stredozemného mora. Náčelníci Bjorn Silný a Hastein sa vydali na čele vyše 60 lodí do Stredomoria s cieľom dobyť Rím. Počas plavby pri pobreží Pyrenejského polostrova vylúpili viacero miest, prenikli cez Gibraltársky prieliv a pokračovali plienením východného pobrežia Córdobského emirátu a Baleárskych ostrovov. Došli až po Pisu. Keď chceli ísť dobyť Rím, poplietli si cestu a namiesto Ríma vyplienili Luni, ležiace severne od Pisy.
Fakt, že prvý zaznamenaný vikingský útok z roku 793 bol namierený proti Anglosasom, akoby predznamenal, že ostrovné kráľovstvá sa na viac ako dve storočia stanú prioritným cieľom pre vikingských nájazdníkov. Ich cieľom boli predovšetkým oblasti pri dolnom toku rieky Temže. Aj pod vplyvom týchto útokov boli dve rozhodujúce kráľovstvá tohto obdobia Wessex a Mercia ochotné spolupracovať a navzájom sa podporovať.
Do 50.rokov 9.storočia šlo pri útokoch na Anglicko o sezónne pirátske nájazdy. Potom však Dáni obsadili ostrovy pri ústí Temže a vybudovali si na nich základne, kde sa zdržiavali po celý rok. Vikingské útoky začali zasahovať anglosaské kráľovstvá s nemilosrdnou pravidelnosťou. Anglosaské obyvateľstvo platilo danegeld- ročný mierový atribút.
Kvalitatívne úplne nová situácia nastala pre Anglicko roku 866. Keď sa sem zo Západofranského kráľovstva presunulo veľké dánske vojsko s cieľom usadiť sa na jeho území. V priebehu 5 rokov sa obrana anglosaských kráľovstiev zosypala. Udržala sa iba časť Mercie a Wessex. V nasledujúcich rokoch sa Vikingovia sústredili na Merciu a po ťažkých bojoch zdolali jej odpor. Časť Vikingov sa začala usadzovať a prechádzať na roľnícky spôsob života. Druhá časť Dánov zaútočila roku 878 na stále odolávajúci Wessex. Wessexské oddiely skonsolidoval kráľ Alfréd Veľký (871- 899) do bojaschopnej armády, s ktorou podnikol protiútok. V bitke pri Edingtone roku 878 Vikingov rozhodujúco porazil a uzavrel s ich vodcami mier, ktorý vydržal až do roku 885.
Keď Vikingovia roku 886 znovu zaútočili, úspechy dosiahli iba v námorných bitkách, kde sa im Angličania nemohli vyrovnať. Na súši dominovali Alfrédove vojská. V tom istom roku boli obnovené mierové dohody z roku 878 a určila sa hranica medzi anglosaskou a dánskou sférou vplyvu.
Na otcove úspechy nadviazal aj Alfrédov syn Eduard Starší (899- 924). Spolu so svojou sestrou zaútočili na Vikingov, do roku 918 boli vikingské vojská vytlačené do Východnej Anglie. Dobyté územia boli zabezpečené novovybudovanými burhmi. O dva roky neskôr si Eduard dobyl aj východnú Angliu. Roku 937 v bitke pri neznámej lokalite Brunnanburh Eduardov syn Aethelstan definitívne porazil Vikingov.
Vikingské nájazdy ustali do konca 10.storočia. Medzitým sa však skonsolidovali škandinávske kráľovstvá- z niekdajších pirátskych prepadov sa stali veľké, severskými panovníkmi organizované vojenské výpravy. Roku 991 Olaf Tryggvason zaútočil na Essex a prenikol do anglického vnútrozemia. Odišiel až potom, keď mu anglický kráľ Aethelred II. Nerozvážny (978- 1016) vyplatil výkupné. O tri roky neskôr sa Olaf spojil s dánskym kráľom Svenom Rozčesanou bradou a spoločne postúpili až k Londýnu. Opätovne odtiahli až po vyplatení výkupného. Sven Rozčesaná brada si do roku 1012 dal od Angličanov vyplatiť takmer 50 ton striebra, čo pre ostrovy znamenalo veľkú záťaž.
Aethelred II. Nerozvážny sa chcel pomstiť- prikázal pozabíjať všetkých Dánov žijúcich v Anglicku. Za obeť padla aj sestra Svena Gunhilda. Sven krátko nato začal 10-ročnú vojnu, bol uznaný za anglického kráľa a Aethelred II. Utiekol do Normandie. Po Svenovej smrti boli Dáni vyhnaní a na trón sa znovu vrátila wessexská dynastia, ktorú však čakal silný súper- škandinávsky kráľ Knut Veľký (1014-1035).
Roku 1016 na anglický trón nastúpil Edmund II. Udatný a len čo uchopil moc, musel si zmerať sily s Knutom , ktorý ho v bitke pri Ashingdone porazil. Dohodli sa, že Edmund bude kráľom Wessexu a Knut ostatných území vrátane Londýna. Omesiac neskôr Edmund nečakane umrel a Knut sa stal kráľom celej krajiny. V krajine ponechal anglosaské zákony a s Angličanmi zaobchádzal rovnoprávne.
Po smrti svojho staršieho brata Haralda prevzal vládu aj nad Dánskom. Podnikol niekoľko úspešných výprav proti Slovanom, začal si robiť nároky na nórsky trón odvolávajúc sa na svojich predkov. V bitke pri Stiklestade roku 1030 umrel nórsky kráľ. Knut do Nórska dosadil svoju manželku a syna Svena.Je pravdepodobné, že sa mu podarilo ovládnuť aj časť Švédska. Neskôr po jeho smrti sa Anglicko opäť dostalo pod vládu wessexskej dynastie.
Švédski Vikingovia boli v prvom rade obchodníci, avšak ich početné skupiny sa nepochybne vydávali na cestu s rovnakým cieľom ako ostatní severania- získať korisť. Zo začiatku 10.stor. máme dokonca dôkaz o útokoch v Kaspickom mori. Cez Fínsky záliv a rieku Nevu sa dostali do Ladožského jazera, kde sa stočili na juh a plavili sa po rieke Volchov do Iľmenského jazera. Tu sa rozhodovali. Či sa vydajú ďalej na juh po Volge alebo po Dnepri. Až do polovice 10.stor. uprednostňovali Volgu, lebo viedla na územie Chazarského kaganátu. V jeho hlavnom meste vyhľadávali najmä tovar. Po zániku Chazarského kaganátu (965/966) sa začali orientovať na dneperskú cestu, ktorá ich doviedla do Čierneho mora. Na konci tejto trasy stál Mikligardr, Veľké mesto, t.j. Konštantínopol
Po rozpade ríše Knuta Veľkého sa pomaly končí aj epopeja vikingských výprav. Pohanskí bojovníci zo severu sa postupne podmanili moci svojich kráľov.
Väčšina vikingských rodín aj ich otroci žili na roľníckych usadlostiach. Ťažkou prácou získavali všetko, čo potrebovali pre život. Pestovali jačmeň a ovos, chovali hovädzí dobytok, ovce, kozy, ošípané a hydinu. V blízkosti jazier a mora bol rozšírený rybolov. Rodiny zväčša žili v dlhých domoch obdĺžnikového pôdorysu. Ohniská vo vnútri slúžili na varenie, ale aj ako zdroj tepla a svetla. Priamo v usadlosti bývala kováčska dielňa, kde sa vyrábali železné nástroje. Vikingské ženy sa starali o chod domácnosti, varenie a pradenie.V čase keď sa ich muži zúčastňovali na lúpežných výpravách, nosili kľúče od usadlosti na znak toho, že im bolo zverené hospodárstvo.
Vikingskí remeselníci vyrábali z prírodných materiálov predmety každodennej potreby ako napr. hrebene, ktoré boli z kostí a parohov. Lampy, ktoré boli naplnené rybím olejom, viseli na povrazoch zo stropu a osvetľovali dlhé domy, ktoré nemali okná. Mnohé kuchynské riady sa vyrábali z nórskeho mastenca.
Písmená abecedy sa volajú runy. Bežné runové záznamy sa ryli do dreva, kovu alebo kameňa. Našli sa aj do kameňov vyryté príbehy z vikingskej histórie. V jednom z nich sa spomínajú Variagovia - Vikingovia, ktorí slúžili v kráľovskej garde byzantského panovníka. Mnohé z príbehov boli neskôr spísané, a tak vznikli ságy. Väčšina ság boli spísaná na Islande a zachytila udalosti, ktoré sa odohrali pred niekoľkými storočiami. Runovú abecedu tvorilo 24 znakov, asi roku 500 vznikol škandinávsky variant so 16 písmenami.
Dôležitou súčasťou pohrebných rituálov bol čln. Vikingovia verili, že duša mŕtveho sa vydáva na plavbu na druhý svet, preto príslušníkov kráľovských rodín a šľachty pochovávali v člnoch spolu s potravou a majetkom. Keď prijali kresťanstvo, s pohrebmi člnov prestali. Chudobnejší sa museli uspokojiť s nenáročnejším pohrebom – zvyčajne ich spálili alebo pochovali do obyčajného hrobu označeného kameňmi v podobe člna.
