Príčiny a prejavy krízy stredovekej spoločnosti
Kríza stredoveku súvisí s nezvratným úpadkom feudalizmu. Súvisí so zámorskými objavmi, bankovníctvom, urbanizáciou, pokrokom v technológiách a koncentráciou kapitálu. Čiastočne je to spôsobené aj morovými epidémiami, ktoré vyľudnili celé oblasti a lénni páni tak nemohli aplikovať celý ekonomický útlak. Definitívny zánik priniesli novoveké revolúcie a uplatnenie rovnosti ľudí. Prebehla cenová revolúcia, ktorá je prezentovaná ako dôsledok objavných plavieb. Na západe sa stali suroviny drahými, lebo boli dovážané, alebo dorábané za sťažených podmienok. Klesala hodnota drahých kovov.
Remeselná výroba však zaznamenávala stály rast. Hlavnými producentmi boli cechy, ktorých odberateľom boli hlavne bohatší obyvatelia. Masy obyvateľstva však potrebovali lacnejšie výrobky, preto sa začalo vyrábať aj mimo cechov. Vznikla tak manufaktúra, najskôr rozšírená na vidieku a uplatňovaná v textilnej výrobe. Založili ju obchodníci, ktorí vkladali počiatočný kapitál. Rozvoj manufaktúr prehlboval nerovnomernosť vývinu medzi západom a východom. Z východu sa začalo dovážať menej potravín, lebo západ mal kolónie.
Zmeny v poľnohospodárskej výrobe znamenali zmeny v dopyte. Prevládalo dvojpoľné a trojpoľné hospodárstvo, ktoré nedovoľovalo rozširovať osevné plochy, ani zvýšiť stavy dobytka. V západnej Európe nevznikali veľkostatky. V Nizozemsku začali chovať kravy na mlieko, z ktorého potom vyrábali syr, ten vyvážali, a preto si mohli dovoliť dovážať obilie. Kravy tiež poskytovali hnojivo, a preto na niektorých miestach začali pestovať kvety, najmä tulipány. Hnojenie umožnilo pestovať krmoviny a technické plodiny. Začali sa vysievať úhory, čím zaniklo trojpoľné hospodárstvo.
Vo východnej Európe však k týmto zmenám nedošlo. Šľachta začala hospodáriť tak, že vznikol veľkostatok. Na veľkostatku zabezpečovala aj vlastný trh, ak nemali dostatočný odbyt. Toto hospodárenie bolo výhodnejšie než na západe, pretože využívalo prácu sedliakov, ktorá bola zadarmo. Postavenie sedliakov sa však zhoršovalo.
Vyhrotenie rozporov a polarizácia spoločnosti v Českom kráľovstve
Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie českého štátu, sa uchádzali o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Novým panovníkon sa stal Ján Luxemburský (1310 – 1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské práva a bol obratným diplomatom. Podarilo sa mu rozšíriť český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu. Žil zväčša v cudzine a za jeho neprítomnosti ho zastupoval jeho syn Karol, ktorý sa stal po Jánovej smrti v bitke pri Kresčaku českým kráľom a zároveň nemeckým cisárom.
Karol IV. (1346 – 1378) sa staral o kultúrne a politické povznesenie Čiech. Od roku 1333 bol markgrófom moravským. V Zlatej bule (1356) potvrdil z cisárskej moci slobodu Čiech oproti zvyšku ríše a v roku 1348 založil štátoprávnu inštitúciu Česká koruna. V roku 1348 založil univerzitu a Nové mesto v Prahe. Obnovil Pražský hrad, vybudoval Katedrálu sv. Víta a hrad Karlštejn. Dosiahol aj povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo, čím sa české krajiny cirkevne osamostatnili. Za jeho vlády však neúmerne vzrástla moc vysokého duchovenstva. Hranice štátu rozšíril o Brandenbursko, Dolnú Lužicu a zvyšok Sliezska. Nedokázal však dosiahnuť trvalé udržanie prosperity.
Karolov nástupca Václav IV. (1378 – 1419) nedosiahol otcovo postavenie. Za jeho vlády vzrástli rozpory vnútri vládnucej triedy a tým sa aj urýchlilo prepuknutie husitského revolučného hnutia.