Po potlačení rozporov v štáte v rokoch 1421 – 1422 nastalo v husitskom hnutí obdobie prevahy meštianskej opozície trvajúce do roku 1437. V zhode s jej zásadami pokračoval aj Ján Žiška. Vpády križiakov do Čiech odplácali husiti výpadmi za hranice. Boli to takzvané "spanilé jazdy". Ich cieľom bola snaha získať v okolitých krajinách spojencov. V roku 1428 smerovala ich výprava do Sliezska a v rokoch 1429 – 1430 do Nemecka. Táboristi vedení geniálnym vojvodcom Jánom Žiškom a po jeho smrti Prokopom Holým boli neporaziteľní. V roku 1431 zorganizoval Žigmund najväčšiu križiacku výpravu proti husitom.
Križiacke vojská pritiahli až k Domažliciam, no rozutekali sa, len čo začuli hrmot husitských vozov a slávnu husitskú pieseň "KTOŽ JSÚ BOŽÍ BOJOVNÍCI". Cisár a pápež sa nakoniec presvedčili, že husitov nemožno vojensky poraziť. Únava z ustavičných bojov postupne otupovala ostrie revolučného hnutia. Husitský tábor sa pozvoľna rozkladal. Pokračujúce boje škodili obchodu a bránili meštianstvu využiť dosiahnuté výhody. Na ďalšom pokračovaní revolučného zápasu mala záujem už iba chudoba a jej ozbrojená moc – poľné vojsko. Cisár a pápež využili rozpory medzi husitskými skupinami. Husitská šľachta a väčšina miest boli ochotné dohodnúť sa s cirkvou a Žigmundom. Nezhody v husitskom hnutí viedli k bratovražednej bitke pri Lipanoch 30. mája 1434. V bitke padlo vyše 10 000 bratov z poľných vojsk, medzi nimi aj Prokop Holý. Česká šľachta zvolila Žigmunda za kráľa. Panoval iba rok, lebo krátko nato, v roku 1437, zomrel.
Na území Slovenska sa šírilo husitské revolučné hnutie spočiatku prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite. V rokoch 1428 – 1433 ovládli husiti značnú časť juhozápadného Slovenska a prenikli aj do severských stolíc, hlavne na Spiš. Pod vplyvom husitov zosilnel u nás triedny boj vidieckeho ľudu, mestskej chudoby i drobného meštianstva proti cirkvi, svetským feudálom a nemeckému patriciátu. Husitské vojsko zasadilo ťažký úder feudálnemu vojenskému systému a s veľkou mierou sa zaslúžilo o postupné víťazstvo nových, taktických a organizačných foriem. Zhrnutím skúseností z prvých bojov husitov bol Žiškov bojovný poriadok z roku 1423. Definitívny úder poľným vojskám zasadila v roku 1437 poprava Jána Roháča z Dubé a jeho spolubojovníkov. V husitskom revolučnom hnutí povstali v nevídanom rozsahu masy vykorisťovaného ľudu proti feudálnemu útlaku. Výsledkom vystúpenia husitov bol aj rozvoj českej národnej kultúry na širokom ľudovom základe.
Ohlas husitizmu v ďalších európskych krajinách
Po potlačení husitského revolučného hnutia sa zdržovali menšie skupiny husitov v pohraničných slovenských a poľských oblastiach, taktiež v oblasti Moravy a severného Rakúska, ktoré sa stali zárodkom nového "bratríckeho hnutia". Bratrícke vojská najskôr vstúpili do služieb šľachticov či kapitánov ako bol napr. Fridrich z Ostrogu alebo Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1453 z jeho vojska dezertovalo a osamostatnilo sa množstvo bratríkov pod vedením Petra Aksamita, ktorý si zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč. Obsadili alebo získali viaceré hrady , napr. Richnava, a vybudovali niekoľko poľných táborov napr. v Haligovciach, Chmeľove, Zelenej hore pri Hrabušiciach, Spišskej Teplici, Gajarovch a Vyšehrade v Turci, dobudovali tiež predhradie Spišského hradu, čím z neho vytvorili jeden z najväčších hradov v Strednej Európe. Idey husitstva sa preniesli i do života v táboroch. Panovala v nich priam biblická atmosféra, z najudatnejších bojovníkov boli vyberaní velitelia, korisť sa delila rovnakým dielom pre všetkých.
Do roku 1458 patrilo bratríkom tridsaťšesť táborov a hradných pevností a ich vojská mali 15 - 20 tisíc ozbrojených bojovníkov. Vojensky ovládali celé východné a sčasti i stredné Slovensko a predstavovali vážnu politickú a bojovú silu v dynasticko-magnátskych zápasoch v Uhorsku v druhej polovici 15. storočia. Z obavy z ich narastajúcej sily sa už od r. 1453 na kráľovskom dvore organizovali proti nim bojové výpravy.
Prvá výprava, ktorú proti nim viedol v r. 1454 mladší syn Jána Hunyadyho Ladislav sa skončila prímerím. Úpadok bratríckeho hnutia nastal po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón. V bitke pri Blatnom Potoku v roku 1458, v ktorej utrpeli bratrícke oddiely prvú vážnu porážku (zahynul v nej i Peter Aksamit) sa naštrbila jednota ich hnutia. Súčasne s ďalšími porážkami (v Poľsku - pri vrchu Žebrák a v Rakúsku - pri Marcheggu) od nich odpadli mnohí uhorskí feudáli. V dôsledku týchto okolností boli bratríci nútení neustále meniť svoju dislokáciu. Najväčšia časť z nich sa uchýlila na západnom Slovensku, kde po neúspešnom pokuse o dobytie Trnavy dal veliteľ rakúskych bratríkov Ján Šmikovský zo Žďáru okolo roku 1461 postaviť dobre opevnený tábor vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch. Tu bola v roku 1467 zvedená rozhodujúca bitka, znamenajúca definitívny zánik bratríctva na Slovensku.
Husitské vojenstvo je pokrokový typ vojenského umenia ľudových ozbrojených síl. Bojové prvky husitov, ako napríklad vozová hradba, sa stala jedným z vývojových stupňov európskeho vojenstva 15. storočia. Husitskú stratégiu charakterizuje útočnosť a sústredenie sa na rozhodujúce miesto a čas. Najväčším prameňom sily husitov a základná príčina husitských víťazstiev bolo ich presvedčenie, že bojujú za spravodlivú vec a ich oddanosť revolučným myšlienkam.
