Bez tejto deformácie, bez chorobnej podozrievavosti by na inkvizičnom procese nebola taká pohana prischla. Veď aj v modernom trestnom procese sa zachovala inkvizičná zásada u nás napríklad v prípravnom konaní. Ak totiž inkvizičnú zásadu chápeme tak, že orgány trestného konania, t. j. vyšetrovateľ, vyhľadávateľ a prokurátor majú za úradnú povinnosť (z úradnej moci) vyhľadávať objektívnu pravdu, nejde o deformáciu. Ak však povieme, že tieto orgány majú povinnosť vyhľadávať trestné činy a páchateľov trestných činov, vznikne už nebezpečenstvo deformácie. Ak totiž niekto iný, nejaká iná
autorita, ktorú vyšetrovateľ, vyhľadávací orgán a prokurátor sú povinní bez odporu uznávať, deklaruje určitý skutok za trestný čin alebo určitého občana za
nepriateľa a škodcu, nevyhnutne sa musí vyhľadávacia povinnosť orgánu prípravného konania zúžiť na vyhľadávanie dôkazu stoj čo stoj, dôkazu o tom, že autorita má pravdu, keď tvrdí, že je tu trestný čin a že je tu aj páchateľ. Nevyhľadáva sa objektívna pravda, ale dôkaz o existencii pravdy deklarovanej. Vo feudálnej spoločnosti dochádzalo v justícii k deformáciám, k surovému a barbarskému mučeniu obvinených a k neľudským výkonom trestov smrti, najmä pri troch druhoch trestných činov: kacírstve, čarodejníctve a pri atentáte na hlavu štátu. Pri neľudskom stíhaní kacírov bol motívom náboženský fanatizmus. Pri barbarskom prenasledovaní čarodejníc hrala hlavnú úlohu hlúposť veriacich, naivná viera v dogmy. Pri vyhľadávaní a surovom trestaní páchateľov urážky majestátu hlavy štátu treba dôvod surového výkonu trestu vidieť v patologickej podozrievavosti a strachu vládcov pred svojimi poddanými. Ak v období inkvizičného procesu hovoríme o tortúre, treba povedať, že mučenie sa vyskytovalo jednak v trestnom práve hmotnom, a to buď ako samostatný trest, alebo ako zostrenie trestu smrti, a jednak v trestnom práve procesnom. Jediným účelom tortúry bolo donútiť obvineného k priznaniu; tortúra teda bola len dokazovacím úkonom. Feudálny štát prevzal inkvizičný proces z cirkevného kanonického práva. Zásada oficiality pri vyhľadávaní proticirkevných činov vyplývala z povinnosti cirkvi dbať o „ideologickú čistotu“ viery a mravov. V otázke jednoty cirkevného učenia bola cirkev nekompromisná. Povinnosťou kléru bolo dbať o čistotu kresťanských mravov. Ak sa však niekde začali veriaci združovať a usilovali sa hoci len v niektorom vieroučnom alebo mravoučnom ohľade vymykať z právomoci kléru, stávali sa pre cirkev nebezpečnými. Tvorili sektu.