storočí.
Pri feudálnej zmiešanosti cirkevnej moci s mocou svetskou, bolo takmer nerozoznateľné, či jej hlavným vykonávateľom bola cirkev, alebo svetská vrchnosť. Tortúra sa začala používať v takých prípadoch, keď obvinený nebol schopný rozptýliť všetky pochybnosti sudcov o svojej nevine alebo keď nebolo dosť usvedčujúcich svedeckých výpovedí. Mučenie obvineného v takom prípade nebolo obmedzené, takže niekedy ho aj zmrzačili alebo následkom týrania zomrel. Kacírom sa vymeriavali buď cirkevné, alebo svetské tresty. Cirkevné tresty boli: interdikt, exkomunikácia, konanie púti alebo pokánie. Hlavnými svetskými trestami boli smrť a väzenie. Kacírov obyčajne trestali upálením, a to buď za živa, alebo ich vopred uškrtili. Výkon trestu smrti upálením zmierňovali len v prípade, keď sa obvinený pri tortúre zmieril s cirkvou, t. j. keď na otázky inkvizítora vypovedal tak, ako sa od neho žiadalo, a oni potom mohli jeho kajúcnu výpoveď a priznanie propagačne využiť. Zmiernenie trestu spočívalo v tom, že odsúdeného vopred uškrtili a len potom upálili. Nazývalo sa to výnimočné zmiernenie trestu. Často sa používali zariadenia, ktoré na smrť odsúdenému kacírovi znemožňovali pri poprave kričať. Ani nie preto, aby zhromaždení prítomní nepočuli jeho zúfalé výkriky, ale skôr preto, aby z jeho úst nepočuli „bludy, kliatby“ a pod. Na ten cieľ používali tzv. škrtiacu hrušku alebo mučiacu masku. V stredovekom Uhorsku bolo omnoho menej kacírov ako v južných a západoeurópskych štátoch a omnoho menej ako napríklad v susedných Čechách alebo v balkánskych krajinách. Odpor k feudalizmu po založení uhorského štátu sa po istý čas prejavoval pridržiavaním sa pohanstva alebo návratom k nemu, preto tam pohanstvo dlho prežívalo. Okrem katolíkov v ňom žilo pomerne dosť grékovýchodných kresťanov. Odpor proti feudalizmu mal v Uhorsku len zriedka formu kacírskeho hnutia. Preto tu ani inkvizícia nebola taká činná. Uhorské pramene sa až do polovice 13. storočia nezmieňujú o rozširovaní kacírstva. Nesporne išlo o flagelantské hnutie. Ľudí ovládla horúčka kajúcnosti. Deti, mládež, starci, ženy, muži plačúc kráčali v pároch ulicami miest v pomalom sviatočnom sprievode, odprosovali nebesá za svoje hriechy a do krvi sa bičovali. Flagelantské hnutie sa premenilo na epidémiu, a nečudo, že sa vyskytlo aj v Uhorsku. Cirkev zo začiatku neskrývala svoju radosť nad hlbokou kajúcnosťou veriacich, lebo v nej videla upevňovanie nábožnosti. Neskôr sa však situácia zmenila. Falgelanti zaviedli verejnú spoveď a rozhrešenie si dávali navzájom, bez kňazov. Tak sa dostal do tohto masového hnutia proticirkevný prvok – jednoduchí ľudia sa povyšovali nad klérus, nad pánov.