Barok

Portugalsky barocco – perla nepravidelného tvaru. Umelecký štýl, označujúci jednu epochu v európskom kultúrnom vývine. Vznikol v polovici 16. storočia v Taliansku z renesancie, ktorej prvky pojal subjektivisticky, ujal sa v západnej a strednej Európe, zasiahol čiastočne aj Rusko a Turecko a dŕžavy Španielska a Portugalska v Amerike. Prejavil sa najmä vo výtvarnom umení, ale poznačil aj literatúru a celý životný štýl vtedajšej doby. Charakterizuje ho dynamika, pohyb, skrivené línie, sklon k monumentalite, pompéznosti a iluzívnosti, myseľ ľudí bola usmerňovaná do sveta emócií, zjavení a vytržení. Jeho osou v strednej Európe bola protireformácia, príslušnosť k feudálnemu systému, a preto zasiahol aj protestantské cirkvi. Ľudské vrstvy ho prebrali oneskorene a pozmenene. V 18. storočí upúšťal od monumentálnej funkčnosti a dával vyniknúť drobnému detailu, čím vyústil do rokoka. Jeho trvanie v jednotlivých krajinách nebolo rovnaké, strednú Európu zasiahol začiatkom 17. storočia. Počiatok barokovej kultúry na Slovensku spadá do čias založenia jezuitskej univerzity v Trnave a trvala približne do sklonku 18. storočia. Barok vo výtvarnom umení priniesol nové priestorové cítenie, ktoré v plošných umeniach prešlo až do agresie iluzionalizmu a zrakového klamu. V priestorových umeniach sa urobili prvé kroky ku krajinnému plánovaniu – vnášanie prírody do mesta a mesta do prírody. Malá krajina sa zaplnila množstvom malých prícestných poľných, cestných a iných architektúr zväčša náboženského rázu, námestia v mestách mariánskymi takzvanými morovými stĺpmi. Pre dosiahnutie atraktívnosti používal vo svojich víziách zo skutočnosti odpozorované realistické tvary. Na Slovensku sakrálna architektúra stavbou nových i prestavbou jestvujúcich budov zatienila svetskú. Jej sa podriaďovalo sochárstvo i nástenné maliarstvo, čiastočne nezávislí vývoj si zachovalo len tabuľové a závesné maliarstvo. Barokovú architektúru na Slovensko priniesli rehole, uskutočňujúce protireformáciu, najmä jezuiti. Literatúra sa vyznačuje všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka. Rozvíja sa približne medzi 40. – 80. rokmi 17. storočia a v 18. storočí s vrcholom medzi 1680-1740. Jej príchod však signalizovali už 20. roky 17. storočia v podobe literatúry – manierizmu. Ideológia súvisela s protireformačnými snahami a náboženskými bojmi. Jej strediskom na katolíckej strane bola Trnava so svojou univerzitou a tlačiarňou, na evanjelickom lýceum v Bratislave, a kolégium v Prešove.

Vedecká a popularizačná literatúra uplatňovala v niektorých žánroch prvky osvieteneckého myslenia. Prechod k svetskej orientovanej vede tvorili polosvetské latinské školské dišputy a dizertácie na evanjelickej strane. Barokovú drámu a divadlo na Slovensku reprezentujú školské drámy. Počtom prevýšili dovtedajšiu dramatickú tvorbu, ale ich umelecký prínos okrem niektorých pozoruhodných hier E Ladivera bol minimálny. Išlo iba o dialogizované traktáty, ktoré charakterizuje schematizmus, rétorickosť a alegorickosť. Významný bol iba pokrok v javiskovej technike. Školská dráma sa pestovala na protestantských i katolíckych školách, písala sa aj latinsky, ale okrajovo v interscéniách sa v nej používali aj živé jazyky. Protestantská školská dráma sa vyvíjala podľa vzoru J. Amosa Komenského. Pod pojmom barokovej hudby sa v širšom slova zmysle sa rozumie hudobná kultúra približne medzi 1600-1750, pričom len niektoré slohy a formy možno považovať za barok. Sú to najmä tie, v ktorých prevažuje emocionalita, rétorizmus, istá subjektivita a snaha o prekonanie tradičných kompozičných techník.