už v prvom desaťročí 20.storočia v politických prejavoch amerických Čechov a Slovákov, ktorý skôr ako samotná slovenská politická scéna dospeli k myšlienke o možnej spoločnej štátnosti.
Už hneď po vzniku samostatného československého štátu sa politický čechoslovakizmus stáva "nevyhnutným" pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcou a iných národov v štáte.
Prvotný obsah čechoslovakizmu v politickom ponímaní ako politickej spolupráce Čechov a Slovákov v jednotnom štáte vznikol aj z potreby presadiť sa na medzinárodnej scéne. Keď v r.1916 vznikla v Paríží československá rada, boli jej predstavitelia - Masaryk, Štefánik, Durych, boli vnímaní západnými diplomatmi a politikmi ako predstavitelia jediného národného snaženia a keď ich úsilie spolu s úsilím domáceho politického odboja vyústilo do vyhlásenia samostatného Československa, bolo by pravdepodobne diplomaticky i politicky trieštiť svoje sily a vyhlasovať ešte ďalej potrebu osamostatnovať sa jednotlivých národných skupín v rámci ledva dosiahnutej mladej československej štátnosti. Navyše, mnohoetnickosť štátov strednej a východnej Európy, či už bývalého Rakúsko-Uhorska, alebo nástupníckych štátov bola svojou odlišnosťou vo forme a obsahu štátu nepochopiteľná a nezrozumiteľná pre západné veľmoci (Francúzsko, Veľká Británia), ktoré v tomto zmysle formu a obsah štátnosti nerozlišujú. To znamená, že francúzsky občan je automaticky Francúzom, občan Veľkej Británie Britom.
Politický čechoslovakizmus prvej republiky sa však veľmi skoro dostal na "nesprávnu koľaj" pretože ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevlendskú a Pittsburgskú dohodu. Slovensko a slovenský národ v ČSR nevytváral samostatný štátoprávny politický prvok ani vo forme federácie (Clevlendská dohoda) ani vo forme autonómie (Pittsburgská dohoda). Politický čechoslovakizmus bol navyše zavŕšený prijatím zákona o tzv. československom jazyku, ktorý mal byť v predstavách zákonodarcov oficiálnym úradným jazykom v ČSR, hoci v skutočnosti žiaden takýto jazyk neexistoval.
Lepšie ako Slováci v tomto ohľade dopadli Rusíni a Ukrajinci, ktorým politickú autonómiu vydobili svojou dôraznou aktivitou ich americký súkmeňovci a Rusíni a Ukrajinci získali 10. septembra 1919 autonómiu Podkarpatskej Rusi, ktorá im vydržala až do roku 1928. Rozbilo ju až prijatie zákona o tzv. krajinskom zriadení v ČSR, kedy sa síce celkový charakter Československa nezmenil, ale Československo bolo rozdelené na štyri tzv. krajiny - Česká, Moravsko-sliezka, Slovensko a Podkarpatská Rus.
Čechoslovakizmus sa v 1. ČSR prejavil veľmi negatívne predovšetkým v ekonomickej a sociálnej oblasti. Už v 20. rokoch sa začalo s výrazným odbúravaním priemysľu zo Slovenska, čoho dôsledkom bola nezamestnanosť, chudoba, hlad a vysťahovalectvo.
Strach s nemeckého etnika v rámci Československa nebol neopodstatnený.