Slovo pôvodne označovalo režim zavedený v Taliansku v r. 1925. Postupne sa začalo používať pre režimy a ideológie nejakým spôsobom príbuzné s talianskym systémom: otvorené diktatúry antiliberálneho a antidemokratického zamerania.
Fašizmus sa odvolával (resp. zneužíval) na staršie myšlienky filozofov (A. Gobineau, T. R. Malthus, F. Nietsche), ktorí rozoberali, či nejakým spôsobom vyzdvihovali úlohu elít v ľudskej spoločnosti. Značný vplyv naň malo učenie Ch. Darwina o boji ako o prirodzenej a nutnej podmienke spoločenského života.
Na situácií Nemecka a Talianska po prvej svetovej vojne vidieť rovnaké pálčivé problémy - národné i sociálne - na ktoré fašizmus hodlal dať odpoveď: dôsledky trpkých vojnových porážok vyvolali horkosť a nenávisť v širokých vrstvách, mobilizovali ovládateľnú masu najmä zatrpknutých vojnových veteránov a dali ju tak k dispozícii podnecovateľom nepokojov. Taliansko síce bolo na strane víťazov - o to mocnejšie však bolo sklamanie nad vojnovými zmenami. Nedostalo totiž Dalmáciu, ktorú mu Dohoda pôvodne prisľúbila. A tak už v r. 1919 vznikali prvé „fasci" - polovojensky organizované oddiely zložené najmä z aktívnych či demobilizovaných dôstojníkov i vojakov, ktoré chceli násilím a terorom nanovo usporiadať pomery v štáte a zlikvidovať členov socialistických, komunistických či odborárskych združení. Na ich čelo sa postavil predvojnový funkcionár socialistickej strany Benito Mussolini, od r. 1922 po tzv. pochode na Rím menovaný za predsedu vlády. Vzostup fašizmu bol potom veľmi rýchly. Aj Nemecko, kde sa vodca nemeckej fašistickej (nacistickej) strany Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom až v r. 1933, sa na nacistickú diktatúru zmenilo fakticky v priebehu jedného roka. Zdrojom šírenia fašizmu boli totiž aj dôsledky hospodárskych kríz (1919, 1929 - 1933). Tie destabilizovali spoločnosť najmä tým, že zbedačili stredné vrstvy a nad hranicu únosnosti rozšírili počet nezamestnaných. Hlásateľmi nespokojnosti týchto vrstiev sa stali fašistické skupiny. Stredné vrstvy drobných podnikateľov, živnostníkov, remeselníkov či roľníkov mali strach aj z toho, akým spôsobom riešili sociálnu situáciu boľševici. Politika a postup komunistických strán vo všetkých európskych krajinách ich obavy len zvyšoval. To všetko príslušníkov stredných vrstiev (hlavných prívržencov fašizmu) primälo k tomu, aby spolu s časťou vládnucej vrstvy intenzívne podporili nový smer, ktorý mal nahradiť chátrajúci liberálny štát.
Fašizmus úplne zavrhol liberálnu spoločnosť 19.