Stačilo, keď túto vieru vyznávali ich prarodičia.
Inak však bola fašistická teória dosť nesúrodá. Možno ju tiež charakterizovať ako účelové spojenie konzervatívneho myslenia a populistických sociálnych fráz. Napriek tomu jej najmä v Nemecku väčšina národa postupne podľahla. Široké masy boli ovplyvnené najmä odstránením nezamestnanosti (vďaka zbrojeniu). Nacionalistické opojenie sa stupňovalo s každým zahraničnopolitickým úspechom nacistov.
Prax fašistického štátu bola však tvrdá. Nielenže boli zrušené (alebo veľmi oslabené) právomoci parlamentov, politických strán a vôbec celý volebný systém. Vodcovský princíp bol povýšený na základnú hodnotu štátu. Rola prostredníka medzi vodcom a ľudom bola prisúdená jednotnej a jedinej strane. Strana mala prostredníctvom korporatívnych a polovojenských organizácií dbať na to, aby sa štátna ideológia presadila vo všetkých oblastiach života. Fašistický štát sa opieral najmä o uniformované a ozbrojené oddiely svojho početného členstva. Šírenie fašizmu umožňovala aktivizácia fašistov v mnohých európskych krajinách. Viaceré demokratické režimy vo východnej časti Európy boli od začiatku slabé a postupom času degenerovali na pravicové diktatúry. Tak tomu bolo aj v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku, Juhoslávii, pobaltských republikách či Slovensku. Mnohí odborníci však protestujú proti označeniu týchto mimoriadnych režimov priamo za fašistické. Pravdou zostáva, že to boli v podstate konzervatívne režimy starého typu a nemali takú oporu v masovom hnutí stredných vrstiev. Víťazstvo fašizmu v Nemecku však v nich povzbudilo fašistické tendencie. Vládnuce konzervatívne garnitúry sa tieto zosilnené niekedy snažili držať na uzde, v prípade potreby sa však o ne opierali.