Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno - historických epôch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike). V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17.st. spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storoči bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým. Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus. Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr.náboženstvo , tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu:
v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a pokrok. Romantizmus bujnie v dôsledku sklamania z historických výsledkov Francúzskej revolúcie (r.1789)a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohŕda dobre vychovanými ľuďmi, nazývajúc ich filistrami a meštiakmi, vystavuje na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohŕda empíriou a matematikou, dôveruje len inštinktom, intuícii, fantázii, verí nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňuje génia s Bohom (Kantova formulácia "génius tvorí ako príroda" sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd. Romantizmus dáva prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňuje organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobíde bez nejakého "pra-" (po nemecky "ur-"), bez nejakej prasily alebo prahmoty alebo prabytosti. Prírode dáva prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romatici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov. Proti osvietenskému individualizmu kládol osudové spoločenstvo, pokrvnú spriaznenosť národa a mystické chápanie dejín (npríklad Schelling chápal dejiny ako neustále zjavovanie sa absolútna).