Olympijské hry

Olympijské hry sa zrodili zásluhou kráľa Ífita, ktorý vládol v malom kráľovstve Elis, ustavične napádanom silnejšími okolitými štátmi. Zúfalý Ífitos si s výbojnými susedmi nevedel dať rady, a tak sa pobral do mesta Delf, kde sa nachádzal slávny chrám zasvätený Apolónovi. Delfský chrám sa po celom Grécku preslávil tým, že v ňom Apolón ústami kňažky Pýtie odpovedal na akúkoľvek otázku. Jeho odpovede sa nazývali orákulá a považovali sa za neomylné. Ífitos sa Apolóna spýtal, čo má urobiť, aby poddaných svojho kráľovstva ochránil pred hrôzami vojen. Boh mu na to prostredníctvom Pýtie odpovedal: „Usporiadaj v Olympii atletické hry zasvätené bohom.“ Ífita toto orákulum zmiatlo, a tak sa chcel radšej poradiť s jedným z najsilnejších susedov, Spartským kráľom Lykurgom. Ten si ho so záujmom vypočul a nakoniec rozhodol, že Elis sa stane nezávislým územím, kde Ífitos v mieri usporiada „atletické hry všetkým bohom drahé“, ako to predpovedal Apolón. Proti rozhodnutiu Lykurga sa nik z ostatných vládcov neopovážil niečo namietať. Dovtedy nešťastná Elis sa tak od tých čias stala „nedotknuteľnou“. To bolo roku 784 pnl. Z vďačnosti Apolónovi a iným bohom, ktorí krajine pomohli v nešťastí, sa Ífitos rozhodol usporiadať v Olympii hry každé štyri roky, čiže každú „olympiádu“, vždy v deň nasledujúci po prvom mesačnom splne po letnom slnovrate (jedenásty deň mesiaca hekatombé). Ífitovi trvalo osem rokov, kým dokončil vštky prípravy. Roku 776 pnl. sa teda uskutočnili prvé olympijské hry. Mali vtedy na programe jediné preteky, beh na 192,27 metra. Táto dĺžková miera sa volala „stadion“ a bola šesťnásobkom stopy mýtického Herakla, ktorý pred ôsmimi storočiami pristál práve v Olympii. Mal tu vykonať jeden zo svojich hrdinských skutkov. Dostal za úlohu odstrániť tyrana a upratať jeho obrovské chlievy. Boli také veľké a špinavé, že musel zmeniť tok jednej rieky, aby ich dôkladne vyčistil. Keď dokončil túto prácu, usporiadal bežecké preteky na počesť bohov, ktorým sa chcel odvďačiť za pomoc. Trať vymeral vlastnými stopami (bolo ich šesťsto a z toho vznikol „stadion“). Na trati si potom zmerali sily jeho štyria bratia. Na prvých olympijských hrách prekonal všetkých svojich súperov pastier Koroibos. Stal sa teda vôbec prvým olympijským víťazom v dejinách.
Hry si rýchlo získali veľkú obľubu a čoskoro sa na nich zúčastňovali všetky grécke štáty. Vzrástol aj počet disciplín. K behu pribudli súťaže v skoku, zápasení, hode oštepom a diskom..

Aby hry mohli prebehnúť v pokoji, počas ich konania sa zastavovali všetky vojny. Toto „olympijské prímerie“ sa porušilo za dvanásť storočí len raz (roku 364 pnl.) a vinníkov za to prísne potrestali. Olympijské hry sa konali vždy v Olympii. Bolo to pokojné náboženské stredisko, kde žili len kňazi, ktorí sa venovali bohoslužbám a strážili hroby. Počas hier sa však Olympia zmenila na rušné mesto plné života a kvitnúceho obchodu. Okolo olympijského štadióna, do hľadiska ktorého sa zmestilo 40- až 60-tisíc divákov, vyrástol veľký stanový tábor, kde boli ubytovaní návštevníci hier. Na olympiáde sa mohli zúčastniť iba slobodní grécki občania. Prihlásiť sa však mohli len tí, ktorí pred súťažou desať mesiacov usilovne trénovali a bezprostredne pred začiatkom hier sa zúčastnili na mesačnom „sústredení“. Prísne zákony zakazovali ženám priblížiť sa počas súťaží k Olympii. Napriek tomuto zákazu Kallipateira, matka jedného z atlétov, neodolala pokušeniu vidieť svojho syna na pretekoch. Preoblečená za trénera sa dostala na štadión, ale jej lesť neostala utajená. Odhalili ju a podľa zákona odsúdili na smrť. Nakoniec ju však omilostili, pretože pochádzala zo slávnej športovej rodiny. Aby sa však podobný prípad nezopakoval, zaviedli v Olympii nové pravidlo: pretekári a tréneri museli prichádzať na štadión nahí. Olympijského víťaza si veľmi vážili. Jeho rodné mesto stálo údajne pod ochranou bohov, jeho samého pokladali za poloboha. Stavali mu sochy a do konca života bol oslobodený od daní. Nepoznáme síce časy jednotlivých víťazov v behu, ale zachovala sa správa o istom Polymnéstorovi, ktorého považovali za najrýchlejšieho Gréka. Podľa legendy zabehol sto metrov za šesť sekúnd, čiže o štyri sekundy menej ako dnešní špičkoví šprintéri. Odborníci sa jednoznačne zhodujú v tom, že takýto výkon nie je v ľudských silách.
Olympijské hry dosiahli najväčší rozkvet okolo roku 350 pnl. K zásadnej zmene došlo roku 146 pnl., keď Rimania dobyli Macedóniu. Na hrách sa odvtedy mohli zúčastňovať všetky národy, nielen Gréci. Vznikli nové olympijské disciplíny ako preteky záprahov, súboje gladiátorov a boje ľudí so zvieratami. Z pretekárov sa stali skutoční profesionáli, o víťazstvách a prehrách často rozhodovali podplatení rozhodcovia. Sám cisár Nero vyhral olympijské preteky konských záprahov. Všetci jeho súperi odstúpili ešte pred súťažou. Vedeli, že by ich popravili, keby sa opovážili zabrániť samovládcovi vo víťazstve.
Hoci sa už nebojovalo len čestnými prostriedkami, hry boli aj naďalej nesmierne populárne.

Tisícky ľudí prichádzali z každého kúta Rímskej ríše, aby boli svedkami tohto výnimočného športového podujatia. Olympijské hry sa zrodili pre potešenie bohov a z náboženských dôvodov aj zanikli. Keď kresťanstvo po dlhých bojoch konečne zvíťazilo, cisár Teodózius I. hry zakázal, pretože ich pokladal za pohanské. A tak posledné, 286. olympijské hry sa konali roku 369 nášho letopočtu. Ani sama Olympia dlho neprežila. Roku 370 bolo mesto zničené počas bitky medzi Byzantínčanmi a Gótmi. Roku 426 dal cisár Teodózius II. zrovnať zvyšky tohto vzácneho mesta so zemou. O sto rokov neskôr sa zo svojho koryta vyliala rieka Alfeios a Olympia zmizla pod nánosom piesku a bahna. Tak sa uzavrela jedna dôležitá kapitola dejín. O jedenásť storočí neskôr, presne v rokoch 1875 až 1881, skupina nemeckých archeológov vedená Ernestom Curtuisom odhalila trosky Olympie. Vykopali asi stotridsať sôch a veľké množstvo predmetov pochádzajúcich zo zlatého obdobia mesta. Tieto odhalenia mali veľký ohlas v celej Európe. K najväčším nadšencom patril francúzsky barón Pierre de Coubertin, ktorému sa podarilo obnoviť olympijské hry. Prvé moderné hry sa slávnostne začali 6. apríla 1896 v hlavnom meste Grécka Aténach. Zúčastnili sa na nich športovci trinástich krajín , ktorí súťažili v týchto športoch: ľahká atletika, gymnastika, šerm, zápasenie, streľba, plávanie, cyklistika, jazdectvo, kriket a veslovanie. Dva symboly olympijských hier predstavujú územnú spoupatričnosť celej zemegule: zástava a posvätný oheň. Zástava má päť navzájom pospájaných kruhov, ktoré znázorňujú päť svetadielov(modrý kruh predstavuje Európu, žltý Áziu, čierny Afriku, zelený Austráliu, červený Ameriku). Posvätný oheň zapaľujú slnečnými lúčmi priamo v Olympii a potom ho štafetovým spôsobom bežci prenesú až do dejiska olympiády, kde horí počas celých hier.
Moderné hry sa rovnako ako antické konajú raz za štyri roky, navyše zakaždým v inej krajine. Avšak na rozdiel od antických ,počas ktorých museli bojujúce strany zložiť zbrane, moderné sa kvôli dvom svetovým vojnám už trikrát nekonali, a to v rokoch 1916, 1940 a 1944. Vývoj je však rovnaký ako u antických. Prvé hry (v Olympii aj Aténach) boli veľmi skromné, ale postupne si získali veľký úspech a stali sa najdôležitejšou športovou udalosťou. Rovnako pribúdali nové disciplíny ako futbal, pozemný hokej, džudo, basketbal, volejbal, streľba, lukostreľba, jachtárstvo.. Okrem toho sa z iniciatívy neúnavného baróna de Coubertin konali roku 1924 v Chamonix, francúzskej dedine na svahoch Mont Blancu, prvé zimné olympijské hry.

Tu si zmerali sily pretekári v zimných športoch: v alpskom a severskom lyžovaní, krasokorčuľovaní, v ľadovom hokeji, boboch, sánkárstve...
Moderné hry teda sledovali ten istý vývoj ako antické olympiády v čase rímskeho panstva. Treba len dúfať, že dnešné hry nenapodobnia do všetkých dôsledkov rímsky vzor a že ostanú čestnou súťažou, v ktorej platí jediné pravidlo: Nech zvíťazí najlepší bez ohľadu na krajinu, z ktorej pochádza. Bez nenávisti, bez predsudkov, bez akejkoľvek diskriminácie. Na prospech športu a ľudstva.

Zdroje:

4. príručka mladých svišťov -