Veľká Morava

Hospodárstvo Slovanov
Slovania v pravlasti žili usadlým životom. Zaoberali sa prevažne roľníctvom. Pestovali všetky druhy obilnín, strukovín, olejniny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu, ovce, rožný dobytok a kone. Dôležitú zložku obživy tvorilo rybárstvo, poľovníctvo, pri ktorom okrem potravy získavali kožušiny, a lesné včelárstvo (brtníctvo). Pracovné nástroje si zhotovovali z dreva i zo železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Iné remeslá sa oddelene ešte nevyskytovali, pretože odev, obuv a väčšinu výrobných nástrojov si vyrobili v domácnosti, po domácky spracúvali kože, kožušiny, textil, drevo, kameň a kosť. Pôdu obrábali hákom alebo radlom (dreveným, neskôr železným). Polia, ktoré získali klčovaním, obrábali motykou. Poľnohospodárstvo bolo extenzívne, pravdepodobne cyklické, čo znamenalo, že polia striedavo obrábali a striedavo nechali ležať úhorom – tzv. dvojpoľný systém. Svedčí to o pomerne riedkom osídlení. Pôda bola spoločným vlastníctvom celého rodu (občiny) a staršina rodu ju každoročne rozdeľoval medzi jednotlivé rodiny žrebovaním.
Keramiku modelovali ručne (nepoznali hrnčiarsky kruh), avšak bola starostlivo vypracovaná. V neskoršom období povrch keramických nádob zdobili vlnovkami. Táto keramika dostala názov pražský typ podľa prvého známeho náleziska. Od konca 5. A začiatku 6. Storočia bola rozšírená od Ukrajiny až po stredné Nemecko a od Bulharska, Grécka, Malej Ázie až po južné Poľsko. Zasahovala do dolného Rakúska, na juhovýchodnú Moravu a na západné Slovensko. Spoločenské zriadenie Slovanov
Základom spoločenského zriadenia slovanských kmeňov v 8. – 9. storočí bol patriarchálny rod, ktorý spravoval volený staršina. Na čele kmeňov stáli náčelníci, ktorých volili rodoví staršinovia. Pri správe kmeňa pomáhala náčelníkovi rada staršinov a ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa (veča). V čase vojnového nebezpečenstva si príbuzné kmene volili spoločného vojvodu pre združené kmene, pre kmeňový zväz. Neskôr sa aj cudzinec mohol stať členom občiny a rodu, čo naznačuje, že občina už nebola príbuzenským, ale územným spoločenstvom. Roľníci žili v nechránených osadách, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor (zriedkavejšie i viac), čiastočne vhĺbený do zeme. V blízkosti obytných chát boli vyhĺbené jamy na uskladnenie obilia so špeciálne upravenými stenami.

Slovanské chaty mali zrubové steny, prípadne steny z prútia vymazané hlinou, niekedy aj vypálenou. Strechy boli ľahké, mali sedlový tvar. V príbytkoch býval kamenný krb, umiestnený v rohu, zriedkavejšie hlinená pec alebo otvorené ohnisko. Rodiny boli monogamné, o čom svedčia neveľké príbytky s rozmermi od 3 x 3 do 4 x 4 m. Iba náčelníci a príslušníci vládnucej vrstvy mali viac žien, tak ako bolo zvykom u iných vtedajších etník. Slovania verili v záhrobný život. Prírodné úkazy ako slnko, blesk, hrom, smrť pokladali za nadprirodzené bytosti. Pohreb u starých Slovanov
Slovania spaľovali svojich mŕtvych (žiarový rítus) a nespálené zvyšky kostí spolu s popolom ukladali do urien alebo do plytko vyhĺbených jám. Nad ne navŕšili nevysoké mohyly. Už v najstarších dobách sa nad hrobom konala tryzna (pohrebná slávnosť) a hostina zvaná strava.
Vpád Avarov
V roku 568 vtrhli do Podunajskej nížiny bojovní kočovníci Avari. Slovania ich nazývali Obrami. Avari zaujali stred Podunajskej nížiny. Stredisko ich náčelníka – kagana Bajana bolo (okolo roku 576) v okolí dnešného Debrecína. Avari nemali spoločnú hospodársku základňu, spoločnú kultúru, ani spoločný jazyk. Bohatstvo získali podmanením iných kmeňov a lúpežnými výpravami a jeho hodnotu i množstvo zvyšovali ešte väčšmi vymáhaním poplatkov od podmanených kmeňov. Avarská ríša (podobne ako Hunská ríša sto rokov predtým) nebola pevným štátnym útvarom, ale zoskupením kmeňov, ktoré dovedna držala iba vojenská sila. Stavali si kruhovité zemné opevnenia (hrinky). Z dunajskej nížiny Avari podnikali lúpežné výpravy do okolitých krajín. Severnými susedmi Avarov boli naddunajskí Slovania. O ich bojoch s Avarmi až do rokov 623 – 624 nemáme zachované písomné správy, je však isté, že bránili Avarom prenikať severnejšie do údolí slovenských riek. Archeologické nálezy dokumentujú pobyt Avarov na južnom Slovensku od Devínskej brány, v Poiplí až po Východoslovenskú nížinu. Sú to slovansko-avarské pohrebiská s hrobmi avarských bojovníkov i slovanských roľníkov. Tejto zvláštnej symbióze zodpovedajú aj správy neskorších kronikárov, ktorí opisovali podriadenie slovanských kmeňov Avarom. Tí Slovanov využívali v bojoch proti okolitým národom a pri útoku proti nepriateľovi ich stavali do dvojitých šíkov (befulci).
Na zač. 7. st., keď chceli zavŕšiť svoj dlhotrvajúci boj s Byzantskom a zabezpečiť si nadvládu nad obyvateľstvom Balkánu a celej Karpatskej kotliny, ešte viac sa obohatiť a upevniť svoje panstvo na obsadených územiach, boli Avari pod hradbami Konštantínopolu porazení. Táto porážka sa stala signálom k boju slovanských kmeňov.

Odboj začali v rokoch 623-624. V tom čase, ako zaznamenala kronika zvaná Fredegarova, „muž menom Samo, rodom Frank, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom. Samo sa ihneď pridal na stranu povstalcov. Jeho vojenská schopnosť vzbudila obdiv a slovanské zbrane začali víťaziť. V krátkom čase sa slovanské kmene stali nielen víťazmi nad dobyvateľmi, ale aj pánmi vo svojej domovine. Spoznajúc Samovu udatnosť a užitočnosť, zvolili si ho za kráľa. Šťastlivo panoval 35 rokov. Mal 12 slovanských manželiek a jeho rodinu tvorilo 20 synov a 15 dcér. Za jeho vlády Slovania niekoľkokrát odrazili útoky Avarov, ktorí sa pokúsili znova sa zmocniť nadvlády.“
V rokoch 631/632, keď došlo ku konfliktu s Franskou ríšou, postavil sa Samo aj proti franskému kráľovi Dagobertovi. Keďže sa mu podarilo zjednotiť stredoeurópskych Slovanov a zamedziť prenikaniu Frankov na východ, Frankovia ho pokladali za nebezpečného suseda. Preto Dagobert s tromi prúdmi vojsk vtiahol na územie Slovanov. Bol však porazený v trojdňovej bitke pri doteraz neznámom hradisku Vogatisburg (632). Po tomto víťazstve Samo vtrhol na územie Franskej ríše do Durínska. Pridali sa k nemu aj vzdialené české kmene a lužickí Srbi pod vedením svojho vládcu Dervana. Samo vládol ako nezávislý vládca do roku 658. Samova ríša bola kmeňovým zväzom, spojeným silnou osobnosťou vládcu, a po jeho smrti sa rozpadla. V rodovom zriadení Slovanov sa nemohla volená funkcia vojvodu dediť, preto aj veľké potomstvo vojvodu Sama sa nemohlo udržať pri moci. Rozdrobené slovanské kmene na strednom Dunaji si podrobili v 8. Storočí avarskí náčelníci. Koncom 8. Storočia franský kráľ Karol Veľký podlomil panstvo Avarov vojenskými výpravami. Oslabenie Avarov využili Slovania a skoncovali s avarskou nadvládou. Časť Avarov uznala zvrchovanosť Franskej ríše a prijala kresťanstvo. Karol Veľký ich usadil pozdĺž Viedenského lesa, aby ich Slovania nevyhubili. Centrum tejto ríše sa najpravdepodobnejšie nachádzalo na dolnej Morave, v dolnom Rakúsku a na juhozápadnom Slovensku. Zahrnovala aj slovinské oblasti na pravom toku Dunaja, ba aj územie polabských Slovanov. Aj keď sa medzi historikmi vedú diskusie o centre Samovej ríše, výsledky archeologického bádania ukazujú, že náleziská predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia sa úplne kryjú.

Dokazuje to nepretržitú kontinuitu slovanského osídlenia od príchodu Slovanov a predpoklad, že Pribinovo a Mojmírovo kniežatstvo a neskoršia Veľkomoravská ríša vznikli v tom priestore, kde kedysi existovala Samova ríša. Historickou záhadou ostáva neznámy hrad Vogatisburg. Českí a nemeckí historici hľadali toto hradisko niekde na česko-nemeckom pohraničí, pretože aj centrum Samovej ríše predpokladali niekde v Čechách. V Čechách však Avari neboli, české kmene nemali dôvod povstať proti avarskej nadvláde a zaiste ani neprišli s nimi do styku. Čiara slovansko-avarského osídlenia sa tiahla v okolí Devínskej brány, Bratislavy, západného a južného Slovenska ďalej na východ. Tu sa odohrávali boje s avarskými útočníkmi a tu žili aj Slovania, podrobení Avarom (slovansko – avarské pohrebiská). Iní historici hľadali Samovu ríšu v Korutánsku, čo takisto nebolo správne. Mohla to byť Bratislava, Devín či pozostatky starovekého Carnunta neďaleko Hainburgu, ale aj hociktorý hrad či hradisko v blízkosti Dunaja.
Zmeny v spoločenskom zriadení
Zápas s Avarmi a Franskou ríšou posilnil nadradené spoločenské postavenie náčelníkov – veľmožov, starešinov i bojovníkov. Roľníci začali uznávať nadvládu veľmožov. Časť svojich produktov odvádzali veľmožom a ich vojenským družinám, ktoré ich za to chránili pred nepriateľskými útokmi, a tak postupne vzniká majetková nerovnosť. Najmocnejší z veľmožov – knieža – považoval bývalé kmeňové vlastníctvo pôdy za vlastníctvo kniežacieho rodu. Keď sa dôležité kmeňové funkcie súdnictva, správy a vojenstva začali dediť a nositelia týchto funkcií museli brániť svoje majetky i funkcie pred inými príslušníkmi kmeňa, začínal sa formovať štát.
Pribinovo kniežatstvo v Nitre – prvý štátny útvar našich predkov
Po zániku Samovej ríše nemáme písomné doklady o živote na našom území. Archeologické nálezy ukazujú, že v 7. – 8. storočí sa na Slovensku rozvíjala výroba železných nástrojov; popri kováčstve a kovotepectve vzniklo nové odvetvie – kovolejárstvo. Tieto techniky spracovania kovov sa uplatnili tak pri výrobe nástrojov a zbraní, ako aj v šperkárstve. Od začiatku 7. storočia sa rozširovala výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu. Na umeleckých výrobkoch vidieť cudzie vplyvy (byzantské, čiernomorské, franské), čo svedčí o vzájomných stykoch a obchodnej výmene. Na severe Slovenska (Orava, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš), teda tam, kde priamy vplyv Avarov nezasahoval, existovali opevnené hradiská s rozvinutou remeselnou výrobou. Podobný rozvoj zaznamenalo aj poľnohospodárstvo, o čom svedčia nálezy kosákov, častí pluhov (lemešov a čeresiel), ako aj kamenných žarnovov na mletie obilia. Avarskú nadvládu rozvrátili na konci 8. storočia výpravy franského panovníka Karola Veľkého.

To umožnilo slobodnejší vývoj najmä na juhozápadnom Slovensku, ktoré bolo hospodársky najvyspelejšou a najľudnatejšou oblasťou. Niekedy začiatkom 9. Storočia práve tu vznikol nadkmeňový útvar s centrom v Nitre. Jeho hranice na západe tvorili hrebene Malých a Bielych Karpát, na juhu Dunaj a pohorie Matra. Zasahoval do Turca, Gemera, Novohradu a azda aj do Spiša. Prvých vládcov Nitrianskeho kniežatstva nepoznáme. Historické pramene dokazujú, že okolo roku 828 dal knieža Pribina postaviť na svojom majetku v Nitre kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám pri jeho ceste do Panónie. V tom čase tu pôsobili franskí misionári, ktorí s podporou Pribinu šírili kresťanstvo, i keď sám Pribina ešte nebol pokrstený. V oblasti riek Moravy a Dyje sa vytvorilo druhé kniežatstvo, ktorého vládcom bol Mojmír. Roku 833 Mojmír násilne ovládol Nitrianske kniežatstvo a Pribina so svojou družinou (asi 500 mužov) ušiel do Zadunajska. Uchýlil sa k Ratbotovi, vládcovi Východnej marky, ktorá bola súčasťou Franskej ríše. Pribina spočiatku hľadal spojenectvo u Bulharov a u chorvátskeho kniežaťa Ratimíra, nakoniec však pochopil, že samostatnú existenciu mu umožní iba spolupráca s Franskou ríšou. Na rozkaz nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca bol vyučený vo viere a pokrstený v kostole sv. Martina na mieste zvanom Treisma, na dvorci patriacom k salzburskej stolici (diecéze). Ako léno dostal (846/847) územie okolo Blatenského jazera (Balaton v Maďarsku), kde vystaval pevnosť Blatnohrad a asi 30 kostolov. V Pribinovom kniežatstve už vládli feudálne vzťahy. Boli tu poddanské osady patriace slovienskym a bavorským veľmožom, ako aj nemeckým kláštorom a salzburskému arcibiskupstvu.
Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol v roku 833 štátny útvar, ktorého západnou hranicou bola Českomoravská vysočina, južnou Dunaj, severnou hrebene Jeseníkov a východnú hranicu tvorila Matra a neskôr rieka Tisa. Tento štátny útvar byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos pomenoval Veľkou Moravou. Knieža Mojmír I. sa usiloval zbaviť franskej nadvlády, a preto v roku 846 napadol kráľ Ľudovít Nemec Veľkú Moravu. Zosadil knieža Mojmíra I. a dosadil jeho synovca Rastislava. Z toho vyplýva, že Franská ríša považovala moravského vládcu za svojho vazala a toto územie za svoju záujmovú sféru. Dokazuje to aj prítomnosť Moravanov na ríšskom sneme vo Frankfurte v roku 822, kde sa popri nich spomínajú polabskí Slovania, české kmene a posledný raz aj Avari ako etnická skupina.
Po nastúpení na moravský kniežací stolec Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou.

Budoval systém opevnených hradísk, ktoré v prípade franského útoku mali slúžiť obyvateľom ako útočisko. Na Morave nachádzali azyl utečenci z Východofranskej ríše. Keď Rastislav podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil (855) proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom na to, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boli s Moravanmi zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi. Boje s Východofranskou ríšou však pokračovali.
V 40.–50. rokoch 9. st. zosilnela snaha susednej Východofranskej ríše o presadenie nadvlády nad silnejúcou VM. Veľkomoravské kniežatá (Mojmír, Rastislav)museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Nový veľkomoravský panovník Rastislav (846 – 870) uznal formálnu vernosť Východofranskej ríši , ale usiloval zároveň o upevnenie faktickej nezávislosti svojej zeme. Vládnucu vrstvu tvorili okrem ústredného kniežaťa veľmoži, družiny a duchovenstvo. Fary a kláštory mali v rukách kňazi cudzieho pôvodu. Na Veľkej Morave pôsobili misionári z Itálie a Byzancie, no väčšiu moc mali franskí kňazi, ktorí podliehali právomoci franských biskupov. Cudzí kňazi nemohli byť plnou oporou kniežacej moci, preto Rastislav v roku 861 žiadal od pápeža Mikuláša I. biskupa, ktorý by mu vychoval oddaných kňazov. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej (salzburskej) cirkevnej provincie. Preto Rastislav požiadal roku 862/3 byzantského cisára Michala III., aby poslal na Veľkú Moravu vierozvestov. Cisár mu vyhovel a pre túto misiu vybral bratov Konštantína a Metoda, ktorí obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska Solúna. Mali vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu nezávislú od východofranských biskupov. Zavedenie slovanského písma a začiatok slovanskej literatúry znamenali prelom v duchovnej kultúre slovanských národov. Konštantín Filozof (Cyril, 827 – 869) získal vzdelanie na biskupskej škole v Solúne (dnes Thessaloniki v Grécku), teológiu a filozofiu vyštudoval v Konštantínopole. Pracoval ako knihovník a profesor dvorskej cisárskej školy, krátko pobudol v kláštore.

Konštantín bol významným vedcom, ktorý z poverenia byzantského cisára už predtým plnil diplomatickú i christianizačnú misiu v Samare pri Bagdade a u Kozárov (Chazarov) na Kryme. Ešte pred odchodom na Moravu zostavil slovanské písmo – hlaholiku, ktorá pozostávala z minuskulných litier gréckej abecedy, a doplnil ho ďalšími písmenami pravdepodobne z hebrejskej a samaritánskej abecedy. Súčasne urobil preklady niektorých častí Svätého písma do jazyka Slovienov, ktorý mohol poznať už zo Solúnu. Okrem prekladov bohoslužobných kníh napísal spis o objavení ostatkov sv. Klimenta na Chersone, pochvalnú reč na počesť sv. Gregora naziánskeho, kánon na počesť sv. Demetra Solúnskeho a ďalšie diela. Významným teoretickým dielom je Proglas. Je to predhovor k evanjeliáru, ktorý vysvetľuje zásady prekladania z gréčtiny do slovienčiny, má však aj vysokú umeleckú hodnotu. Metod (asi 815 – 885) študoval právo v Konštantínopole, neskôr bol opátom v kláštore. Za kňaza a biskupa bol vysvätený až v Ríme. Pomáhal bratovi v prekladoch bohoslužobných kníh. Okrem toho preložil byzantské cirkevné právo – Nomokánon. Aplikáciou byzantských právnych noriem vytvoril zbierku svetských právnych predpisov známu ako Zákon sudnyj ljudem, v ktorej sa odrazili aj domáce tradície. Metod napísal aj spis Napomenutia vladárom a Príkazy sv. otcov.
Konštantín a Metod prišli na Moravu v lete 863. Hneď po príchode založili učilište na výchovu kňazov, na ktorom okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Predpokladá sa, že učilište bolo na Rastislavovom dvore alebo v jeho blízkosti (Mikulčice alebo Staré Město pri Uherskom Hradišti). Misijná činnosť Konštantína a Metoda marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM. Franskí kňazi ich obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, a preto sa obaja v polovici roku 867 vypravili do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa. Ten pripojil k ich sprievodu ďalších 50 žiakov čakajúcich na vysvätenie.
Keď bratia prišli do Benátok, vo verejných dišputách obhajovali sloviensku liturgiu proti trojjazyčníkom. V Benátkach sa zdržali asi tri mesiace. Je možné, že ešte uvažovali aj o ceste do Konštantínopola, ak by cesta do Ríma nebola úspešná. Tu ich zastihlo pozvanie pápeža Mikuláša I. Keďže medzitým zomrel, prijal ich na Vianoce 867 nový pápež Hadrián II. Priniesli mu relikvie pápeža Klementa I. (92 – 101), ktoré objavili pri Chersone. Po preskúmaní bohoslužobných kníh napísaných v slovienskom jazyku ich pápež schválil symbolickým položením na oltár baziliky Santa Maria Maggiore. Počas pobytu v Ríme Konštantín chorľavel.

Vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril a 14. Februára 869 zomrel. Metoda a niekoľkých učeníkov vysvätili za kňazov. Metod sa vracal na Veľkú Moravu s poverením cirkevného učiteľa, ktoré bolo adresované Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Po príchode do Blatenského kniežatstva Koceľ Metoda presvedčil, aby sa vrátil do Ríma a získal od pápeža vyššie cirkevné vysvätenie a poverenie. Na prelome rokov 869 a 870 pápež Metoda vysvätil za biskupa a súčasne ho menoval arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Medzitým sa na VM stal vládcom knieža Svätopluk, ktorý podporoval franských kňazov. Na jeho podnet so súhlasom kráľa Ľudovíta Nemca Metoda uväznili a dali odvliecť do Bavorska, aby tým znemožnili rozvoj slovanskej vzdelanosti. Na zákrok pápeža Jána VIII. ho po vyše dvoch rokoch prepustili. Metod musel znovu v Ríme obhajovať slovanskú bohoslužbu i svoje učenie. Ján VIII. roku 880 potvrdil starosloviensky liturgický jazyk.
Škola, založená Konštantínom a Metodom pri kniežacom dvore, stala sa pod vedením Metoda významným kultúrnym a politickým strediskom a Frankovia sa snažili jeho vplyv odstrániť. Príležitosť uskutočniť tento zámer nastala vtedy, keď zomrel Metod (885). Onedlho po jeho smrti pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu (885). Väčšina slovienskych kňazov musela odísť pred prenasledovaním. Uchýlili sa najmä do Bulharska, kde na zač. 10. St. zostavili nové písmo cyriliku (na základe veľkých písmen gréckej abecedy). Správu moravského biskupstva prevzal Viching, ale po niekoľkých rokoch ho Svätopluk pre intrigy vyhnal z krajiny. Proti Veľkej Morave sa medzičasom začali útoky Frankov. Knieža Rastislav v roku 864 za vojenského obliehania v Devíne sľúbil vazalskú vernosť Ľudovítovi Nemcovi. Rastislav sľub nedodržal, a preto vtrhli v roku 869 franské vojská na Veľkú Moravu. Výprava sa skončila neúspechom, no Nemci získali na svoju stranu Rastislavovho synovca Svätopluka, ktorý vydal strýka Rastislava Nemcom. No v roku 871 zajali franské vojská aj jeho a na Veľkú Moravu Nemci dosadili vlastných miestodržiteľov. Moravania však povstali proti cudzej nadvláde a okupantov vyhnali. Vtedy sa aj Svätoplukovi podarilo vyslobodiť z väzenia a koncom roku 871 sa ujal vlády ako ústredné knieža Veľkej Moravy. Za vlády Svätopluka nadobudla VM najväčší politický a kultúrny význam. Bolo zavŕšené vytváranie cirkevnej organizácie (od roku 880 arcibiskupstvo a dve biskupstvá, z toho jedno so sídlom v Nitre). Svätopluk prešiel z obrannej do útočnej taktiky voči slabším susedom.

K VM bolo pričlenené územie Čiech, Vislanov, oblasť hornej Odry, zrejme Panónie a Potisia s vplyvom až do sedmihradských soľných dolov a Svätoplukovu moc uznávali aj srbské kmene v Lužici a v oblasti Sály (odvádzanie tribútu). Svätopluk viedol úspešné boje s východofranskou ríšou a dosiahol uznanie samostatnosti VM roku 874 mierom vo Forchheime s Arnulfom Korutánskym a roku 884 v Tullne dohodou s cisárom Karolom III. Tlstým. Svätopluk získal uznanie aj od pápežskej kúrie; roku 880 vydal pápež bulu Industriae tuae, ktorou vzal VM pod svoju ochranu a schválil slovanské písmo a slovanskú liturgiu. S Metodom Svätopluk nevychádzal dobre, prikláňal sa k franským kňazom, ktorých reprezentoval nitriansky biskup Viching. Po Svätoplukovej smrti došlo v dôsledku dynastických sporov k vnútornej kríze VM, zosilnený odpadnutím vedľajšieho územia.
Skôr než sa podarilo Mojmírovi II. zjednotiť štátne a cirkevné organizácie, bolo v rokoch 905 – 6 Mojmírovo vojsko porazené Maďarmi, ktorí likvidáciou kniežacej družiny zničili VM. (život na veľkomoravských sídlach, ako ukazuje archeologický výskum, existoval ďalej, ale nie na vyššej štátnej úrovni.) Maďari svoje víťazstvo upevnili 4. 7. 907 porážkou vojska východofr. ríše pri Bratislave. VM bola formujúci sa ranofeudálny štát. Jej jadro tvorili veľké sídelné centrá s hospodárskym zázemím (najvýznamnejšie Mikulčice, Uherské Hradište, Nitra). Podrobné svedectvo o vysokej hmotnej kultúre VM podal archeologický výskum v povojnovom období. Štátna organizácia sa však na VM práve upevňovala; nebola dotvorená jednotná cestná sieť a daňový systém ako v neskoršom českom přemyslovskom štáte. VM významnou etapou českých a slovenských dejín; boli v nej položené základy slovanskej vzdelanosti a literatúry, na jej politický a hospodársky odkaz nadväzoval v zmenených podmienkach český přemyslovský štát.