Napísal spis "O pravde", v ktorom hovorí : „Všetci sme od prírody rovnako zrodení, aj barbari, aj Gréci".


S O K R A T E S

Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399). Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého").


P L A T O N

Sokratov žiak a stúpenec Platon (429-347) založil v Athénach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platona a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Podľa Platonovho ueenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine cieľom skutočného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Podľa Platona môže človek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrteľná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí. Vo svojom diele "Ústava" rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie občianskej rodiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Občania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spoločne a prostý ľud (remeselníci, roľníci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoločenské vrstvy. A R I S T O T E L E S

Platonov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväčší mysliteľ staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platonovej filozofie. Podľa jeho názoru nemôžu Platonove idei vysvetliť ani príeiny vzniku, ani príčiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platonových ideách hľadali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie. V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platonovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta. Za aktívnu prapríeinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríeinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbateľa v prírode - k "forme všetkých foriem", ako k základnej príčine a zároveň konečnému cieľu všeobecného vývoja, t.j. k bohu.