Utópia je jediný prostriedok, ako nekráčať po boku rozloženej gréckej spoločnosti. Je jediným spôsobom, ako si zachovať česť a zásadnú nezmieriteľnosť s nespravodlivosťou. Zaiste preto, napriek svojmu kráľovskému pôvodu, odmietol účasť vo vláde tridsiatich tyranov. Utiahol sa z politického života v Grécku so všetkou dôstojnosťou štátnicky premýšľajúceho filozofa. Vo svojej utópii je Platón práve taký veľký, ako i obmedzený. Obmedzený preto, lebo idealizuje dávno prežité spoločenské formy ako slobodymilovný grécky polis, konzervatívnu Spartu a egyptské kastovnícke zriadenie. Veľký je preto, lebo prvý nastoľuje otázku, akým spôsobom a rodí v mestách nespravodlivosť ?, lebo prvý vyhlasuje, že nespravodlivosť je najväčšie zlo a spravodlivosť najväčšie dobro, lebo prvý kladie požiadavku aby sa spravodlivý človek ničím nelíšil od spravodlivosti. Hlavné črty spravodlivosti vidí, po prvé, v odstránení súkromného vlastníctva, v ustanovení takého spoločenského poriadku, kde nikto nemôže povedať moje alebo tvoje ; po druhé vo vybudovaní spoločnosti, v ktorej sú riadiacimi prvkami poznanie a múdrosť. Dovtedy, kým filozofi nezačnú kraľovať a kým sa štátna moc a filozofia nezlúčia… ľudské pokolenie sa nedožije konca zla, dovtedy sa nezrodí ani nami opísaný štát a neožiari ho slnečný lúč.

Ako vidno, najtajnejšie želanie tohoto veľkého človeka je dožiť sa spoločnosti zriadenej na základoch sociálnej spravodlivosti. Tri razy cestoval do Syrakúz, dúfajúc, že uskutoční svoju utópiu pomocou Syrakúzkeho kráľovstva. Ale aj po návrate z tretej cesty je jeho utópia rovnako ďaleko od uskutočnenia ako predtým. Napriek tomu neprestáva veriť v spravodlivú spoločnosť. Opovržlivý vzťah syrakúzskeho vládcu a štátnikov v jeho vlasti k jeho ideálu spoločenského zriadenia ho prinútili, aby aj on opovrhoval všetkými v tých časoch jestvujúcimi štátnymi formami, zatvoril sa za hranice svojej utópie a vzýval budúcnosť ako jediného priateľa spravodlivosti. Obmedzenosť a veľkosť sa prelínajú v svetovom názore tejto možno najtragickejšej osobnosti staroveku. Keď už Platón zidealizoval prežitky v štátnom živote, začal idealizovať aj prežitky v duchovnom živote spoločnosti. Práve idealizovanie jedného aj druhého zaraďuje bojovníka za spravodlivosť napriek jeho najvrúcnejším želaniam na stranu historicky odsúdeného. Pre neho je boh najdokonalejšou príčinou všetkého jestvujúceho, najetickejšou bytosťou , ktorá je neschopná konať zlo. Zúrivo vystupuje proti každému tvrdeniu, ktoré by mohlo usmerniť myseľ k skutočnému pôvodu vecí.