So závideniahodnou vytrvalosťou zostavuje rozličné výmysly, ktoré označuje za vlastné presvedčenie, a s pocitom objaviteľa hovorí, že tí muži, ktorí boli malodúšní a žili nesprávnym životom, sa druhý raz narodia ako ženy, že vtáky pochádzajú z ľahkomyseľných mužov, že pozemské živočíchy a zvery z ľudí, ktorí nevenovali pozornosť filozofii, vodné zvieratá pochádzajú z nevedomých ľudí. Ešte vytrvalejšie bráni náboženský názor o nesmrteľnosti duše, Platón v každom svojom diele tvrdí, že ľudská duša je nesmrteľná a nikdy nijakým spôsobom sa nestane smrteľnou. Je taký zaslepený, že počúva aj šarlatánov a hľadá u nich dôkazy o nesmrteľnosti duše. Napríklad akýsi vojak ranený v bitke upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, začal opisovať ťažkosti, s ktorými sa stretla jeho duša. Platón, zaslepený vyznávač náboženstva , vojakovmu táraniu úplne verí. Využíva svoje poetické nadanie, skrášli ho a vymedzuje mu popredné miesto vo svojom najdôležitejšom diele ako čomusi hodnovernému. Pre Platóna je bezbožník zlodejom, nevedomcom. Všetky pokusy hľadať prvopočiatok reálneho jestvovania vo vode, vzduchu, zemi, atómoch alebo v niečom inom tohoto druhu sú pre Platóna hlúposťami. Nikomu sa vraj nepodarilo nájsť silnejší, nesmrteľnejší a mohutnejší Atlas od boha, ktorá drží celý vesmír. Preto ľudský rozum musí byť presvedčený o úplnej bezcennosti vecí a naplnený odporom k nim. Tak veľmi nenávidel materializmus, že sa chystal spáliť všetky Demokritove diela.

Keby bol býval Platón len otvoreným vyznávačom boha a krutým odporcom všetkého, čo boha detronizuje, bol by zaujal čestné miesto jedine v cirkevných dejinách, ale nie v dejinách filozofie. Pri tomto starogréckom mysliteľovi je však potrebné zastaviť sa aj preto, lebo jeho génius položil základy učenia, ktoré sa prvý raz pokúsilo filozofickým spôsobom vysvetliť náboženstvo. No najdôležitejšie je to, že položil začiatku druhého smeru v historickom vývine filozofie – idealizmu. Je prvým veľkým teoretikom ontológie a gnozeológie idealizmu. Dušou Platónovej ontológie je učenie o ideách. Nebytie a bytie sú jeho základné pojmy. Nebytie je svet vecí prístupný zmyslom. Platón súhlasí, že skutočnosť, ktorú prijímanie zmyslami, je materiálna, vecná. Svet, ktorý jestvuje mimo nás a nezávisle od nás, je zložený, podľa neho, z malých trojuholníčkov, ktoré sú v základe každého priestorového tvaru. Trojuholníčky sa dostávajú pohybom do najrozmanitejších spojení a takto sa mení zmyslová skutočnosť. Prečo teda vyhlasuje Platón svet za nebytie ?
Pretože všetko na tomto svete neprestajne vzniká a zaniká, mení sa a pohybuje. Nič v ňom nie je jednostaj rovnaké a nikdy nejestvuje samo od seba. Toto tvrdenie je správny predpoklad. Ale nepoužil ho ako prostriedok, s ktorým sa má dostať k hĺbkam a výšinám sveta, ale ako prostriedok proti tomuto svetu.