17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti, noviny redigované Jánom Franciscim v Pešti, uverejnili pozvanie, ktorým sa Slováci povolávajú do Turčianskeho Sv. Martina na veľké národné zhromaždenie, na ktorom sa má rokovať o slovenských národných žiadostiach. Úrady tomu chceli zabrániť a hrozili pokutami. Napr. zvolenský podžupan sľuboval 40 palíc každému, kto by sa opovážil ísť do Martina.

V dňoch 6.-7. júna 1861 prežíval Martin, vtedy sotva tritisícové sídlo Turčianskej župy, najväčšiu slávnosť vo svojich dovtedajších dejinách. Okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližšieho okolia i zo vzdialenejších oblastí Slovenska pod lipami pri evanjelickom kostole za predsedníctva Jána Francisciho privítalo väčšinu predstaviteľov slovenskej inteligencie a sledovalo rokovanie o slovenských národných požiadavkách, ktoré už predtým v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil, neskôr vypracoval a zhromaždeniu vysvetlil Štefan Marko Daxner. O závažnosti, aká sa zhromaždeniu pripisovala, svedčí aj to, že sa na ňom zúčastnili čelní politický predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay a M. Szentiványi, ako aj turčiansky poslanec J. Justh. Hoci naoko predstierali vážny záujem o riešenie slovenskej otázky, v podstate tu zohrávali demobilizačnú úlohu. Ale väčšina predstaviteľov slovenskej inteligencie sa nedala ich účasťou pomýliť.

Po poldruhadňových rokovaniach vyhlásili pred päťtisícovým národným zhromaždením slovenský národný program, ktorý bol pod názvom Memorandum národa slovenského s nadšením prijatý.

V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, že Slováci sú na území, ktoré obývajú, starým autochtónnym národom, že tisíc rokov od začlenenia do uhorského štátu sa zúčastňovali na hospodárskom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane.