Táto historická argumentácia však slúžila iba na podporu prirodzených právnych zásad demokratického rešpektovania rovnoprávnosti národov, na ktorých sú koncipované aj hlavné požiadavky Memoranda.

V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa osobitnosť slovenského národa a vlasteneckosť jeho reči uznali a zabezpečili najvyššími ústavnými listinami tak, aby národ mohol skutočne uplatňovať svoju suverenitu.

V druhom bode žiadajú "osobnosť našu národnú uznať v priestore v tom, ktorý ona jako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia so zaokrúhlením stolíc podľa národností", lebo – ako zdôrazňujú – "všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže". Požiadavku Okolia zdôvodňujú tým, že je základným predpokladom národnej rovnoprávnosti, a zároveň vyhlasujú, že neznamená ani separovanie sa od Maďarov ani ohrozenie jednotnej vlasti.

Ostatné požiadavky, napríklad zavedenie slovenského úradovania v Okolí, slovenského vyučovania v školách všetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných požiadaviek. Pravda, ani v týchto bodoch sa precíznejšie a podrobnejšie neformuluje štátoprávne postavenie a vnútorné zriadenie Okolia. Zrejme sa tu bral ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum predložiť, čo sa prejavilo i v tom, že sa v ňom maďarčina uznávala ako diplomatická reč v Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so všetkými ostatnými utláčanými národnosťami Uhorska, ktorým sa Memorandum taktiež malo odoslať. Ducha memorandového programu výstižne vyjadruje záverečné heslo: "Jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov."

Výsledné formulovanie požiadaviek Memoranda, ako bolo jednomyseľne schválené a ako sme sa tu s ním stručne oboznámili, presadzovalo sa na zasadnutiach memorandového zhromaždenia veľmi bojovne. Skupina okolo Jána Palárika a Jána Nemessányiho, ktorú podporovali aj spomenutí politickí funkcionári z Liptova a Turca, dlho sa stavala proti požiadavke Okolia a memorandovej forme podania. Ostala však v značnej menšine a nakoniec ustúpila. No v ďalšom vývoji sa na čas odtrhla od memorandistov a ako politická frakcia pod názvom Nová škola slovenská prebojúvala promaďarskú orientáciu slovenskej politiky.

Na národnom zhromaždení sa ustanovil aj stály národný výbor, ktorý sa mal starať o národnú koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia. Jeho hlavnou úlohou bolo prebojúvať uskutočnenie o rozvoj slovenského školstva a národnej kultúry vôbec. Na zhromaždení sa vymenovala aj deputácia, ktorá mala odovzdať Memorandum uhorskému snemu.

Slovenská deputácia, v ktorej však už chýbali tzv. zástupcovia slovenskej šľachty, odovzdala Memorandum dňa 27. júna 1861 podpredsedovi snemu grófovi Kolomanovi Tiszovi. Dvadsať dní, ktoré dovtedy uplynuli od zhromaždenia, využili maďarské vládne kruhy a župné úrady a zorganizovali na Slovensku protimemorandovú podpisovú akciu.