To signalizovalo, že snem bude pokračovať v starej politike a že sa nemieni vážnejšie zaoberať memorandovými požiadavkami. Hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona, počas svojho trvania nevyniesol v národnostnej otázke nijaké konkrétne uznesenie, a to ani napriek tomu, že sa pomer medzi Pešťou a Viedňou čoraz väčšmi vyostroval. Maďarská liberálna strana na čele s Deákom sa na sneme sústreďovala predovšetkým na obnovenie hegemónie Maďarov v Uhorsku v rozsahu pomarcového obdobia z roku 1848. Riešenie národnostnej otázky odsúvala až na obdobie, keď bude mať politickú moc v krajine plne vo svojich rukách. To neveštilo pre národnosti nič dobré.

Koncom leta 1861 nastal nový zvrat v politickej situácii. Panovník dňa 22. augusta rozpustil uhorský snem. Väčšina slovenských politikov – i členov národného výboru – napriek tomu, že nedôverovala Maďarom, prijala tento zásah panovníckeho dvora so značnými rozpakmi. Obávala sa, že v monarchii sa znovu obnoví absolutizmus vo forme päťdesiatych rokov. Celková neistota pôsobila istý čas veľmi depresívne na slovenské národné hnutie a ani národný výbor nevyvíjal väčšiu iniciatívu. Postupne sa však čoraz častejšie ozývali hlasy, aby sa Slováci pokúsili prebojovať svoje národné požiadavky vo Viedni. Keď panovník pri zavádzaní novej organizácie politickej správy v Uhorsku (začiatok novembra 1861) prisľúbil rešpektovať jazykové práva národností, pridala sa k myšlienke predložiť Memorandum vo Viedni aj väčšina členov národného výboru. Pri tejto akcii sa dostala do popredia osobnosť banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa, ktorý sa pripravoval na audienciu u cisára vo veci slovenského školstva. Moyzes sa stal sa stal vedúcim početnej slovenskej delegácie, ktorá sa zišla vo Viedni začiatkom decembra. Užší výbor tejto delegácie, vedený biskupom Moyzesom a superintendentom Kuzmánym, odovzdal cisárovi 12. decembra 1861 pamätný spis, pozostávajúci zo stručného martinského memoranda a z návrhu na Privilégium o politickosprávnej organizácii slovenského Okolia. Tzv. viedenské memorandum je osnované na dvoch základných požiadavkách memoranda martinskéko: 1. uznať svojbytnosť slovenského národa a 2. vyčleniť v rámci Uhorska slovenské Okolie. V návrhu Privilégia pre Okolie sa však precízne a do detailov rozpracúvajú otázky štátoprávneho postavenia Okolia v rámci Uhorska i monarchie, ďalej otázky vnútornej správy Okolia, jej organizácie, kompetencie a pod. Podľa tohoto programu malo Okolie v podstate predstavovať širokú národnú autonómiu.