Druhá svetová vojna a kapitulácia mocností Osi zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko (štáty Osi). Stará Európa stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike. Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali mocnosti Osi, prenikali dva víťazné štáty protihitlerovskej koalície - USA a ZSSR. Tieto na vzostupe sa nachádzajúce svetové veľmoci determinovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity (viacpólovosti) k bipolarite (dvojpólovosti). Tento prechod k “vláde dvoch blokov” neprebiehal pokojne, ale v tvrdej konfrontácii.Keď si 25. apríla 1945 sovietski a americkí vojaci podali v Torgau na Labe ruky, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok v znamení mieru a zmierenia. Torgau predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčasne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločnej politiky kooperácie Spojencov. No zdanie klamalo. Protihitlerovská koalícia bola vnútorne znesvárená. Nebol doriešený problém, čo by malo nasledovať po porážke hitlerovského Nemecka a Japonska v politickej rovine. Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania, sa objavilo už v r. 1943. USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Naproti tomu ZSSR uplatňoval princíp medzinárodného zabezpečenia mieru prostredníctvom utvorenia sfér hegemónie. “Na podporu a zabezpečenie mieru” založili 26. júna 1945 Spojenci pod vedením USA a za spoluúčasti ZSSR OSN (Organizáciu Spojených národov). Len čo sa model “jednotného sveta” dotkol sféry vplyvu ZSSR, stretol sa s odporom. V apríli 1945 Stalin vyhlásil: “Táto vojna je iná ako predchádzajúce; kto dobyje nejaké územie, ten mu vtlačí aj vlastný spoločenský systém, a to až potiaľ, kam prídu jeho armády. Inakšie to nemôže byť.”

Proti sovietskej politike vojenského zabezpečenia a politického ohraničenia vlastnej mocenskej sféry, predovšetkým vo východnej Európe, postavili USA tzv. politiku zadržiavania sovietskej mocenskej rozpínavosti. Od tejto chvíle sa americká zahraničná politika naplno rozvíjala v znamení antikomunizmu.