,,Deň útoku 1.september 1939, hodina útoku: 4 hodiny 45 minút“. Tak znela smernica číslo 1, ktorou bol 31.augusta 1939 daný pokyn, čo Európu uvrhol do vojny: rozkaz na prepadnutie Poľska.
V dôsledku toho 3.septembra Veľká Británia a po nej Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu. Vojenské ťaženie síce trvalo len mesiac, ale skonkrétnilo medzinárodný pomer síl a bolo prvým uplatnením vojenskej stratégie, ktorá poznamenala prvé dva roky druhej svetovej vojny.
Hitler od roku 1936 usutočňoval politiku ,,fait accompli“, ktorá sa opierala o hlboký antagonizmus rozdeľujúci jeho potencialnych nepriateľov, o pacifizmus hlboko zakorenený medzi elitou a vo verejnej mienke západnej Európy, o hlbokú traumu, ktorú naďalej vyolávali jatky z rokov 1914 - 1918, a o nástup autoritívnych režimov v medzivojnovom období. Remilitarizácia Porýnia (1936), otvorená podpora, ktorú narozdiel od váhajúcich demokracíi poskytoval Francovi, anexia Rakúska (anšlus, 1938) a rozbitie Československa uskutočnené v dvoch etapách (v októbri 1938 po britskom a francúzskom súhlase v Mníchove a potom v marci 1939) sú dôležitými etapami na ceste k vojne. Mníchovská konferencia Hitlerovi potvrdila, že môže vsadiť na slabosť demokracíi a váhanie vládnucich kruhov označiť ho za hlavného nepriateľa. Bez ohľadu na to však Francúzsko od roku 1934, hlavne pod vplyvom svojho vtedajšieho ministra zahraničných vecí Barthoua, vypracovalo stratégiu diplomatického obkľúčenia Nemecka založenú na jednej strane na dohode s Talianskom a na druhej strane so Sovietskym zväzom. Lenže druhý partner vyvolával z Barthouových nástupcov pochybnosti. A tak napriek zreteľnému upevneniu vzťahov po marci 1939, pretrvávali mnohé nejasnosti a váhavý postoj, čo mocná Británia pod vedením Nevilla Chamberlaina udržiavala pri živote. Čiastočne kvôli rozličným prieťahom, ale najmä v dôsledku pevne zakoreneného presvedčenia, že medzi nemeckým, britským a francúzskym režimom nie je podstatný rozdiel, začal ZSSR vedený Stalinom rozvíjať polooficialne diplomatické koontakty s hitlerovským Nemeckom, ktoré sa podľa všetkého zintenzívnili od jesene 1938.
Ich konečným dôsledkom bol po neúspechu francúzsko-britsko-sovietskych rokovaní, vedených v lete 1939, nemecko-sovietsky pakt o neútočení podpísaný 23.augusta 1939, ktorého tajná klauzula predpokladala rozdelenie Poľska. Zmluva o priateľstve podpísaná v nasledujúcom mesiaci potvrdila diplomatický obrat Moskvy a upresnila delenie sfér vplyvu.