Sedem divov sveta

Egyptské pyramídy
“Človek sa bojí času, no čas sa bojí pyramíd.”

Prvým divom sveta sú pyramídy a ako jediné zo siedmich divov ešte stoja. Nachádzajú sa na skalnatej planine oddeľujúcej údolie Nílu od púšte a sú zoradené v dĺžke takmer sto kilometrov od Káhiry až po Illáhún. Ešte aj dnes sa pramene rozchádzajú, či sú prvým divom sveta pyramídy všetky “ako také”, alebo iba Gízska skupina, prípadne iba jediná a tá najväčšia. Nakoľko ostatné divy sú tiež len po jednom, budem za div pokladať práve tú najväčšiu – Chufevovu; to mi ale nebráni, aby som sa pyramídam venoval obšírnejšie a vo všeobecnosti. Všetky “ozajstné,” teda kamenné, pyramídy boli postavené za Starej ríše. Len za doby panovania kráľov 3. - 6. dynastie sa pyramídy stali typickými kráľovskými hrobkami. Za Starej ríše sa egyptský štát vyvinul v pevne centralizovanú despociu založenú na vyspelom poľnohospodárstve s dômyselným systémom zavlažovania, hieroglyfické písmo dosiahlo svoj konečný stupeň vývinu, zdokonalilo sa aj staviteľstvo a sochárstvo, na čom mala nepochybne zásluhu aj stavba pyramíd. Prvú pyramídu si dal postaviť Džóser, ktorý bol aj prvým panovníkom 3. dynastie. Stala sa prvou kamennou monumentálnou stavbou na svete. Je zvláštna aj tým, že je stupňovitá. Najväčšie pyramídy 4. dynastie si dali postaviť králi v 25. st. pred n. l.: Chufev, Chafré a Menkauré (tiež Cheops, Chefrén a Mykerin). Vtedajšia spoločnosť tieto stavby neprijala veľmi nadšene – za Chafréovho nástupcu vypuklo prvé povstanie ľudu v egyptských dejinách. Králi ale v náročnom stavaní pyramíd pokračovali aj ďalej, a tak výpočet rekordov dynastií pokračuje: najväčšie pyramídy z 5. dynastie patrili Venísovi, Sahuréovi a Veserkafovi, zo 6. Tetimu, Merenrému a Pjopejom I. a II., aj keď prvenstvo patrilo Gíze aj naďalej.
Nech by sa dnešnému človeku zdalo stavanie tak veľkých hrobiek akokoľvek nezmyselné, Egypťania na to mali dobrý dôvod – pokojný a príjemný posmrtný život. Ich náboženstvo bolo v tomto smere nekompromisné: aby mohol staroveký Egypťan po smrti žiť, museli sa splniť dve podmienky: jeho telo muselo ostať neporušené a jeho duša, dvojník ka, ktorým sa po smrti stane, musel dostať výbavu na druhý svet (potraviny, nápoje, zbrane, nábytok, …).V snahe vyhovieť prvej zásade sa vyvinula celá profesia zachovávania tela po smrti, známa ako mumifikácia.

Od Hérodota, ktorý mal tú možnosť navštíviť mumifikačnú dielňu, sa dozvedáme, že pri mumifikácii prvej triedy najprv vyberú mozog a vnútornosti, vyčistia ich, vypláchnu palmovým vínom, posypú voňavým práškom a naplnia myrhou a škoricou. Telo na sedemdesiat dní uložia do natrónu, potom natrú balzamovacími olejmi, upravia mŕtvole vlasy (ostrihajú, alebo naondulujú) a vypitvané telo naplnia pilinami a pieskom. Napokon telo zabalia do jemnej tkaniny napustenej arabskou gumou. Vnútornosti sa konzervujú podobne a uložia ich do osobitných nádob. Pri najlacnejšej len nalejú do čriev reďkvový olej a telo uložia na sedemdesiat dní do natrónu.S druhou podmienkou súvisí snaha ochrániť výbavu pre kráľov, ktorá v prípade kráľov rozhodne nebola malá. Najskôr sa nad jednoduchý vymurovaný, alebo kamenný hrob v piesočnej jame stavali tehlové, alebo kamenné náhrobky. Kamenný hrob sa postupne zmenil na mastabu, členenú na dve časti: v podzemnej časti bola pohrebná komora s rakvou a komora so záhrobnou výbavou; v povrchovej časti bola komora pre obetné dary (za ktoré mal zosnulý chrániť potomkov). Kráľova hrobka sa z reprezentačných príčin musela líšiť a z čoraz väčších mastáb vznikla sústava mastáb a prechodný stupeň medzi mastabou a pyramídou – stupňová pyramída. Prvou bola Džóserova pyramída pri Sakkáre – už s približným tvarom budúcej pyramídy, ale ešte s obdĺžnikovým pôdorysom mastaby. Konečným vývinovým stupňom hrobky faraóna je pyramída. Skladá sa z troch častí: z vlastnej pyramídy, čiže z kamennej hrobky chrániacej sarkofág so zosnulým; z chrámu na úpätí pyramídy, čo bol príbytok dvojníka a z chrámu pre kult zbožšteného faraóna, ktorý bol zvyčajne od pyramídy vzdialený smerom k rieke a k pyramíde od neho viedla monumentálna cesta (tzv. dromos). Samozrejme, že faraóni pri pyramídach neostali – poučení vykrádaním hrobiek si radšej volili dobre ukryté siene vytesané do skál, ale to už sem nepatrí. Metódu výstavby pyramídy sa ako prvý pokúsil vysvetliť R. Lepsius. Domnieval sa, že na pyramídu sa prikladajú vrstvy tak dlho, kým panovník neumrie. To znamená, že čím dlhšie faraón panoval, tým väčšiu pyramídu mal postavenú. Dnes už je jeho teória prekonaná hlavne vďaka nálezu až na jadro zvetranej Hunejovej pyramídy pri Médúme a obzvlášť po vykopaní nedostavanej Sechemchetovej pyramídy. Stavba pyramídy prebiehala asi takto: položenie základného kameňa samotným kráľom bolo náboženským obradom za prítomnosti kňažstvá, ktoré neskôr stavenisko vysvätilo. Potom sa začala stavať podzemná časť pyramídy, ktorej centrom bola pohrebná komora vytesaná do skaly. Tam sa spustil ešte prázdny sarkofág po šikmej rampe. Ďalšie podzemné šachty boli hĺbené pre posmrtnú výbavu.

V dobe hĺbenia šácht iní robotníci upravovali terén a architekt vypracovával plán pyramídy, v ktorom uviedol rozmery v lakťoch a uhol sklonu stien. Keď bolo stavenisko urovnané, určili polohu pyramídy podľa svetových strán a aj napriek tomu, že nepoznali kompas, odchýlka od astronomického severu je zanedbateľná. Po umiestnení jadra z lomového kameňa sa naň ukladali vrstvy kvádrov z vápenca, tie boli napokon obložené doskami zo žuly a jemnozrnného vápenca, ktoré ťažili v kameňolomoch na pravom brehu Nílu.

Kameň sa ťažil zvyčajne tak, že do steny lomu sa vyhĺbila diera, do nej sa vrazil drevený klin a ten sa tak dlho polieval vodou, kým nenapučal tak, že roztrhol skalu; menej často sa kvádre vytesávali zo steny dlátami. Odlomený balvan bol potom otesaný a dopravený na stavenisko, najprv plťou, ak bol potrebný transport po rieke, potom naložený na drevené sane a ťahaný lanami. Egyptské stavebné pomôcky sú až žalostne jednoduché – zakladali sa na princípe valca a šikmej plochy, a svoje “zdvíhacie stroje” umiestňovali buď priamo na jednotlivé stupne pyramídy, alebo na šikmú rampu postavenú k stene pyramídy. Aj s použitím takýchto primitívnych nástrojov a metód dokázali Egypťania postaviť tak obrovskú pyramídu, akou je Achtej Chufu, Chufevov obzor. Koľko kvádrov museli robotníci natesať, naťahať a napokon vyteperiť na pyramídu? Je vysoká 137,3 metra, pôvodne mala o desať metrov viac. Šírka jej základne meria 230,4 metra a pôvodne bola tiež väčšia – o dva metre. Pri jej stavbe použili kvádre s priemerným objemom jeden meter kubický. Približný počet kvádrov je teda 2 300 000, pričom najmenší kváder váži dve tony a najväčší štyridsať. Aj spotreba ľudskej pracovnej sily bola ohromná. Napríklad len stavba cesty k Chufevovej pyramíde trvala desať rokov a súčasne na nej pracovalo 10 000 ľudí, ktorí sa po troch mesiacoch striedali s iným desaťtisícom pracovníkov. Pri stavbe Chufevovej pyramídy je zaujímavé, že má pohrebné komory až tri. Buď sa plán niekoľkokrát menil aj v priebehu výstavby, alebo je tiež možné, že ide o súčasť ochranného labyrintu, v ktorom mal nevítaný návštevník zablúdiť a zahynúť. Okrem labyrintu chodieb do systému bezpečnostných opatrení pyramíd patrilo aj starostlivé uzavretie pohrebnej komory a zamurovanie ústí šachiet a vchodu; prístupové a spojovacie chodby sa po uložení múmie zavalili kamenným a zasypali štrkom, vstupné dvere sa zamaskovali a napokon sa pyramída obložila žulovým a vápencovým obkladom. No aj napriek takýmto opatreniam bola väčšina pyramíd vykradnutá.

Niekoľko z nich sa “ušlo” Arabom, ale väčšina bola vylúpená už za staroveku a najčastejšie samotnými staviteľmi a “údržbármi” pyramíd: chrámovými kňazmi, strážcami hrobov, architektmi, či predákmi robotníkov. Dokonca sa občas organizovali do vykrádačských skupín zložených zo všetkých menovaných a ich lúpežné akcie boli umožnené správcom územia, ktorému odovzdávali podiel. Pre ilustráciu ohromného bohatstva, ktoré sa v kráľovských hrobkách ukrývalo – r. 1924 Howard Carter našiel takmer neporušenú hrobku faraóna Tutanchamóna. Z prednej komory vyniesol 34 debien rôznych zlatých predmetov, šperkov, drahokamov a umeleckých predmetov. V samotnej hrobke bola pozlátená skriňa a tá obsahovala dve ďalšie pozlátené skrine, sarkofág zo žltého krištáľa, v nej boli ešte tri pozlátené rakvy a až v tretej rakve bola múmia kráľa. Bola ozdobená zlatými doplnkami – zlatou posmrtnou maskou, ťažkou dvojitou zlatou reťazou na krku, zlatými násadkami na prstoch. V plátenných zábaloch múmie sa našlo také množstvo šperkov, že ich súpis mal 101 kategórií. Hrobka ešte obsahovala veľké množstvo sôch a úžitkových predmetov. Pritom Tutanchamón bol úplne bezvýznamný panovník, umrel asi osemnásťročný a nedochoval sa ani len presný dátum jeho panovania! Mnohonásobne väčšie poklady, ktoré musela skrývať Veľká pyramída, sú teda celkom nepredstaviteľné. Okrem najväčších rozmerov sa však Veľká pyramída v ničom od ostatných nelíši. Len novovekí “vedci” jej začali prisudzovať rôzne nadprirodzené vlastnosti a významy. Däniken so svojimi Spomienkami na budúcnosť nebol prvý. Začal s tým londýnsky kníhkupec John Taylor, ktorý vo svojej knihe z r. 1859 tvrdil, že Chufevova pyramída nebola hrobkou, ale pamätníkom starých merných jednotiek. Po ňom nasledoval Piazzi Smyth, ktorý z nej vydedukoval znalosť Ludolfovho čísla, presnú dĺžku roku, obvod našej planéty a jej vzdialenosť od slnka, až nakoniec celý osud ľudstva aj do budúcnosti. F. Noetling z nej dokonca vypočítal atómovú váhu jednotlivých prvkov a tempo rastu človeka. Za susedov to bol A. Jarolímek, ktorý v nej našiel matematický kľúč pre zlatý rez. A, samozrejme, Dänikenov súčasník L. Souček, ktorý modelom pyramídy brúsil žiletky.
Bolo by krásne veriť, že bola vznešeným pamätníkom znalostí starých Egypťanov. Bolo by zaujímavé vyčítať osud ľudstva zo zárezov a vrypov v stenách jej chodieb.

Možno by však bolo rozumné uvedomiť si, že Chufevova pyramída nie je ničím iným ako veľkou a nezmyselnou horou kamenia, ktorá mala jediný účel – zabezpečiť zosnulému panovníkovi príjemný posmrtný život.






Visuté záhrady kráľovnej Semiramis
“Prístupová cesta k Záhradám sa zvažovala akoby z kopca a časti budovy rástli jedna z druhej, vrstva na vrstve… Na tom všetkom bola zemina… a do nej boli nahusto nasádzané stromy každého druhu takého, ktorý svojou veľkosťou, alebo iným pôvabom pôsobil pozorovateľovi pôžitok… Vodné stroje vo veľkej hojnosti (dvíhali) vodu z rieky, aj keď zvonka to nikto nemohol vidieť.”

Semiramidine záhrady boli dlho pre novovekú Európu stavbou zo všetkých siedmich divov najzáhadnejšou. Spisy starých Babylončanov na túto tému mlčia a antickí autori sa v opisoch záhrad často rozchádzajú. Považovali sa za výmysel, za básnický prelud. Nečudo – životopis samotnej Semiramis mal niekoľko verzií a väčšina z nich mala mytologický charakter. A nakoľko pán Koldewey, človek, ktorý Semiramidine záhrady napokon našiel, spod zeme vykopal aj celé mesto Babylon, budem sa venovať i “Filónovmu” divu v tomto meste – babylonským hradbám. Robert Koldewey, nemecký vedec, vyštudoval archeológiu, architektúru a dejiny umenia. Vo svojich 44 rokoch dostal ponuku od riaditeľa berlínskych múzeí a 1. marca 1899 sa pustil do trosiek Babylonu. Vykopal ho za devätnásť rokov a svoje vykopávky popísal v knihe Vzkriesený Babylon. Prvým divom, ktorý objavil, boli babylonské hradby. Akú senzáciu spôsobil tento jeho objav, sa dá predstaviť jedine po prečítaní si pôvodných, antických opisov mesta Babylon. Hérodotos, ktorý ich videl okolo r 440 pred n. l. o nich píše: “Okolo mesta sa tiahne najprv hlboká, široká a vodou naplnená priekopa; za ňou stojí hradba, ktorá je 50 kráľovských lakťov široká a 200 lakťov vysoká… Na vnútornej i vonkajšej strane stavby postavili potom jednoposchodové veže, vždy dve a dve proti sebe a medzi týmito vežami nechali miesto pre voz so štvorzáprahom. Brán je v celej hradbe sto a všetky sú z bronzu… Vonkajšia hradba je takrečeno pancierom mesta, za ňou však stojí ešte ďalšia hradba, nie síce slabšia, ale užšia. ”Strabón ich o 450 rokov videl takto: “Babylon leží na rovine, obvod hradieb meria 365 stadií, ich šírka 32 stôp, výška hradieb medzi vežami meria 50 lakťov, výška veží 60 lakťov. Cesta na hradbe je taká široká, že sa na nej ľahko vyhnú dva vozy so štvorzáprahom. ”Diodóros ich už nevidel, a tak píše toto: “Ich šírka stačila pre šesť vozov, a ako tvrdí Ktésias Knidský, ich výška bola neuveriteľná. Kleitarchos a iní, ktorí boli s Alexandrom v Ázii, uvádzajú, že ich obvod meral 365 stadií… Podľa novších autorov boli len 50 lakťov vysoké a ich šírka stačila len pre dva vozy. Veží bolo 250… Medzi hradbami a domami bolo voľné miesto v šírke 200 stôp.” Všetci ešte svorne dodávajú, že boli postavené z pálených tehál spojených asfaltom. V novoveku sa týmto opisom vôbec neverilo, o antických autoroch sa hovorilo, že sú neseriózni a preháňajú ako malé deti.

Niet sa čo diviť – podľa Hérodota bol obvod hradieb 90 kilometrov, podľa Strabóna a Diodóra 70; ďalej, ich výška mala podľa najmiernejšieho opisu dosahovať 22 metrov a ich šírka najmenej šesť až osem metrov. Takáto hradba by do svojho obvodu pojala akékoľvek mesto sveta v tej dobe a dosahovala by výšku šesťposchodového domu, akých v tej dobe veľa nebolo. Spolu s tvrdením, že hradieb sú pásy dva, sa antickí autori “odsúdili”.

Začiatkom r. 1900 Koldewey zistil, že vykopáva nie druhý, ale tretí pás hradieb. A ukázalo sa, že antickí autori nepreháňali: šírka prvého pásu hradieb bola sedem metrov, druhej 7,8 metra, tretej 3,3 metra; pred vonkajšími hradbami bola priekopa. Veže mali štvorcový pôdorys s 8,36 metrovou stranou a boli od seba vzdialené na 44 metrov. Ich počet sa odhaduje na 360 na vnútornej a 250 na vonkajšej strane systému hradieb. Pri obvode vonkajších hradieb sa prikláňa k Hérodotovej verzii. Starí autori napočítali pásy iba dva. Tretí pás hradieb vidieť nemohli, lebo bol nižší a nachádzal sa medzi vonkajším a úzkym pásom hradieb, ktoré boli rovnako vysoké a priestor medzi nimi zasypaný hlinou. Čo sa týka prirovnávania šírky hradieb k priechodnosti určitým počtom vozov, po najužšej by mohol prejsť jeden, po najširšej až štyri vozy so štvorzáprahom. Takisto materiál stavby Koldewey potvrdil, ale pridal, že z vonkajších strán boli obložené glazúrovanými tehlami s orgamentmi a reliéfmi bojovníkov, levov a drakov. Tento obklad ostatne nachádzal po celých devätnásť rokov jeho výkopu. Dejepisné tabuľky tvrdia, že Babylon, ktorý Koldewey vykopal, bol z prevažnej časti do svojej podoby vystavaný za Nabukadnesara II. v období Novobabylonskej ríše (625-539 pred n. l.). Nabukadnesarovi sa prisudzuje aj dostavanie Babylonskej veže, “Hérodotovho” divu sveta, a konečne aj výstavba visutých záhrad. Ako je to možné, veď od toho sa visuté záhrady volajú Semiramidinými, lebo ich snáď dala postaviť kráľovná Semiramis?! Nuž, ako som už spomenul na začiatku, s kráľovou Semiramis je to ťažké. Od Diodora máme dve verzie jej životopisu: jednu mýtickú, tú odpísal od Ktésia Knidského, a jednu reálnu, odkopírovanú od Athénaia. Tá prvá začína tak, že bohyňa Derekéta s ľudskou hlavou sa zaľúbi do obyčajného muža, smrteľníka. Keď sa im narodí dcéra, zabije svojho mládenca a od dcérky ujde. Tej sa ujmú holuby, potom ju nájdu pastieri. Od nich si ju vezme dobytkársky inšpektor Sim, dá jej meno Semiramis (čiže po Sýrsky “holubica”) a vzorne ju vychová. Vyrastie z nej taká urastená dievčina, že vrchný kráľovský inšpektor Onnés sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a požiada ju o ruku. Ona súhlasí, on si ju odvedie do Ninive a majú spolu dvoch synov.

“Keďže okrem krásnej postavy oplývala všetkými prednosťami,” Semiramis si manžela omotá okolo prsta. Rodinnú idylku naruší vojna s Baktriou. Vo vojsku kráľa Nina je aj Onnés, ale nebojuje – kráľovskí inšpektori sú od toho oslobodení. Kráľovi sa stále nedarí dobyť hlavné mesto a Onnés sa nudí. Zavolá si teda k sebe svoju ženu. Po príchode Semiramis zhodnotí stav frontu a zistí, že kráľ útočí – prirodzene – na slabšiu stranu opevnení. Tam ale protivník sústredí väčšinu svojich síl. Semiramis si vezme dobrovoľníkov a zaútočí na stranu najsilnejšiu. Nepočetných a prekvapených obrancov rozpráši, mesto dobyje. Kráľovi Ninovi sa zapáči Semiramidina udatnosť a Onnésovi ju preberie. (Ten sa z toho potom obesí.) Vrátia sa do Ninive, kde sa vezmú a neskôr majú syna Nina. Po kráľovej smrti vládne kráľovná Semiramis. Odmieta všetkých nápadníkov a vedie dobyvačné vojny. Po debakli v Indii vládne v mieri a šťastne. Keď sa ju syn pomocou jedného eunucha pokúsi odstrániť, sama odstupuje z trónu. “Potom vyšla na balkón, premenila sa na holubicu a odletela rovno do nesmrteľnosti.”
Druhá verzia tvrdí, že Semiramis bola krásnou, ale bezvýznamnou dvornou dámou. Taktiež padla do oka kráľovi a ten sa s ňou oženil. Po nejakom čase ho uprosila, aby jej na päť dní prenechal vládu nad krajinou. V prvý deň usporiadala hostinu, čím si získala vojvodcov a hodnostárov. Na druhý deň manžela zavrela do väzenia a dala sa oslovovať ako kráľovná. Odvtedy vraj vládla až do vysokého veku a “dokázala mnohé veľké činy.” Diodóros rôzne verzie komentuje iba lakonickým: “Tak si odporujú správy dejepiscov o Semiramide. ”Semiramis však skutočne bola historickou osobou – ibaže sa nevie, ktorej vlastne patrili tie záhrady. Kráľovná menom Šammuramata panovala v rokoch 810-806 pred n. l. Hérodotos spomína jednu Semiramidu, ktorá žila okolo r. 750 pred n. l. Aj spoluvládkyňu kráľa Belocha (s veľkým B – on sa tak volal) z konca 8. st. pred n. l., Atossu, nazývali Semiramidou. Takisto je možné, že Semiramis je druhé meno Nabukadnesarovej manželky Nitoris. Všetky domnienky môžu byť rovnako správne – a rovnako nesprávne. Žiadny súveký záznam sa o Semiramide v spojitosti s visutými záhradami nezachoval. Opäť boli antickí autori považovaní za “rozprávkarov” a opäť im nikto neveril. Opäť sa ukázalo, že antickí autori mali pravdu, lebo Robert Koldewey opäť dokázal to, čo sa pokladalo za nemožné – našiel visuté záhrady v Babylone.
Ako prvé našiel zvyšky klenieb – architektonický prvok, ktorý bol Babylončanom cudzí. Vysvetlil si to tak, že ide o pivnicu, hoci bola nad úrovňou ostatných budov.

Stien “pivnice” sa nedokopal. Našiel ale stĺpy, na ktorých klenby spočívali. Boli kamenné. V babylonskom stavebníctve, kde bola stavebnou hmotou temer bez výnimky tehla, skutočná rarita. Keď však našiel pozostatky po studni s trojitou špirálovitou šachtou, spomenul si na svoj koníček – históriu kanalizácie – a podozrenie, že ide o Semiramidine záhrady mu potvrdili antickí autori. V ich zväzkoch našiel, že kameň použili pri stavbe Babylonu len dvakrát – na severnej hradbe Kasru, kde ho našiel už predtým, a na visutých záhradách. Ďalej si porovnal svoje náčrtky vykopávok so Strabónovým opisom. Napokon zistil, že vtedajšie mezopotámske čerpacie zariadenia sa bez akejkoľvek redukcie dali napojiť na vykopané šachty v prastarej studni. Vtedy si bol už celkom istý, že našiel druhý div sveta – visuté záhrady kráľovnej Semiramis. Koldewey potom určil pravdepodobný výzor záhrad a podľa neho sa v rokoch 1954-1955 Iracká pamiatková správa pokúsila o rekonštrukciu, ale pre nákladnosť stavby od toho upustila.

Visuté záhrady však najlepšie opíšu ich antickí súčasníci. Strabón záhrady videl na vlastné oči a takto ich zachytil: “Záhrada tvorí štvorec a každá jej strana meria štyri plethrá (cca 120 metrov). Drží sa na klenbách, spočívajúcich na podstavcoch z kvádrov, postavených na seba ako kocky. Podstavce sú vyplnené hlinou, takže v nich môžu rásť aj najvyššie stromy. Zhotovené sú z tehál pospájaných asfaltom; asfaltom sú zaliate i oblúky a piliere z kamenných kvádrov. Najvyššia plošina má stupňovité terasy a na týchto terasách sú špirálovité čerpadlá, ktorými určení robotníci čerpajú vodu z Eufratu.” Filón pri svojom opise čerpal zo starších autorov, ktorých písomnosti sa nedochovali: “Visutou sa nazýva záhrada, ktorá má rastliny vysoko nad zemou… Predovšetkým sú tu kamenné stĺpy, ktoré nesú váhu celej stavby; ich ozdobné päty tvoria pod stavbou dvoranu, alebo kolonádu. Na nich ležia palmové trámy, oddelené od seba len úzkou medzerou… Na tieto trámy je navezená obrovská a hlboká vrstva pôdy a do tejto pôdy je zasadené… všetko, čo je očiam príjemné a jazyku lahodné. Celá táto plocha sa pred vysadením niekoľko ráz preorie a pre záhradné práce je rovnako vhodná ako hociktorá iná pôda. Tak je teda pole zorané nad hlavami tých, ktorí sa prechádzajú medzi stĺpmi pod ním… A prúdy vody prichádzajú buď z vysoko položených studní vlastným spádom, alebo silou tlaku čerpajú točitými špirálami a pohonom príslušného mechanizmu cez rúry zariadenia.

Tak sa udržuje pôda stále vlhká a rastú tu rastliny s večnou zeleňou a listnaté stromy s mocnými koreňmi v prirodzenej veľkosti a sile. ”Semiramidine záhrady neboli teda ani kolosálne vysoké, ani giganticky rozmerné. To originálna myšlienka a v neposlednom rade tiež krása, ktorou sa vyznačovali, na starých Grékov zapôsobila viac, ako vysoké zigguraty, alebo predimenzované hradby. Miesto v zozname siedmich divov antického sveta patrilo visutým záhradám plným právom.








Artemidin chrám v Efeze
“Kto ho raz uvidel, presvedčil sa, že nebo a zem si tu vymenili miesta, a že svet nesmrteľných bohov sa tu presťahoval z nebies na zem.”

Filón v žiadnom prípade neopisuje apokalypsu, ani žiadnu inú prírodnú katastrofu. Nejde ani o nijakú zásadnú lokálnu reorganizáciu božského poriadku, či uplatňovanie zvláštnych územnosprávnych požiadaviek vrtkavých antických bohov. Snaží sa len povedať to, čo v zásade tvrdia všetci autori staroveku: že Artemidin chrám v Efeze bol najnádhernejšou stavbou na svete. Efez je aj dnes na prvom mieste: je najväčším poľom antických zrúcanín. Kedysi však bol držiteľom mnohých prvenstiev. Bol aj hlavným mestom gréckej Iónie a rímskej Ázie, i rodiskom Homéra, prvého epického básnika a miestom prvých písomných záznamov Iliady a Odysei. V Efeze sa narodil aj Hippónax, prvý satirik a Zénodos, prvý odborný literárny kritik; za filozofov je to jeden z najväčších – “temný” Herakleitos. Podľa gréckej tradície história Efezu začala po trójskej vojne, čiže približne v 12 st. pred n. l. Vtedy tam údajne prišiel Androklos a s mužmi z ostrova Samu postavil mesto. Či to bolo vtedy a takto, je rovnako nejasné, ako Androklova identita, isté je iba to, že Efez vznikol. Po dórskom vpáde a komplikovanom usádzaní sa gréckych kmeňov sa spolu s Aténami stal hlavným kultúrnym centrom iónskej skupiny. Už v 8.-7. st. pred n. l. stál s Milétom a Halikarnasom na čele hospodárskeho a politického rozvoja gréckeho sveta. V polovici 7. st. pred n. l. tu vzplanulo revolučné hnutie, ktoré sa rozšírilo po celom Grécku a viedlo k nahradeniu aristokracie tyraniou. Za tyranidy v Efeze vznikli široké triedy a vyrástli výstavné budovy, vyčistený prístav bol spojený s morom umelými kanálmi. Ako každé grécke mesto, Efez mal aj svoje divadlo, odeón, i štadión, ale veľkolepejšie. A mal aj Artemidin chrám. Teda – “mal”, lebo chrám stál od mesta približne sedem kilometrov na východ a jeho územie pod efezskú správu nespadalo. Ono vlastne nespadalo pod nijakú vládu. Územie chrámu bolo svojským, neutrálnym a nedotknuteľným “svätým štátom” a každý kto doň zavítal bez zbrane mal právo neporušiteľného azylu.

A nielen na ľudí sa vzťahovala nedotknuteľnosť. Peržania si doň uložili zlato ako do trezoru. Herakleitos pred smrťou uložil svoje dielo O prírode na “najbezpečnejšie miesto na svete” – do Artemidinho chrámu. Artemis pochádzala z dvojičiek; ona a jej brat Apolón sú výsledkom náhleho vzplanutia záletníka Dia pre bohyňu Létó. Héra, ešte nezvyknutá na manželove časté mimomanželské rozptýlenia, mu kvôli tomu na Olympe vyviedla slušnú manželskú scénu, ale už sa stalo. Súrodenci sa narodili na ostrove Délos v Kykladách a pustili sa do budovania svojej kariéry. Tá Artemidina bola nasledovná: najprv sa stala ochrankyňou zvierat, potom bola darkyňou vlahy a rosy, ochrankyňou lesov, hájov a polí, ako náprotivok svojmu bratovi prevzala rozdávanie mesačného svitu a napokon sa vyprofilovala na bohyňu lovu a chronickú pannu. Gréci jej dali podobu peknej dievčiny športovej postavy, oblečenej vo vysoko podkasaných prostých šatách bez rukávov, obutej do loveckých sandálov a vybavenej strieborným lukom. Nielen Artemidina kariéra prechádzala zmenami. Akousi “predhistóriou” chrámu bola malá svätyňa s drevenou sochou. Koncom 8. st. pred n. l. svätyňu prestavali a zväčšili, k ďalšej prestavbe dochádza v polovici 6. st. V 5. st. pred n. l. sa na tomto pozemku našla spodná voda a pred Efezanmi stála výzva. Rozhodli sa postaviť Artemide chrám – úplne nový a na inom mieste.

Jeho stavbou poverili Chersifrona a jeho syna Metagena, staviteľov z Knóssu na Kréte, kde monumentálna architektúra mala tisícročnú tradíciu. Plány boli skutočne monumentálne: chrám mal byť dlhý 110 metrov, široký 55 metrov. Z každej strany ho mali v dvoch radoch obkolesovať osemnásť metrov vysoké stĺpy, spredu osem, zboku dvadsať stĺpov. Vnútorné členenie malo byť trojdielne; prednú časť malo niesť osem stĺpov, zadnú štyri a vnútornú osemnásť stĺpov plus jeden za sochou bohyne. Celý chrám teda malo niesť 125 stĺpov. Dovtedy najvyšších, aké boli použité. Efezania trvali na mramore. Skôr než sa vystavila objednávka pre jeden z lomov, o ktorom sa rozmýšľalo, našiel sa cca dvanásť kilometrov od budúceho staveniska doposiaľ neobjavený lom veľmi kvalitného mramoru. Problém prepravy vyriešil Chersifon s veľkou invenciou. Stĺpy dal zo všetkých strán obložiť hrubými fošňami, fošne zapustil do pevných trámov, uprostred trámov dal urobiť čapy a na čapy pripevnil veľké kolesá.

Na stavenisku potom stĺpy pozdvíhali pomocou žeriavov ťahaných býkmi, aj keď podľa legendy komponenty stavby dala dohromady sama Artemis (za jednu noc – ako inak).Unikátnosť stĺpov bola nielen v ich rozmeroch a počte, ale aj v ich forme a výzdobe. Chrám sa stal prvou monumentálnou stavbou postavenou v iónskom slohu a vyhlásili ho za miesto zrodu tohto štýlu. A propos – výzdoba. 26 stĺpov stálo na podstavcoch s takmer dvojmetrovými reliéfmi významných umelcov.

Reliéfmi bol zdobený aj predný a zadný štít strechy. Tá spočívala vo výške 25 metrov a nad štítom niesla obrovské mramorové súsošie (pravdepodobne) Artemidy s lukom a jeleňom uprostred družiny nýmf. Na rohoch strechy boli štyri mramorové býky v nadživotnej veľkosti. V samotnej cele chrámu bol oltár a cédrová socha bohyne. Na sochárskej výzdobe sa pričinili najväčšie umelecké špičky Grécka. Efez dokonca usporiadal konkurz na sochu ranenej Amazonky. Pozvaní boli Feidias, Krésilos, Fradmon a Polykleitos. Keď sochári dosochali a pozreli si výsledky ostatných súťažiacich, dali im vybrať najlepšiu sochu. Prvé miesto bolo rovnaké. Za najlepšie každý umelec považoval svoje dielo, ale za druhé najlepšie Polykleitovo. Ako hlasoval víťaz Polykleitos, sa už nepíše. Sto dvadsať rokov trvala stavba Artemidinho chrámu. Dokončili ju Paiónios Efezský a Démetrios koncom 5. st. pred n. l. Sto dvadsať rokov je počet, na ktorom sa zhodujú všetci antickí autori. Zdá sa, že to stálo za to, keď patrí medzi sedem divov. Aj v tom sa antickí autori zhodujú. Ale snáď najväčšmi a úplne stopercentne, až je to podozrivé, sa zhodujú na dátume jeho zničenia. “Tej noci, čo sa narodil Alexander Veľký, bol chrám zapálený.” sa píše v antických knihách, čo znamená 21. júla 356 pred n. l. Nevedno ako, ale Hérostratos, muž, ktorý sa chcel dostať do histórie, bez pomocníkov a s vtedajšou technikou zapálil mramorový chrám, ktorý do rána vyhorel. Cicero to sarkasticky okomentoval: “…to asi nebola Diana doma.” Pri požiari zmizlo aj spomínané perzské zlato a Herakleitova kniha. Efezský snem páchateľovi vymeral spravodlivý trest – jeho meno malo ostať “vymazané z pamäti ľudskej” a v úradných spisoch sa o ňom píše iba ako o “jednom bláznovi.” Ako vidno, nevyšlo im to. Opravu chrámu nariadil Alexander Veľký, keď vtiahol do Efezu. Vypracovaním plánu poveril svojho dvorného architekta Deinokrata. Deinokrates usúdil, že niet čo zlepšiť, prekreslil pôvodný projekt a pridal iba desaťschodovú mramorovú terasu pod chrámom. Alexander dal Efezanom veľkorysú ponuku – že bude hradiť náklady opravy, ak na chrám pripevnia dosku s jeho menom.

Efezania však zo svojho chrámu nechceli mať Alexandrov pomník a z ošemetnej situácie sa diplomaticky vyvliekli: povedali, že sa nepatrí, aby boh obdarovával iných bohov. Opäť sa v Efeze zišli najlepší umelci. Výzdobe oltára sa venoval Praxiteles, na stĺpoch pracoval Skopas. (Alexander sa do Artemidinho chrámu predsa len dostal. Maliar Apelles pre chrám vytvoril obraz Dia Alexander metajúci blesky, za čo mu panovník venoval závratnú sumu 20 talentov.)Obnovená sláva chrámu trvala pol tisícročia. Opäť bol dejiskom bohoslužieb, pútnickým miestom, útočiskom umiernených zločincov; nijaký miestodržiteľ Ázie nenastúpil na trón skôr, než sa nepoklonil Artemide. Potom r. 262 n. l. prišli Góti a chrám vyplienili. Efezania prisahali, že ho zase obnovia, ale už tak nikdy neurobili. Keď ho dal r. 401 sv. Ján Chryzostomus definitívne zlikvidovať, väčšina Efezanov bola kresťanského vierovyznania. Aj samotný Efez postihol neblahý osud – 13. septembra 1922 do Smyrny vtrhla turecká armáda, zapálila grécku štvrť a vyvraždila grécke obyvateľstvo. Muž, ktorý sa o novovekú publicitu Artemidinho chrámu – a Efezu vôbec – zaslúžil najviac, sa volal J. T. Wood, anglický inžinier. Na miesto niekdajšieho Efezu prišiel r. 1863, aby našiel Artemidin chrám. Mal k dispozícii len malú hŕstku námezdných tureckých robotníkov a archeologické šťastie mu vôbec neprialo. Napokon si úspech v hľadaní “vytrucoval” nezlomnou vytrvalosťou. Jeho “cesta za chrámom” bola obdivuhodná. Pri svojom hľadaní vychádzal z diel antických autorov a polohu chrámu len zhruba odhadoval. Mnoho mesiacov bezvýsledne kopal, kým sa dopracoval k polkruhu efezského odeónu, ďalšie tri roky potreboval na nález divadla. Na jednom kameni našiel nápis K chrámu a posledným dňom roka 1869 sa prekopal k mramorovým schodom. Dva roky odstraňoval šesťmetrový nános bahna, kým odkryl to, čo hľadal – Artemidin chrám. Svoje skúsenosti vydal r. 1877 v knihe Objavy v Efeze.
Herakleitovo nemilosrdné panta rei sa teda prejavilo aj na jeho vlastnom rodisku. Najkrajší div sveta už dávno nestojí, ostali z neho len pováľané stĺpy a pár vykopávok, ktoré mu krásu už nikdy nevrátia. Čas nakoniec strávi aj tieto pozostatky. Ako memento sa nad zbúraniskom čnie varovná tabuľka pre turistov. Škoda len, že jej anglický text znie: “Pozornosti ct. návštevníkov sa odporúčajú jedovaté hady.”





Diova socha v Olympii
“Bolo by nešťastím zomrieť a nevidieť, ako vyzerá Feidiov Zeus.”

Štvrtý div je dielom jediného človeka. O majstrovskom sochárovi Feidiovi sa hovorievalo, že dokáže pretvárať ľudí na bohov a bohov na ľudí.

Na “vernisáži” Diovej sochy dostal od užasnutých prítomných otázku, či sa vybral na Olymp, aby si Dia prezrel, alebo Zeus sám z Olympu zostúpil a ukázal sa mu. Feidiovo umenie jeho súčasníci, Myrón a Polykleites, neprekonali; všetky svedectvá tej doby sa zhodujú, že bol jednoznačne najlepším umelcom z tejto trojice. Ani jeho nasledovníkom, Skopovi, Praxitelovi, či Leocharovi, sa nepodarilo prevýšiť Feidiovu slávu. Majster Feidias znesie porovnanie azda len so samotným Michelangelom a úloha vytvoriť sochu najvyššieho boha Grékov je porovnateľná snáď iba s poverením vyzdobiť Sixtínsku kaplnku. Feidias sa narodil začiatkom 5. st. pred n. l. v Aténach. Za jeho mladosti prebiehali grécko-perzské vojny, vraj sa ich aj ako radový vojak zúčastnil. Učiteľom sochárstva mu bol málo známy umelec Euénor, praxovať odišiel do Argu, do odlievárne bronzu. V rokoch 465-461 pred n. l. vytvoril svoje prvé veľké dielo – pomník na oslavu víťazstva pri Maratóne v Delfách. Z Feidiových sôch sa nedochovala ani jedna; všetky poznáme z opisov a kópií. Jedným z najvýznamnejších udalostí vo Feidiovom umeleckom živote bola práca na Aténskej Akropolis. Vytvoril pre ňu tri slávne sochy bohyne Atény. Približne v strede akropoly stála bronzová Aténa Promachos (vo zbrani), Aténu Lemnia (lemnijskú) si dali z bronzu zhotoviť lemnijskí Aténčania a v cele Partenónu stála Aténa Partenos (panenská) zo zlata a slonoviny.Takisto veľkolepá sochárska výzdoba Partenónu, ktorá je dielom kolektívu sochárov, sa uskutočnila pod Feidiovým umeleckým vedením. Na štítoch bolo v zložitej sochárskej kompozícii zobrazené Zrodenie Atény a Spor Atény s Poseidónom o Attiku. 92 metóp bolo vyzdobených vysokým reliéfom s výjavmi z gréckych bájí. Vstup do Partenónu, orientovaný na východ, dával panaténajskému sprievodu možnosť zahliadnuť svoju sochársku podobu v nízkom reliéfe pri vrchole steny chrámu.
Na svoju prácu na Akropolis však Feidias doplatil. Roku 432 pred n. l. ho súdny tribunál areopagu obvinil zo svätokrádeže a sprenevery. Téseovej postave na partenónskom štíte dal vraj Periklove črty, čím znesvätil hrdinovu pamiatku. Feidias namietal, že Téseus má tvár zakrytú svojou rukou a mečom a jej črty nemožno rozoznať. Protiargument súdu bol vskutku pádny a presvedčivý: zakrytie Téseovej tváre je mimoriadne rafinovaným počinom, ktorým chcel sochár zastrieť svoj zámer. Ďalšie obvinenie znelo, že postave Daidala dal pre zmenu podobu svoju, pretože ho zobrazil s plešinou a sochárskym kladivom. Sprenevera spočívala v nesprávnom vyúčtovaní zvyšku slonoviny zo sochy Aténa Pantenos. Nasledujúci záznam z priebehu súdu sa nezachoval. Rozsudok áno. Vinný.

Ak niekomu zostáva stáť rozum nad tým, ako sa taký absurdný súdny proces vôbec mohol odohrať a ešte k tomu v dobách rozkvetu demokracie, jeho údiv je namieste. Súdny areopag bol v tých časoch poslednou inštitúciou s aristokratickým zložením a Feidiovo odsúdenie bolo iba súčasťou “diskreditačnej kampane” proti Periklovi, s ktorým mal umelec pomerne blízke vzťahy. Tie mu zabezpečili nielen rozsudok, ale aj záchranu. Určite by Élidčania za Feidia len tak nezložili neslýchanú kauciu 40 talentov a neodviedli by si ho do Olympie, ako sa aj stalo. V pozadí tejto akcie zrejme stál sám Perikles. Na posvätnej olympijskej pôde Feidias dožil svoje dni. Élida svoje talenty neoľutovala – vrátili sa im v Diovej soche. Z literárnych “výpovedí” očitých svedkov vyplýva, že niekoľkonásobne. Tri veci vyvolávali v návštevníkovi úžas; na troch pilieroch spočíval piedestál začlenenia medzi divy sveta. Prvým z nich boli rozmery sochy. Iba podstavec mal výšku jedného metra a šírku šesť a pol metra. Trón, na ktorom Zeus sedel, dosahoval výšku asi desiatich metrov. Samotná socha sa týčila do výšky dvanásť a pol metra – do výšky štvorposchodového domu. Strabón Feidiovi jej veľkosť vyčítal. Priečila sa vraj proporciám chrámu, ktoré sa zvykli robiť sochám “na mieru.” Pri veľkosti Diovej sochy sa zdalo, že siaha až po strop a “na prvý pohľad bolo zrejmé, že keby chcel z trónu vstať, musela by sa odniesť strecha.” Tento prehrešok voči zásadám gréckeho monumentálneho staviteľstva však Gréci Feidiovi radi prepáčili, pretože tak zvýraznil Diovu veľkosť. A Zeus nebol nikým menším, ako najvyšším z najvyšších. Druhým “pilierom” bol materiál, z ktorého umelec sochu vytvoril. Cédrový trón bol vykladaný ebenom a drahokamami. Drevené jadro sochy bolo očiam skryté, zakrývalo ho zlato Diových vlasov a odevu, telo mal zo slonoviny. “Za týmto účelom príroda stvorila slony,” napísal Filón.

Rozmery ani drahocenná hmota by neznamenali nič, keby im majster Feidias nevdýchol život. Pána Olympu, v Homérovi ešte ľudsky hriešneho, naplnil mravnou čistotou. Diova dôstojná tvár prezrádzala prísnosť, ale aj dobrotivosť a spravodlivosť. Na tróne sedel v pokojnej, no slávnostnej póze a s vencom olympijského víťaza na hlave predstavoval presne to, čo mal: zvrchovaného vládcu bohov a ľudí. Cez ľavé rameno mal Zeus prehodený zlatý plášť posiaty palmovými lístkami, v pravej ruke držal dvojmetrovú sochu bohyne Niké, ľavou sa opieral o vysokú, drahokamami vykladanú barlu heladónikov, na ktorej sedel posvätný orol. Ako oslavu Diovej veľkosti, nohy trónu niesli štyri tancujúce Niké, bočné operadlá zdobili dve sfingy, tri pôvabné Charitky a tri Hóry, bohyne ročných období.

Ďalšia výzdoba trónu velebí Grékov, najmä v spojitosti s grécko-perzskými vojnami. Na tróne boli vytesané scény bojov kentaurov s Lapitmi, ako symbol víťazných bojov Grékov s barbarmi. Symbol jednoty Grékov predstavovali hrdinské činy dórskeho Hérakla a aténskeho Tésea. Na podnožke trónu boli výjavy z bojov s Amazonkami, ktoré podľa legiend obkľúčili Atény a Gréci ich porazili a zahnali – tak ako Peržanov. Na tróne boli zobrazení aj ôsmi pretekári, ktorí predstavovali osem disciplín vtedajších olympijských hier, ktoré prinášali mier a upevňovali súdržnosť Grékov. Diova socha od Feidia nebola iba zobrazením a symbolom najvyššieho boha Grékov v najväčšom, najdrahocennejšom a najmajstrovskejšom prevedení; to už bol pomník veľkosti a slávy Helady.Za spoľahlivé určenie doby vzniku najslávnejšej sochy antiky vďačíme skupine nemeckých archeológov, ktorí v rokoch 1954-1955 našli Feidiovu dielňu. Samozrejme, najprv si boli istí len tým, že našli pozostatky akejsi umeleckej dielne. Po niekoľkých nálezoch matríc, tvarom približne zodpovedajúcich komponentom Diovej sochy, zdržanlivo pripustili, že by mohlo ísť o ateliér slávneho umelca, ale až sám majster im oznámil, že kopú správne. Po náleze a zložení jednej čiernej kanvičky si na jej spodnej strane mohli prečítať nápis Feidiú eimi – “Patrím Feidiovi.” Kanvička bezpečne pochádzala z roku 430 pred n. l. Nálezy matríc nemeckým archeológom umožnili zrekonštruovať pravdepodobný postup Feidiovej práce. Najprv spravil model sochy v skutočnej veľkosti, potom ho rozrezal na niekoľko častí a podľa nich dal urobiť matrice. Podobne zhotovil aj sochu Niké, ktorú Zeus držal v ľavej ruke. Iné nálezy potvrdili prítomnosť a mená jeho pomocníkov. Spomeniem len tých najvýznamnejších: Kolóteos, sochár a cizelér, mal na starosti technickú stránku práce a Panainos, Feidiov brat, bol tvorcom maliarskej výzdoby trónu. Štvrtý div sveta, Feidiovu sochu Dia, dielo, ktoré – čo i len mimovoľne – spomenul každý antický spisovateľ klasickej doby, postihol osud podobný, ako mnohé iné slávne Grécke sochy. Cisár Teodózius ju dal ako pohanskú modlu odviezť do Konštantínopolu, kde bez stopy zmizla. Nám, novovekým kresťanom, ostáva iba zamyslieť sa nad tým, či sa podobná nevyčísliteľná kultúrna škoda pod rúchom podobnej ideovej “očisty sveta” nedeje aj dnes.


Mauzóleum v Halikarnase
“S nesmiernym úsilím a veľkorysosťou postavila na zachovanie jeho pamiatky onen najznámejší náhrobok, taký veľkolepý, že sa počíta medzi sedem divov všetkých krajín sveta.

Zasvätila ho Mausólovmu duchu a zariadila, aby sa o ňom spievali najväčšie chvály.”

Dáma, o ktorej sa v úryvku hovorí, je Artemísia, manželka a sestra kráľa Mausola. Jej láska bola vraj taká silná, že po manželovej smrti sa od žiaľu za štyri roky pominula tiež. V Pliniovom vecnom opise sa dá nájsť aj takýto prejav jej vášnivej lásky: “…planúc smútkom a túžbou po manželovi, rozdrvila potom jeho spopolnené kosti na prášok, zmiešala s voňavkami, pridala vody a potom to celé vypila.” Valerius Maximus dodáva: “…túžila stať sa živým náhrobkom Mausolovým.” Zjavne jej to nestačilo, pretože stála za zrodom piateho divu sveta – dala svojmu zosnulému manželovi postaviť mauzóleum Mauzóleum. Satrapa Mausolos vládol v rokoch 377-352 pred n. l. Slovo “satrapa” je gréckym prevzatím perzského chšathrapaván, čo znamená “strážca hraníc.” Peržania za dôb svojho rozmachu udeľovali túto funkciu, ktorá v sebe zahŕňala právomoci najvyššieho vojenského, správneho, daňového a súdneho úradníka, do rúk malých vládcov v pohraničných oblastiach a s ich podporou dokázali ukorigovať svoju veľkú ríšu. Lenže Mausolos bol šikovným diplomatom a dobrým stratégom; od nadvlády Perzie sa odpútal a Kárii vládol prakticky ako kráľ. Za jeho vlády dosiahol Halikarnas, kráľovské sídlo, najväčší lesk; síce pôvodom Kár, Mausolos podporoval grécku filozofiu a umenie. Po jeho smrti nastúpila na trón už spomínaná Artemísia II., ktorá mu bola, v súlade s cárskymi panovníckymi tradíciami, manželkou aj sestrou. Hoci je v antických análoch chronicky známa svojím smútkom za manželom, vyznamenala sa aj ako prefíkaná veliteľka loďstva. Rodčania si mysleli, že žena na trón nepatrí a vyplávali do útoku. Informovaná Artemísia svoje lode schovala do tajného prístavu a občanov vyhnala na hradby radostne vítať rodských vojakov. Rodčania sa nechali oklamať a vtiahli do mesta. Artemidini námorníci obsadili prázdne rodské lode a kárski vojaci pobili Rodčanov priamo na halikarnskom námestí. S ukradnutými loďami poľahky vplávala do rodského prístavu a zmocnila sa mesta. Popredných mešťanov dala popraviť a aby Rodčania na ňu v “dobrom spomínali,” dala si postaviť bronzové súsošie symbolizujúce jej víťazstvo. Inak ale ani vláda Mausola, ani Artemisie II. nemala iný ako lokálny význam. Možno keby kráľovská dvojica splodila deti, bol by Artemísiin údel iný; možno by nesmútila tak intenzívne a nedala by pre manželove pozostatky postaviť tak veľkolepý pomník svojej lásky k nemu. Jediným plodom ich lásky bolo však iba Mauzóleum.

Ale akým!

Architektonická koncepcia Mauzólea bola jedinečným spojením kamenného masívu orientálnych hrobiek, stĺpového poriadku gréckych chrámov a staroegyptskej pyramídy; skutočne veľavravná syntéza štýlov v meste na predele gréckeho, mezopotámskeho a egyptského sveta. Základom celej stavby bol masívny kváder z nepálených tehál, ktorý bol obložený mramorom. Podľa najnižších údajov bol na po užších stranách široký 18,9 metra, po širších 42,3 metra, vysoký bol 11,1 metra. Podľa najvyšších to bolo 66 a 77 metrov po stranách a 30 metrov na výšku. V súčasnosti sa prikláňa k “priemeru,” že mal 40 a 30 metrov po stranách a 20 metrov na výšku. Jedine neznalosť presných rozmerov podstavca bráni definitívnej rekonštrukcii Mausolovej hrobky, pretože na ostatných údajoch sa antickí autori v drvivej väčšine zhodujú. Na podstavci stál náhrobný chrám obkolesený 36 iónskymi stĺpmi, ktoré niesli 24-stupňovú pyramídu. Pyramída sa končila plošinou a na nej bolo trojmetrové súsošie Masuola a Artemisie vo voze so štvorzáprahom. Celkovú výšku – od základu až po vrchol súsošia – aj zdržanlivý Plinius uvádza úctyhodných 46 metrov. Artemisia na stavbu povolala dvoch gréckych architektov zvučného mena, Iónov Pythea a Satyra, ktorí si dobrú reputáciu získali napríklad stavbou Aténinho chrámu v Priéne a do stavby Mauzólea sa dali po r. 352 pred n. l. Umeleckú výzdobu pridelila štyrom gréckym umelcom, a to pekne spravodlivo – každý si vylosoval jednu stranu hrobky. Na nedokončenej výzdobe pracovali aj po Artemisiinej smrti, keď bola uložená do hrobky vedľa svojho manžela. Leochares, dvorný sochár Filipa Macedónskeho a neskôr Alexandra Veľkého, spracoval na západnom priečelí boj kentaurov s Lapitmi. Bryaxis, ktorému sa pripisuje aj súsošie na vrchole hrobky, vyzdobil severné priečelie Téseovými hrdinstvami. Na južnej strane podstavca Timoteos zobrazil Pelopove závody a ich učiteľ, Skopas, zachytil boj Grékov s Amazonkami. Námety výzdoby neboli nijak originálne, boli “ošúchané” a predtým spracované nespočetne veľakrát, ale zachované fragmenty priečelí svedčia o neobmedzenosti tvorivého rozletu gréckych umelcov. Všetky reliéfy na stranách Mausolovej hrobky nesú stopy Skopovho učenia, všetky postavy preniká vitalita a napätie, ale antickí autori sa zhodujú, že Skopas sa úlohy zhostil predsa len najlepšie. Nové spracovanie boja Grékov s Amazonkami už sa nesústredí na heroizmus postáv, ktorých život okolnosťami prinútil bojovať; dáva väčší dôraz na duševné vypätie bojujúcich postáv, zobrazuje prudké impulzy, rýchle rozhodnutia, hnev, či zúfalstvo. Medzi Skopovými súčasníkmi bol horúčkovitý, hlboko vsadený pohľad, tzv. “flórom zastreté oči” jeho sôch povestné. Znie to priam neuveriteľne, ale Skopova výzdoba sa z väčšej časti dochovala dodnes.

Čas pritom k Mauzóleu nebol nijak obzvlášť láskavý. V trinástom storočí n. l. ho ťažko poškodilo zemetrasenie a v pätnástom ho rozobrali a zničili Rodskí (známi aj ako Maltézski) rytieri na stavbu hradieb pevnosti sv. Petra. Pozostatky Mauzólea našiel sir Charles T. Newton, britský archeológ, ktorý v roku 1856 prišiel do Bodrumu, vtedajšieho a terajšieho tureckého mesta na mieste Halikarnasu. Štrnásť dosák Skopovho vlysu objavil v hradbách rytierskej pevnosti, kam boli zamurované pre zosilnenie stavby. V r. 1862 Newtonovi vyšla kniha Objavy v Halikarnase a po takmer štyridsiatich rokoch rôznych pokusov o rekonštrukciu výzoru Mauzólea v r. 1900 v Časopise pre staviteľstvo uverejnil nemecký archeológ Adler jeho najpravdepodobnejšiu podobu.
Mauzóleum, hrobka, ktorá dala meno všetkým svojho druhu, stalo sa po pyramídach druhým najväčším náhrobkom starovekého sveta. Nebolo však postavené kvôli náboženskému presvedčeniu, ani kvôli samoľúbosti despotu. Vzniklo pre nesmiernu a nakoniec nešťastnú lásku dvoch starovekých vládcov.




Rodský Kolos
“Ostrov Rodos leží v šírom mori. Kedysi, keď bol ešte ponorený na dne, vyniesol ho Hélios na svetlo a vyžiadal si ho od bohov do vlastníctva. Tu stojí Kolos, vysoký sedemdesiat lakťov, vytvorený na podobu Hélia.”

Francúzska mademoiselle, ktorá sa stala symbolom Ameriky, mala svojho starovekého predchodcu. Splodil ho Rodos – ostrov vynikajúci nielen námorníkmi, obchodníkmi a olympijskými víťazmi, ale aj umelcami. Plinius napísal, že ho zdobilo asi tritisíc sôch, z toho vyše sto kolosálnych. V antike sa úsmevne povrávalo, že na Rode veľkosť umenia merajú na lakte. Niečo na tom asi bolo, keď šiestym divom sveta je Kolos z Rodu. Roku 408 pred n. l. sa rodské mestá Iálýsos, Kameiros a Lindos spojili a na severnom cípe ostrova založili hlavné mesto a dali mu meno ostrova – Rodos. Plán výstavby vypracoval Hippodamos z Milétu, známy racionálnym a matematickým koncipovaním architektúry miest. Počas grécko-perzských a peloponézskych vojen sa ostrov Rodos venoval radšej obchodu, než boju. Napriek tomu, že disponoval jedným z najlepších vojenských loďstiev, snažil sa zachovať si ekonomicky výhodnejšiu neutralitu. Vďaka šikovnej politike a námornej pomoci pri obliehaní Halikarnasu mu ju zaručil aj Alexander Veľký.

Dve storočia starostlivo udržiavanej neutrality a nezávislosti Rodu priniesli obdobie vrcholného hospodárskeho, politického a kultúrneho rozkvetu .Obchodné a námorné založenie Rodu vyplývalo z jeho polohy: bol križovatkou ciest medzi Egyptom, Sýriou a pevninským Gréckom. Po založení Alexandrie, rozvoji Ríma a zničení konkurenčného Tyru jeho význam vzrástol a stal sa peňažným centrom vtedajšieho sveta. Bolo tomu tak aj vďaka solídnosti rodských bankárov a zmenárnikov, spoľahlivosti rodských námorníkov a skvele prepracovanému systému práva námornej prepravy.Za zmienku stojí tiež rodská ústava. Najvyššími orgánmi boli ľudový snem a rada; krajine vládlo šesť povereníkov rady, ktorým podliehali všetci úradníci. Povereníci, zvaní prytani, boli volení raz ročne zvyčajne z aristokratických kruhov. Formou teda vláda oligarchicko-aristokratická, čiže nič neobvyklé. Strabón ale píše: “Pravidelne sa tam rozdeľuje obilie a bohatší berú podľa dávneho zvyku chudobných k sebe. Okrem toho je tam osobitný úrad pre zásobovanie potravinami, takže chudobní majú prostriedky na živobytie a mesto nemá nedostatok ľudí na prácu… Rodčania sa starajú o ľud, avšak ľud tam nevládne.” Nuž, toto ja pokladám za socializmus v plienkach. V časoch, keď Atény s Efezom chradli, Rodos prekvital. S Pergamom sa stal centrom obnovenia klasických tradícií, o čom za literatúru svedčí epos Výprava Argonautov, za sochárstvo súsošie Laokoóna. A, samozrejme, Kolos. Roku 304 pred n. l. mesto Rodos obkľúčil macedónsky kráľ Demetrios. Chcel tak odrezať spojenie s jemu znepriateleným Egyptom, ale Rodčania mu odolali a prinútili ho podpísať nevýhodnú mierovú zmluvu. Podľa tejto zmluvy muselo macedónske vojsko nechať na Rode všetok svoj vojenský arzenál. Ten víťazi predali a zisk investovali do kultúry – rozhodli sa postaviť kolosálnu sochu “patrónovi” ostrova, Héliovi. Ako vyzerala, a kde stála, sa dnes dá dozvedieť jedine od antických spisovateľov. Tých, ktorí sa ňou zaoberajú, je vyše dvadsaťpäť. Ani jeden z nich ju nevidel na nohách. Zrejme v súlade s Murphyho zákonom sa Kolos temer dve tisícročia vyobrazoval rozkročený nad vchodom do prístavu – práve podľa toho najnepravdepodobnejšieho opisu. Štyridsaťmetrovej soche, ako uvádzal, by tristometrový vchod do prístavu spôsobil značné proporčné zaujímavosti. Paradoxne, doma sediaci cestovateľ Filón podáva opis pravde najbližší.

Kolos bol teda z medi a železa a mal podobu “voľne stojacej mužskej postavy” vysokej asi 33 metrov. Stál na mramorovom podstavci, v ktorom mal kvôli stabilite zapustenú spodnú časť chodidiel. Nebol iba pastvou pre oči, ale aj denným a nočným majákom – jednu ruku mal zdvihnutú a držal v nej “funkčnú” fakľu. Za miesto, kde Kolos stál, sa pokladá koniec Svätomikulášskeho móla.

Tvorcom sochy bol Charés z Lindu, Lysippov žiak, bol však skôr umeleckým “veliteľom” hojného počtu pomocníkov, ktorý zložitá výstavba sochy vyžadovala. Musela to byť pekná drina, lebo Kolos nevznikal “poležiačky,” ale “postojačky.” Najprv mu spravili nohy a vsadili ich do podstavca. Ostatné komponenty tela mu potom odlievali do bronzovej formy, ktorá rástla spolu so sochou. Na fixáciu jednotlivých častí formy použili obklad z hliny a piesku spevnený kamenným a železným lešením. Na svojho dokončeného dvojníka si Hélios posvietil po dvanástich rokoch. Boh slnka sa pýšil hrdým postojom Kolosa iba 56 rokov. Silné zemetrasenie v r. 225 pred n. l. soche vážne podlomilo zdravie – a kolená. Snáď sám Hélios padajúce telo postrčil tak, aby z úzkeho móla nepadlo do mora. Inak by Plinius nemohol napísať: “Aj ležiaci bol ešte zázrakom.” Kráľ Ptolemaios III. sa okamžite ponúkol, že bude hradiť náklady na jeho opravu a opätovné vztýčenie, ale Rodčania, po nepriaznivých prognózach konzultovanej veštiarne, ponuku odmietli. Tak sa stal Kolos najkratšie stojacim divom sveta. Jediným divom, z ktorého sa nedochovala ani tá najmenšia hmotná pamiatka, sa stal v r. 653 n. l. Vtedy ostrov Rodos dobyl damaský kalif Muávija a trosky sochy predal neznámemu židovskému obchodníkovi zo Sýrie. Traduje sa, že ich musel odviezť na chrbtoch 900 tiav. Odvtedy už Kolos nikto nikdy nevidel. História šiesteho divu sveta sa končí temer rozprávkovo. Koniec zlatého veku Rodu je až príliš zo života. Svojím laxným postojom k Caesarovej smrti vzbudil podozrenie obidvoch strán – aj caesarovskej, aj republikánskej. S odôvodnením zachovania neutrality Rodos odmietol požiadavku vojvodcu republikánov, Cassia, o námornú podporu. Cassius r. 42 pred n. l. na Rodos zaútočil. A nie len vojenskou silou; bol študentom rodských škôl a dobre poznal protivníkove slabiny. Využil až príliš ekonomicky zameranú aristokraciu k zrade jej vlastného ľudu: obliehanie Rodu Cassiovými vojskami, na ktoré sa Rodčania odhodlane pripravovali, sa vlastne ani poriadne nezačalo; aristokrati, majúc od Cassia prísľub, že ich príjmy sa pod jeho nadvládou nezmenia, nepriateľským vojskám ochotne otvorili jeden tajný vchod v hradbe. Cassius svoj sľub nesplnil – mesto úplne vyraboval a ešte ho prinútil zaplatiť 8 500 talentov (ročný obrat rodského prístavu za najlepších rokov). Z tejto pohromy sa už Rodos nespamätal.


Maják na ostrove Faros
“Sostratos z Knidu, Dexifanov syn, bohom, chrániacich plavcov.”

Miesto posledného, siedmeho divu sveta zastáva najvyššia budova antického sveta. Nie je to jediné prvenstvo, ktoré drží.

Maják na ostrove Faros je zároveň najvyšším majákom, aký kedy bol a bude postavený a zo šestice nedochovaných divov bol zničený ako posledný. S prvým divom nemá spoločnú iba krajinu pôvodu: pyramídy boli ukážkou moci faraónov prvých, maják posledných. Keď Alexander Veľký dobýjal svet, mal v pláne trasy aj Egypt. A nakoľko mestá neničil, ale zakladal, poveril architekta Deinokrata (áno, toho Deinokrata) stavbou prístavného mesta. “Na mieste pri ostrove Faros, pri starej egyptskej osade Rakótis (Radeket), medzi morom a jazerom Marijút… poznal kráľ prirodzene chránený prístav, výborné miesto pre zriadenie prístavného trhu, žírne polia koldokola po celom Egypte a veľké výhody rieky Nílu,” píše Strabón. Pri zakladaní miest mal Alexander vo zvyku nazvať ich svojim menom – inak tomu nebolo ani v prípade tejto egyptskej. Alexandria rástla veľmi rýchlo, a tak Alexandrov nástupca, macedónsky vojvodca Ptolemaios I. (323-285 pred n. l.), si ju zvolil za svoje sídelné mesto a založil poslednú dynastiu egyptských faraónov. Za ich vlády sa Alexandria stala strediskom novej antickej, tzv. alexandrijskej kultúry. Táto syntéza gréckej a východnej kultúry zažila svoj najväčší rozkvet počas vlády prvých troch Ptolemaiovcov. Ptolemaiovskí panovníci boli skutočnými faraónmi. Boli absolútnymi vládcami nad svojimi poddanými, neobmedzene disponovali so štátnym majetkom, dávali sa vyhlasovať za bohov. Našťastie, neboli zaťažení iba na vojnové výpravy – okrem výstavby obrovského počtu nádherných palácov, kúpeľov, divadiel, ihrísk, chrámov, či škôl, o tom svedčí aj založenie a zveľaďovanie alexandrijského Múzea. Postaviť Museion, “chrám múz,” Ptolemaiovi I. Sotérovi navrhol filozof Demetrios Falérsky, zhodená a vyhodená hlava aténskeho štátu. Účelom tejto inštitúcie by bolo zhromažďovanie všetkého dostupného písomníctva, ktoré by štátom platení učenci archivovali, študovali a rozmnožovali. Sotér bol panovník, akých nebolo veľa. Zamyslel sa a zistil, že aj veda mu môže priniesť slávu – stálejšiu a lacnejšiu ako vojna. Múzeum bolo otvorené r. 308 pred n. l. a Demetrios sa stal prvým riaditeľom. Sotér, ani jeho nasledovníci na Múzeu nešetrili; z celého helénskeho sveta sem začali prúdiť tie najvzácnejšie rukopisy a najvýznačnejší predstavitelia vedy a kultúry. Najvyššie skóre v zhromažďovaní písomných vzácností dosiahol Ptolemaios II. Filadelfos (285-246 pred n. l.), pre ktorého bolo zbieranie rukopisov celoživotným koníčkom. Nie vždy celkom kóšer spôsobom pre Múzeum získal dvestotisíc zvitkov.

Ani ďalší Ptolemaiovia nezaháľali; keď Caesar dobyl Alexandriu, obsahovala knižnica Múzea aj s kópiami 700 000 zvitkov a Zoznam tých, čo vynikli v hociktorom odbore ľudských vedomostí, a ich spisov, katalóg knižnice, mal 120 dielov. O zvitky sa dobre starali učenci. O učencov sa dobre staral zase štát. Po vymenovaní kráľom dostali byt – mohli si vybrať, či v budove, alebo v meste – stravu a dobrý plat. V Múzeu mali dostatok priestoru na vlastnú profesijnú realizáciu. Okrem knižnice a študovní sa mohli venovať zoologickej, či botanickej záhrade, alebo pracovať v mechanických dielňach. V Múzeu sa študovali a vyučovali všetky súdobé vedné odbory: filozofia, história, zemepis, astronómia, fyzika, medicína, matematika, filológia; za vedný odbor sa pokladala aj literárna kritika a poézia. Vedeckých diskusií o výsledkoch bádania sa často zúčastňoval aj kráľ. Vďaka Múzeu sa Alexandria stala vedeckou veľmocou a dôležitým kultúrnym centrom celého helénskeho sveta. Bola však aj prístavným mestom, čo je atribút predpokladajúci prítomnosť majáku. Mohla mať ale taká vznešená metropola maják obyčajný? Rozhodne nie. Ptolemaiovci nešetrili ani na ňom. Siedmy div sveta stál 800 talentov. Alexandrijský maják vznikol pravdepodobne v rokoch 300-280 pred n. l., za vlády prvých dvoch Ptolemaiov. Jeho stavbou poverili Sostrata z Knidu, o ktorom sa nedochovali takmer žiadne správy. Vie sa, iba že bol dobrým diplomatom a architektonicky sa prezentoval pri stavbe visutých promenád v Knide. Ani o jeho pracovnom postupe pri stavbe majáku sa žiadny antický spisovateľ nezmieňuje. Pravdepodobne pri nej použil všetku dostupnú antickú “high technology,” ako napr. žeriav, Archimedova skrutka, či Archimedov kladkostroj; nasvedčuje tomu aj náklad stavby. Čo starovekí autori zanedbali na opise stavby a životopise jej architekta, vynahradili na opise majáku. Zo Strabónovho Zemepisu sa dozvedáme kde stál: “Ostrov Faros má dva výbežky, jeden z nich sa tiahne k pevnine, k polostrovu, ktorý z nej vystupuje. … Najkrajnejší výbežok ostrova tvorí skala obklopená morom. Na tejto skale stojí obdivuhodná mnohoposchodová veža, postavená z bieleho kameňa, ktorá sa volá rovnako ako ostrov. … Pobrežie je totiž … nízke, obklopené skalami a plytčinami; je tu teda potrebné vysoké a z mora dobre viditeľné znamenie pre plavcov, aby ľahko našli vchod do prístavu.”

Od Plinia zase vieme ako vyzerala. Na základni štvorcového pôdorysu so 180-190 metrovými stranami stál veľký jednoposchodový palác s vežou v každom zo štyroch rohov. Z jeho stredu vystupovala 70-80 metrov vysoká, postupne sa zužujúca veža ukončená cimburím. Zo stredu tejto prvej veže vystupovala veža druhá, rovnako vysoká a s kamennou plošinou na vrchole.

Na plošine stála okrúhla stĺpová sieň, v ktorej sa v noci udržiaval oheň. Na stĺpoch spočívala pyramídová veža a na podstavci na jej vrchole stála socha jedného z prvých dvoch Ptolemaiovcov, “bohov, chrániacich plavcov.” Celý alexandrijský maják bol vysoký 180 metrov a za noci ho bolo vidieť do diaľky 50-56 kilometrov. Strabónov “biely kameň” bol mramorom. Nádhera vysoká kultúrna úroveň Alexandrie dosť iritovala čoraz silnejšiu Rímsku ríšu. Caesar si ju podmanil, a keď sa obyvateľstvo príliš vzpieralo, r. 48 pred n. l. dal zničiť dve najväčšie pýchy mesta: Múzeum sa ocitlo v plameňoch a maják v troskách. V r. 41-65, za vlády Claudia a Nerona, bol maják obnovený. V 4. st. n. l. ho poškodilo zemetrasenie a odvtedy fungoval iba ako denný maják. V 10 st. prišlo ďalšie zemetrasenie a “skrátilo” ho na štvrtinu bývalej výšky. V polovici 13. st. už bol úplne zbytočný – prístavy boli silne zanesené pieskom a ostrov Faros sa stával polostrovom. Začiatkom 14. st. ho miestne obyvateľstvo zvolilo za vhodný stavebný materiál; zemetrasenie r. 1326 bolo už len “ranou z milosti. ”Pozostatky alexandrijského majáku sa našli až v r. 1962. Vtedy sa jeden taliansky športový potápač ponáral pri tureckej pobrežnej pevnosti z 15. st., stojacej tam, kde predtým maják. Na morskom dne našiel mramorové stĺpy jeho priečelia. Keď bola neskôr sprístupnená turecká pevnosť, ukázalo sa, že niektoré schody jej schodísk sú z mramoru majáka. Na záver by som sa rád vrátil k výške alexandrijského majáka. Viem, že je to otázka pri divoch sveta bezpredmetná, ale bol tak vysoký maják vôbec potrebný? Farológia, veda o majákoch, tvrdí, že nie. Faros ale nebol iba majákom. Bol symbolom Alexandrie – svetla kultúry v tmách úpadku.

Záver
Sedem divov sveta. Starí Gréci zrejme dobre vedeli, prečo ich majú len sedem. Nestalo by sa im to, čo nám – my ich máme toľko, že ich už nevieme vymenovať, ba sme ich aj prestali registrovať a vnímať. Tým, že si určili to najkrajšie, najväčšie, najdômyselnejšie; jednoducho to najlepšie, čo im ich doba ponúkala, vytýčili si hranice ľudského umu a rúk, ktoré sa potom mohli snažiť prekročiť; ideály, ktoré mohli nasledovať. Najobjemnejšia pyramída, najdômyselnejšie záhrady, najkrajší chrám, najmajestátnejšia socha, najzaujímavejšie mauzóleum, najväčšia socha a najvyšší maják antického sveta. Najväčšie výtvory ľudskej práce, techniky a umenia antiky, ktoré boli pred tisícročiami zničené, pred stáročiami zabudnuté a pred desaťročiami znova objavené.

Nepochybne, kandidátov na post divu sveta bolo viac, ale to, že miest bolo len sedem, nútilo k tvrdému výberu tých naozaj najlepších. Myslím, že niečo také by sa celkom dobre hodilo aj do tejto doby.