júna 1789 sa tretí stav po mnohých procedurálnych sporoch vyhlásil za Národné zhromaždenie. Čas, keď sa takto stalo, bol sotva vhodný na rozumnú diskusiu. Demonštranti požadovali pevné ceny chleba, robotníci obilie, ďalší protestovali, pretože nedostávali mzdu. 28. apríla 1789 zaútočil parížsky dav na majiteľa továrne na tapety Réveillona, keď sa dozvedel, že továrnik navrhol zníženie miezd svojich robotníkov. Zásah vojska si vyžiadal 300 obetí z radov vzbúrencov. 11. júla 1789 prepustil Neckera, čím sa zdanlivo potvrdili zvesti o tom, že pripravuje sprisahanie. Diskutovalo sa o tom, či sa na obnovenie kráľovskej moci použije armáda. Rečníci nabádali Parížanov k akcii. V noci z 12. na 13. júlaprišlo k útoku na 50 colných staníc a k rabovaniu obchodov s potravinami. Kritický deň nastal 14. júla 1789, keď sa rozvášnený dav ozbrojil a zobral útokom nenávidené kráľovské väzenie-parížsku Bastilu. Kráľovi údajne priniesol správu o útoku vojvoda de Liancourt. ,,To je vzbura,” povedal kráľ. ,,Nie pane, to je revolúcia,” odvetil Liancourt.
Kráľ znovu povolal Neckera a vyjadril svoje sympatie k Parížanom tým, že sa ozdobil trikolórovou kokardou-červená a modrá boli farbami mesta, biela bola farbou bourbonovského rodu. Obľúbeného aristokrata markíza Lafayetta vymenoval za veliteľa milície zvanej Národná garda. V auguste Národné zhromaždenie odstránilo vo Francúzsku feudálny systém a schválilo Deklaráciu ľudských a občianskych práv.
Šírili sa však zvesti, že kráľ pripravuje sprisahanie s cieľom obnoviť privilégiá šľachty. V októbri vtrhli parížske ženy do Versailles-k ich rozhorčeniu prispel aj nedostatok chleba-a prinútili panovníka vrátiť sa do mesta. V nasledujúcich dvoch rokoch bol Ľudovít XVI. fakticky
,,zajatcom revolúcie“. Bola vypracovaná nová, demokratickejšia ústava. Poslancov a úradníkov volili občania, ktorí platili na daniach ekvivalent trojdňovej mzdy. Krajina bola rozdelená 83 departmentov. Bola to, aspoň zatiaľ, buržoázna ,,rozumná“ revolúcia.
Ústava vyžadovala šikovnosť a dobrú vôľu zo strany panovníka. Ten však nemal ani jedno, ani druhé. Revolúciu pohnali opäť vpred dve kľúčové udalosti. Prvá vychádzala z potreby riešiť finančnú krízu. Na základe tvrdenia, že patrí ľudu, bolo rozhodnuté predať pôdu patriacu dovtedy katolíckej cirkvi. Vláda vydala dlhopisy, ktoré vychádzali z ceny pôdy, známe ako asignáty. Boli zrušené cirkevné rády. V dôsledku toho sa katolícka cirkev obrátila proti revolúcii, spoločnosť sa ideologicky rozdelila viac než doposiaľ.