Stredovek

Stredovek je obdobie, v ktorom dochádza k zmene hospodárstva, spoločnosti, kultúry, ekonomiky a podobne. Pojem stredovek sa objavil v 15. storočí u talianskych humanistov. Označovali ním „medziobdobie“ trvajúce od antiky až po nový čas renesancie, ktorá antiku znovuobjavila. Stredovek bol pre nich obdobím barbarského úpadku. tento pojem prvýkrát použil roku 1469 známy humanista a pápežský knihovník Giovanni Andrea. V Nemecku sa prvý raz objavil u filológa a historika Christopha Kellera (Cellarius), ktorý rozdelil dejiny na tri časti: antiku, stredovek (media tempestat) a novú dobu. V 18. storočí prešiel výraz „stredovek“ do bežného života.
Začiatok stredoveku sa poväčšine datuje pádom Západorímskej ríše (475), ale historici uvádzajú aj iné medzníky: Konštantínovo prijatie kresťanstva (313) milánskym ediktom, Sťahovanie národov, prerušenie národných stykov medzi Východom a Západom po arabských výbojoch atď. Za koniec stredoveku sa spravidla pokladá rok 1453, rok dobytie Konštantínopola Turkami alebo rok 1492, rok objavenia Ameriky.
Stredovek sa rozdeľuje na včasný ( raný), vrcholný a neskorý.
Včasný stredovek je časový úsek od konca 5. do začiatku 12.storočia, keď nastal významný civilizačný predel charakterizovaný množstvom politických, hospodárskych, spoločenských a kultúrnych zmien. Táto chronológia platí viac- menej pre Európu, hoci aj samu Európu v tomto období charakterizuje nerovnomernosť vývoja jednotlivých oblastí. Európa pozostávala z väčších i menších štátov a rôznych politických útvarov, ktoré sa nachádzali ešte na predštátnom stupni vývoja. Ich politická vyspelosť i ekonomická úroveň boli rôznorodé. Výrazne sa odlišoval juh Európy od severu, západ od východu. Najvyššiu úroveň dosahovali krajiny, ktoré pred 5. storočím patrili do zväzku Rímskej ríše a tvorili súčasť rímskej civilizácie: popri Byzancii, Itália, Galia, Hispánia a Panónia. Tu sa vytvorili najpriaznivejšie podmienky na prenos hmotného a duchovného dedičstva antickej civilizácie jej stredovekým nástupcom.
Jedinou inštitúciou, ktorá prežila zrútenie politickej moci rímskeho impéria, bola cirkev. Nielenže pretrvala, ale postupne sa jej učenie rozšírilo do ostatných, dovtedy nekresťanských častí Európy, prinášajúc so sebou okrem ideológie aj pozostatky antickej civilizácie.
Ako vrcholný stredovek bežne označuje epochu medzi začiatkom 12. storočia a obdobím, keď počiatok krízového vývoja európskej civilizácie ohlasuje vlna veľkej morovej epidémie (tzv.

čierna smrť), ktorá približne v polovici 14. storočia zahubila štvrtinu obyvateľov Európy. V ére vrchného stredoveku dostal historický vývoj európskych a Európe blízkych civilizácií už obrysy, ktoré predurčili jej dnešnú podobu. Vrcholný stredovek charakterizoval rast produktivity ekonomiky. V poľnohospodárstve sa začali používať výkonnejšie nástroje, rozšírili sa trojpoľný systém. V západnej, južnej i strednej Európe vznikali mestá ako strediská remeselnej výroky i obchodu.
neskorý stredovek ohraničujeme polovicou 14. storočia a prelom 15. 16. storočia. Približne v polovici 14. storočia sa na veľkej časti európskeho územia skončilo obdobie vzostupu a relatívnej stability, trvajúce viac ako 200 rokov. Prudké zmeny, ktoré postupne zasiahli temer celú Európu, zásadným spôsobom narušili stredoveký spoločenský systém i vtedajší obraz sveta. Stredovek vstúpil do záverečnej fázy svojej existencie.