storočí sa podarilo Přemyslovcom spojiť Čechy do jednotného štátneho celku. Centrom sa stala Praha. I tu existovala hradská sústava. Knieža bol vlastníkom všetkej pôdy. Postupne ju dával ako léno príslušníkom svojej družiny (dominikál). Na pôde pracovali poddaný. Ďalej panovník udeľoval pôdu jednotlivým obciam (rustikál), ktoré museli odvádzať naturálne dávky a robotovať
Samostatný český štát postupne posilňoval svoje postavenie. Koniec 12. stor. je v Čechách obdobím hospodárskeho rozmachu. Postavenie Přemysla Otakara I. (1197 – 1230) sa posilnilo natoľko, že r. 1212 od cisára Fridricha v Zlatej bule sicílskej dosiahol uznanie kráľovskej hodnosti českého panovníka na „večné časy“ a priznanie hodnosti rišškeho kniežaťa (kurfista), s ktorou súviselo právo voliť nemeckého cisára. Znamenala uznanie práva investitúry a nedeliteľnosti českých krajín. Za Přemysla I. a jeho syna Václava I. (1230 – 1253)význam českého štátu vzrástol. Kráľ Václav sa pokúšal zmocniť dedičstva rakúskych krajín, pričom sa dostal do sporu s nemeckými feudálmi a s uhorským kráľom Belom IV. V spore pokračoval jeho syn Přemysl Otakar II. (1253 – 1278), ktorý po veľkom zápase pripojil k Čechám Rakúsko a Štajerska neskôr slovinské oblasti až k jadranskému moru. V zahraničnej politike nemal trvalé úspechy. Nový nemecký kráľ Rudolf Habsburský (1273 – 1291) prinútil Přemysla II. vzdať sa alpských krajín. Keď sa roku 1278 Přemysl II. znovu pokúsil získať tieto krajiny, v boji na Moravskom poli zahynul. Za nedospelého Přemyslovho syna sa zmocnil vlády brandeburský markgróf Oto. Pri moci sa udržiaval pomocou nemeckých žoldnierov a mestského patriciátu. Títo cudzinci nemilosrdne vykorisťovali české obyvateľstvo. Okrem toho sa v Čechách šíril mor a hlad. Vtedy sa česká šľachta vzbúrila. Po tomto smutnom období sa ujal vlády Václav II. (1238 – 1305), syn Přemysla II. Za jeho panovania zbohatol najmä nemecký patriciát. V zahraničnej politike sa orientoval na Poľsko. Dočasne sa stal poľským kráľom a jeho syn Václav III. bol zvolený aj za uhorského kráľa. Posmrti Václava II. a po krátkej vláde Václava III. (1305 – 1306 – bol zavraždený v Olomouci) sa moci v Poľsku opäť ujali Piastovci a uhorský trón získali neapolskí Anjuovci. Po vymretí Přemyslovcov, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie českého štátu, uchádzali sa o český trón viacerí kandidáti. Nakoniec českí feudáli ponúkli trón Luxemburgovcom. Nový panovník Jan Luxemburský (1310 – 1346), ktorý šľachte potvrdil významné stavovské práva, bol obratným diplomatom. Rozšíril český štát o Chebsko, Sliezsko a Hornú Lužicu.