Európa v období vrcholného stredoveku

FORMOVANIE EURÓPSKYCH MONARCHIÍ V OBDOBÍ VRCHOLNÉHO STREDOVEKU

VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA

Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lénna sústava. Spočiatku sa léno (lat. feudum) udeľovalo len dočasne. Pôvodný vlastník mal právo pôdu, ktorá bola chápaná ako forma odmeny za služby vlastníkovi, kedykoľvek lénnikovi odňať. Vlastník pôdy získaval časť výnosu z pôdy, no zároveň sa zaviazal lénnika chrániť a obhajovať. Neskôr sa presadilo právo na dedičnú držbu lén a začala sa postupne formovať šľachta. Šľachta mohla vďaka tomu pôdu ďalej prepožičiavať. Vytvorilo sa tým hierarchické usporiadanie spoločnosti, ktoré malo tvar určitej pyramídy. Na vrchole pyramídy bol panovník, ktorému boli podriadení šľachtici (delili sa na viacero vrstiev). Spodnú časť tvorili nevoľníci a poloslobodní roľníci, ktorí sa tiež delili na množstvo skupín. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor → lénne putá boli vzájomné.

Poľnohospodárstvo

Vo vývoji poľnohospodárstva nastal výrazný zlom, ktorý podstatne zmenil podobu dediny. Tento proces začal v 12. storočí a nazýva sa agrárna revolúcia. Kým dediny vo včasnom stredoveku boli malé s pár domami postavenými bez usporiadania, dediny v 12.-13. storočí sa budovali ako ulicovky, pozdĺž potoka alebo cesty prechádzajúcej dedinou. Veľmi výraznou zmenou v poľnohospodárstve bol aj zánik dvojpoľného a vznik trojpoľného systému obrábania pôdy. Poľnohospodárstvo zaznamenalo aj prechod od dreveného náradia k efektívnejšiemu kovovému.

Stredoveké mestá

Stredoveké mestá mohli vznikať trojakým spôsobom: 1.nadviazaním na antické mestá (Benátky, Marseille, Barcelona, ...); 2.z významných remeselných a obchodných osád pod väčšími hradmi (Praha, Krakov, Bratislava); 3.na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej, či politickej potreby (Freiburg, Banská Štiavnica).
Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo najmä jeho osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá (osobná sloboda mešťanov, vlastné súdnictvo, míľové právo), čím si udržiaval ich priazeň. Mestá sa preto často stávali oporou panovníka v bojoch proti šľachte. Remeselnícka výroba sa v mestách združovala do cechov.

Ich úlohou bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu.
Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín: 1.mešťania, ktorí mali úplné mestské práva (obchodníci a remeselníci); 2.obyvatelia s obmedzenými právami (tovariši, učni, sluhovia); 3.obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy (duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti).
V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových skupín, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Najvýznamnejšou z nich bola nemecká hanza (na jej začiatku ju tvorili len mestá Hamburg a Lübeck, v čase jej najväčšieho rozkvetu to bolo až 150 miest → tie zabezpečovali stále obchodné kontakty s Anglickom, Škandináviou, Ruskom a Nizozemskom).

Vzdelanosť

Novým prvkom v európskej kultúre sa v priebehu stredoveku stali univerzity. Poskytovali úplné vzdelanie, čo predpokladalo zvládnutie tzv. siedmich slobodných umení ( tie sa delili do dvoch skupín → trivium: gramatika, dialektika a rétorika a kvadrivium: aritmetika, geometria, astrológia a hudba). Univerzita mávala spravidla štyri fakulty: artistickú, právnickú, lekársku a teologickú. Za vyššiu formu vzdelania boli považované právo a medicína a najvyššie uznanie mala teológia. Prvé školy univerzitného typu vznikli v 12. storočí v Taliansku (Padova, Salerno, Bologna). Od polovice 12. storočia sa stáva dominantnou univerzita v Paríži. Významné postavenie mali aj anglické univerzity Oxford a Cambridge. Veľký význam pre stredovekú vzdelanosť mali kresťanské inštitúcie.

ANGLICKO

Koncom 8. storočia začali na Britské ostrovy útočiť Normani. Po smrti anglického kráľa Eduarda Vyznavača v júni roku 1066 si na trón začal nárokovať aj normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ. 14. októbra 1066 porazil v bitke pri Hastingse kráľa Harolda II., dobyl Londýn a nechal sa korunovať za panovníka. Viliam Dobyvateľ vládol do roku 1087. Podarilo sa mu definitívne zjednotiť Anglicko a v oblasti Britských ostrovov tak vznikol silný centralizovaný feudálny štát. Odobral pôdu domácim anglosaským šľachticom. Túto pôdu začal prerozdeľovať medzi normanskú šľachtu. Pozemky však udeľoval iba v takej miere, aby mu novovytvorená vrstva barónov nebola schopná konkurovať. Vytvoril fungujúcu štátnu správu – grófstva, ktoré boli kontrolované šerifmi. Tí sa starali o administratívu, výber daní i o súdne záležitosti a zodpovedali sa priamo panovníkovi. S cirkvou sa vysporiadal hneď po svojom nástupe na trón a to tak, že obmedzil vplyv pápeža a sám sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Za jeho vlády vzniklo aj prvé veľké štatistické dielo stredoveku → Domesday Book (Kniha posledného súdu). V roku 1086 ju zostavili putovné komisie a obsahovala všeobecný súpis držby jednotlivých grófstiev, počet obyvateľov. Stala sa podkladom pre stanovenie výšky daní. V poslednom roku Viliamovho panovania sa začal stavať aj známy White Tower.

Po smrti prvého normanského kráľa Anglicka, ktorý zahynul počas výpravy do Francúzska, nastupuje v roku 1087 na trón jeho syn Viliam II.
Po smrti Henricha I., posledného syna Viliama Dobyvateľa, ktorý nezanechal mužských potomkov, na trón nenastúpil jeho dvojročný syn Henrich II., ale Štefan z Blois. V roku 1135 teda vypukla v Anglicku občianska vojna, ktorá sa skončila až v roku 1153 dohodou medzi Štefanom z Blois a matkou Henricha II. cisárovnou Matildou. Po smrti Štefana teda nastupuje na trón v roku 1154 Henrich II. z rodu Anjou, zvaný Plantagenet.
Henrich II. Plantagenet nevládol len v Anglicku a Normandii, ale aj v rozsiahlych francúzskych dŕžavách, ktoré zdedil po svojom otcovi. Ženbou získal tiež Akvitánske vojvodstvo, čo prakticky znamenalo, že anglický panovník mal vo Francúzsku väčšie územné dŕžavy ako francúzsky a Francúzi tým stratili aj prístup k moru. Henrich II. sa zaslúžil aj o oslabenie vplyvu cirkvi a šľachty.
Po jeho smrti v roku 1189 nastupuje na anglický trón kráľ Richard I. Levie srdce. Jeho vláda je charakteristická najmä dlhodobou neprítomnosťou v krajine, pretože sa zúčastnil mnohých výprav, o. i. aj na tretej križiackej výprave. Malo to za následok najmä oslabenie kráľovskej moci. V tomto období za neho vládol jeho brat Ján.
Ten v roku 1199 nastupuje oficiálne na trón. Jeho vláda nebola zrovna úspešná, pretože sa mu „podarilo“ stratiť všetky anglické dŕžavy vo Francúzsku. Podľa toho dostal aj zosmiešňujúcu prezývku a je známy ako Ján Bezzemok. Strata území však nebola jeho jedinou porážkou. Oslabila sa moc kráľa. Naopak vzrástol vplyv šľachty, cirkvi i miest. Úpadok kráľovskej moci vyvrcholil v roku 1215. Ján Bezzemok bol donútený k podpísaniu Veľkej listiny slobôd (Magna charta libertatum). Tým potvrdil svetskej i duchovnej šľachte veľké slobody: uznal slobodnú voľbu biskupov a opátov, umožnil dodržiavanie zvykového práva a tiež vytvorenie tzv. Veľkej rady. Tá pozostávala z 25-tich barónov (priamych kráľových vazalov) a mala právo kontroly kráľovskej vlády. Znamenala akýsi základ pre parlament. Kráľ tým pádom nemal neobmedzenú moc. Po porážke Anglicka v storočnej vojne nastala v krajine hlboká kríza. Do boja o trón sa zapojili dva mocné rody: Yorkovci, ktorí mali v znaku bielu ružu a boli podporovaní nižšou šľachtou z juhu Anglicka a Lancasterovci, ktorých podporovala vyššia severná šľachta a v ich znaku bola červená ruža. Tento 30 rokov trvajúci konflikt sa preto nazýva tiež vojna dvoch ruží. Vojna začala v roku 1455 bitkou pri Saint Albans a vyvrcholila v roku 1485 bitkou pri Bosworthe. V tejto bitke sa stretli krutý kráľ Richard III. z rodu Yorkovcov a Henrich Tudor, posledný predstaviteľ lancasterskej dynastie.

Henrich porazil a zabil Richarda, čím definitívne ukončil spor, ktorý vyčerpal celú krajinu a výrazne oslabil šľachtu. Henrich Tudor si potom vzal za ženu Alžbetu z rodu Yorkovcov, aby spojil nároky oboch rodov na trón a vytvoril novú dynastiu Tudorovcov. Bol korunovaný ako Henrich VII. Využil bezmocnosť šľachty, potlačil viaceré povstania a vytrvalo si budoval silnú mocenskú pozíciu. Obdobie jeho vlády viedlo k stabilizácii a vzostupu Anglicka.

FRANCÚZSKO

Od roku 987 vládla vo Francúzsku veľmi silná dynastia Kapetovcov (jej zakladateľom bol Hugo Kapet), ktorá vydržala v priamej línii vládnuť vyše 340 rokov.

Po tom, čo v roku 1214 porazil definitívne francúzsky kráľ Filip II. August v bitke Bouvines anglického panovníka Jána Bezzemka a vrátil Francúzsku takmer všetky dŕžavy, dochádza v krajine k upevňovaniu kráľovskej moci.
V roku 1285 sa na francúzsky trón dostáva Filip IV. Pekný. Bol manželom Jany Navarrskej a jeho cieľom bolo spojenie navarrského kráľovstva s francúzskou korunou. Filip IV. sa preslávil najmä častými spormi s cirkvou. Tieto spory vyvrcholili avignonským zajatím pápežov. Hlavnou príčinou premiestnenia pápežskej rezidencie z Ríma do Avignonu bol spor medzi Filipom IV. a pápežom Bonifácom VIII. Idea štátnej moci sa stretla s ideou cirkevnej zvrchovanosti. Bonifác VIII. zomrel v roku 1303 na následky atentátu, ktorý uskutočnili zbojníci na čele s kráľovým kancelárom Nogaretom. Na pápežský stolec sa dostal Klement V., ktorého do funkcie pretlačil sám Filip IV. Klement V. sa rozhodol presídliť pápežskú rezidenciu do Avignonu. Územie Avignonu patrilo do mocenskej sféry francúzskeho kráľa. Začalo takmer 70-ročné avignonské zajatie pápežov (1309-1376). Filip IV. Pekný sa zaslúžil aj o rozpad rádu templárov. Templári disponovali po skončení križiackych výprav veľkým majetkom i politickým vplyvom. 13. októbra 1307 dal kráľ všetkých členov rádu zajať, skonfiškoval ich majetok a popredných predstaviteľov odsúdil na smrť. Znamenalo to ďalšie posilnenie kráľovskej moci a zároveň posilnenie medzinárodného postavenia Francúzska.
V roku 1328 zomrel bez mužských potomkov posledný zástupca kapetovskej dynastie Karol IV. Týmto sa výrazne vyhrotili napäté vzťahy medzi Anglickom a Francúzskom, pretože jedným z uchádzačov o trón bol aj anglický kráľ Eduard III, vnuk Filipa IV. Pekného. Šľachta však za kráľa zvolila Filipa VI., ktorý pochádzal z vedľajšej vetvy Kapetovcov, z rodu Valois, a bol synovcom Filipa IV. K vyhroteniu anglicko-francúzskych vzťahov prispel aj zámer Filipa VI.

podmaniť si flanderské mestá, ktoré boli životne dôležité pre anglické hospodárstvo ( hlavný odberatelia anglickej vlny). V roku 1337 sa začala 100-ročná vojna medzi Anglickom a Francúzskom. Na stranu Eduarda III. sa pridal aj rímsko-nemecký cisár Ľudovít Bavorský, ktorý ho v roku 1338 uznal za francúzskeho kráľa. V prvej fázy vojny dominovali na kontinente Angličania. 26. augusta 1346 sa im podarilo poraziť takmer dvojnásobnú presilu francúzskeho vojska v bitke pri Crécy (Kreščaku). Na strane Francúzov bojoval v tejto bitke aj český panovník Ján Luxemburský. O rok neskôr dobyl Eduard III. aj prístav Calais.
Naďalej pokračovala prevaha anglických vojsk. Tým sa podarilo poraziť Francúzov aj v roku 1356, keď 19. septembra rozdrvili súperove vojská v bitke pri Poitiers. Francúzsky kráľ Ján II. Dobrý sa dostal do zajatia a na jeho miesto nastúpil jeho syn Karol V. Múdry.
Po tejto porážke začala francúzska vláda vyberať od sedliakov vyššie poplatky. To sa stretlo s veľkou búrkou nevôle. Odpor roľníkov vyvrcholil 28. mája 1358, keď vypuklo v meste Compiénge tzv. povstanie Jacquesa Bonhomma. Už začiatkom júna však bolo povstanie kruto potlačené.
V roku 1360 sa skončila prvá fáza 100-ročnej vojny podpisom mieru v Brétigny. Tento mier sa skončil v roku 1369. Nastal obrat vo vojne a Francúzi do konca 14. storočia získali späť väčšinu stratených území. Angličanom zostal len úzky pás zeme pri Lamanšskom prielive. Tento stav bol potvrdený mierom z roku 1374. Záverečná fáza 100-ročnej vojny sa začala v roku 1414. 25. októbra nasledujúceho roku sa podarilo anglickému kráľovi Henrichovi V. z rodu Lancasterovcov rozdrviť francúzsku armádu pri Azincourte. Henrich V. využil nároky svojho prastarého otca Eduarda III. na francúzsky trón, aby obnovil vojnu proti Francúzsku, oslabenému vnútornými spormi medzi burgundským a orleánskym vojvodstvom. Spojil sa s Burgundskom, ktorého vojvoda Ján Nebojácny ho uznal za kráľa, čím výrazne oslabila moc panovníka. Na trón si naďalej nárokoval aj Karol VII.
V roku 1419 došlo počas mierových rokovaní s Karolom VII. k zavraždeniu Jána Nebojácneho. Jeho nástupca Filip Dobrý sa snažil upevniť si moc Troyeskou zmluvou s Angličanmi, ktorá sa však nerealizovala a na trón sa dostal Karol VII. Proti anglickej nadvláde v krajine sa zdvihla vlna odporu v širokých vrstvách francúzskeho obyvateľstva. Do čela ľudového povstania sa postavila sedemnásťročná sedliačka Jana z Arcu., prezývaná tiež Panna Orleánska. 8. mája 1429 zvíťazilo francúzske vojsko pod jej velením pri Orleánse, čo znamenalo obrat vo vojne v prospech Francúzska.

Po víťazstve pri Orleánse bol Karol VII. pri Remeši korunovaný za kráľa. Janu z Arcu stihol smutný osud, keď ju po zrade vlastných zajali Burgunďania. Predali ju Angličanom a tí ju odsúdili za kacírstvo a čarodejníctvo. 30. mája 1431 ju upálili. Chceli dokázať, že Jana z Arcu bola spojená s diablom a nie s Bohom, a tým oslabiť národné povedomie Francúzov. Nič také sa však nekonalo a francúzske vojská naďalej víťazili. 100-ročnú vojnu ukončili definitívnym víťazstvom v roku 1453 v bitke pri Castillone. Pod anglickou nadvládou zostal iba prístav Calais.
Po skončení vojny sa Francúzsko stalo silnou krajinou. Panovník Ľudovít XI. (1461-1483) postupne posilňoval panovnícku moc a oslaboval vplyv veľkých feudálov. Vytvorila sa mocná centralizovaná monarchia.

ŠPANIELSKO

Začiatkom 8. storočia začali na Pyrenejský polostrov útočiť arabské kmene. Arabi, zvaní Maurovia, si postupne podmanili celé územie Španielska. V roku 756 tu bol vytvorený prvý samostatný arabský štát nezávislý od arabského kalifátu. Centrom španielskeho emirátu sa stalo mesto Córdoba. V prvej polovici 10. storočia (r. 929) sa z emirátu stal Córdobský kalifát (kalif – arabský vládca, pokračovateľ Alaha). Z Córdoby sa stalo duchovné stredisko islamu.
V roku 1037 zvíťazil kráľ Ferdinand I. Veľký Kastílsky nad svojim švagrom Bermudom III. Leónskym. Podarilo sa mu tým zjednotiť obe kráľovstvá: Kastíliu a León. Mladý panovník bol jedným z pripravovateľov a priekopníkov kresťanskej reconquisty → oslobodenia Španielska od moslimov. V nasledujúcich rokoch svojej vlády rozšíril Ferdinand I. okruh svojej moci ďalej na juh. Dobyl časť Portugalska a zatlačil Maurov až k rieke Tajo. Jeho vojenské úspechy pri zjednocovaní Španielska mu v roku 1054 vyniesli titul cisára.
V roku 1085 sa podarilo španielskemu cisárovi Alfonzovi VI. Statočnému dobyť mesto Toledo. V polovici 12. storočia dobyl Alfonz I. s pomocou križiakov Lisabon, ktorý sa stal biskupským sídlom a neskôr hlavným mestom Portugalského kráľovstva. V roku 1212 v bitke pri Las Navas de Tolosa porazili spojené vojská kresťanských kráľovstiev Kastílie, Aragonu, Navarry a Portugalska za pomoci pápežských križiakov moslimských Maurov. Vojsko viedol Alfonz VIII. Kastílsky. Víťazstvo pri Las Navas de Tolosa bolo rozhodujúcim krokom reconquisty. Koncom 13. storočia ovládali Arabi už len granadský emirát.
Po smrti kastílskeho kráľa Henricha IV. nastala v roku 1474 vojna o uvoľnený trón, do ktorej sa zapojili aj Francúzsko a v tej dobe už nezávislé Portugalsko.

5-ročné boje sa skončili víťazstvom aragónskeho kráľa Ferdinanda II. Kráľovstvá Kastília – León a Aragónsko sa zjednotili do personálnej únie a vytvorili základ štátnej jednoty Španielska. V oboch kráľovstvách vládol manželský pár Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska (zosobášili sa v roku 1469) spoločnou vládou. V roku 1479 sa vytvorila jednotná národná monarchia. Dobytím granadského emirátu v roku 1492 sa končí aj boj kresťanov proti moslimom – reconquista.

SVÄTÁ RÍŠA RÍMSKA

Po smrti Fridricha I. Barbarossu nastalo dlhé obdobie zmätkov a bojov o trón. Na prelome 12. a 13. storočia sa uskutočnila 11-ročná občianska vojna známa aj ako štaufovsko-welfovský spor. Bola ukončená v roku 1209, keď bol za cisára korunovaný Otto IV. z rodu Welfovcov.
V 13. storočí panovala v Nemecku, v dôsledku mocenského boja cisárstva s pápežom o nadvládu v Európe i vďaka expanzívnej zahraničnej politike (najmä snaha o ovládnutie Talianska), veľká politická a hospodárska roztrieštenosť. Ríšske kniežatstvá dosiahli takmer úplnú nezávislosť.
V roku 1257 nastala zmena spôsobu voľby nemeckého kráľa. Presadila sa zásada, že právo voľby sa stane výsadou siedmich najmocnejších kniežat – kurfirstov: 3 cirkevných → kolínsky, mohučský a trevírsky arcibiskup a 4 svetských → český kráľ, saský vojvoda, rýnsky falcgróf a brandenburský markgróf. Prevládala snaha zvoliť za ríšskeho kráľa nie príliš významného uchádzača, čím by nastal značný rast výsad a majetku kniežat a vojvodov.
V roku 1273 bol za nemeckého kráľa zvolený Rudolf Habsburský, ktorý vládol do roku 1291. Zaznamenal nečakane rýchly mocenský vzostup, čo sa však nepáčilo nemeckej šľachte. Tá sa vzoprela voči Rudolfovej snahe , aby titul nemeckého kráľa zostal dedične v rukách Habsburgovcov. V roku 1313 sa k vláde dostáva Henrich Luxeburský. Začína sa obdobie panovania Luxemburgovcov. Najvýznamnejším kráľom z rodu Luxemburgovcov bol Karol IV. V roku 1356 vydal Zlatú bulu, ktorá mala byť základným ríšskym zákonom.
Roku 1437, po smrti Žigmunda Luxemburského, vystriedali Luxemburgovcov na ríšskom kráľovskom tróne opäť Habsburgovci. Habsburgovci vládli až do zániku ríše v roku 1806.