a boje za demok.- tým malo byť dosiahnuté to, aby Fran. a Angl. odstúpili od politiky nevmiešavania a podporili rep. Priebeh bojov – júl/august, milície Začiatkom augusta sa podarilo Francovi presunúť s talian. pomocou väčšinu svojich jednotiek z Maroka do Andalúzie. V Seville sa podarilo gen. de Llanovi aj s veľmi málo početnými jednotkami udusiť robotnícky odpor ešte než v podstate vypukol. Nacionalistom sa skoro podarilo predĺžiť „Sevillský koridor“ okolo rieky Guadalquivir do Cordoby a ľahko oslobodiť obkľúčenú Granadu. Malaga stále zostala v moci republikánov. Na severe sa podarilo v septembri dobyť San Sebastian a odrezať tak Baskicko od franc. hraníc. V Barcelone boli anarchistami vytvorené oddiely, kt. mali oslobodiť Zaragozu ako prvý postupný bod, z kt. by bolo možné prepojiť Aragónie s Baskickom. Tieto milície mali úplne iný charakter než oficiálna armáda. Zaragoza dobytá nebola, rovnako ako Huesca sa ocitla len neďaleko za frontom. I tak to boli práve milície, vďaka kt. Franco nezvíťazil ihneď. Preto sa teda pokúsim priblížiť ich charakter. Neskôr, keď bola tvorená Ľudová armáda, boli milície označované za nedisciplinované a neschopné koordinácie, pretože v nich prevládal anarchizmus. Toto skreslené hodnotenie bolo rozširované komunistami. Milície vznikli impulzívne v dňoch povstania. V Katalánsku mali asi 18 tisíc dobrovoľníkov, v celej zemi bol ich počet anarchistami odhadovaný na 150 tisíc (porovnajte s pol miliónom podľa Bolina). Nešlo o bežnú armádu, pretože všetci jej členovia boli dobrovoľníci, boli zrušené privilégiá vyšších hodností, vojaci nasledovali svojho veliteľa preto, že chceli, nie že by museli. Neboli jednotné uniformy (šatky väčšinou označovali poli. stranu, ktorej boli členom), jednotné bolo oslovenie súdruh a často tykanie medzi všetkými. Buenos dias (dobrý deň) nahradilo Salud. Základnou bunkou milície bola „skupina“, obvykle okolo 10 ľudí. Tí volil svojho zástupcu. 10 skupín tvorilo setninu, kt.mala tiež voleného zástupcu. Divízia sa skladala z rôzneho počtu setnín a bola vedená vojenským výborom, kt. bol tiež volený (a zodpovedný) radovými členmi. Tak boli aj dôstojníci (možno skôr velitelia) demokraticky (po spôsobe odborov) delegovaní milicionármi. V milíciách boli zapojení aj niektorí dôstojníci armády, kt. boli loajálni republike a tiež experti, kt. radili napr. čo sa týka delostrelectva. Ale nebolo ich veľa a mali rovnaké práva a povinnosti ako ostatní. A svet div sa, tento pre väčšinu vojakov nepredstaviteľný systém fungoval.