Prví novinári sa na miesto dostali až neskôr- nevideli bombardovanie, lietadlá, kt. uvideli, sa pohybovali vo vzdialenosti viac než 8 km. Bolin spochybňuje aj vierohodnosť prvého, kto o udalosti písal, korešpondenta The Times, G.L.Steera a uvádza niekoľko miest (Irún, Amorebieta), kde mali rep. použiť rovnaký „modus operandi“. Podľa jeho údajov utratili republikáni na propagandu okolo Guernici len v Paríži 600 tisíc libier. Akokoľvek logicky znejú mnohé z Bolinových argumentov, nesmieme zabudnúť, že väčšina masakier nemá žiadne „rozumné“ dôvody. Ale bohužiaľ to neznamená, že sa nestali. Ale v Dejinách Španielska o Guernice nenájdeme ani riadok, čo nás oprávňuje k záveru, že republikánska propaganda incident (prinajmenšom) veľmi zveličila. Potlačenie POUM Situácia na severnom fronte a katalánska kríza mali vplyv aj na vládu- 17. mája bola vytvorená nová vláda v čele s premiérom Dr. Juanom Negrinom, pravicovým socialistom a komunistickým sympatizantom. Largo Caballero, kt sa stále snažil jednotiť anarchistov a socialistov a nechal sa ovládať sovietskými agentmi, bol pre komunistov neprijateľný, poslednou kvapkou sa stala plánovaná ofenzíva, kt. mala zastaviť postup nacionalistov na severe. Miaja, šéf madridskej Rady, presadzoval variant útoku na Brunete, Caballero chcel zaútočiť do Extramadury. Komunisti, kt. rozhodovali o voj. pomoci, sa priklonili k druhému plánu. Caballero sa už nemohol spoliehať ani na pevnú pozíciu vo vlastnej strane a odstúpil. Jednou z prvých závažných akcií novej vlády bolo celkové potlačenie POUM. Stalo sa tak 16. júla (mesiac po nastúpení novej vlády). Už deň predtým bol zatknutý predseda strany Andrés Nin (skoro potom aj zastrelený) a väčšia časť vedenia strany. 16. bola postavená mimo zákon, všetci jej členovia poslaní do väzenia, i tí, čo neboli členmi, ale bojovali v milícii POUM. Dôvodom malo byť pripravované povstanie financované a organizované nacionalistami. Komunistická tlač nešetrila superlatívmi- k dispozícii malo byť nad 200 podpísaných výpovedí, stovky dokumentov, neviditeľným atramentom písané správy s podpisom N. (ako Nin) a ďalšie špionážne pomôcky. Polícia, prepletená kom. agentmi, mala takmer neobmedzenú právomoc, zvláštne bolo, že často ani šéf polície nevedel o tom, čo urobí niekto z jeho podriadených a nezriedka sa stávalo, že ľudia prepustení na jeho rozkaz boli obratom zase uväznení. Údajné „spiknutie“ neakceptovali ani mnohí členovia vlády. 200 podpísaných výpovedí a ďalšie dôkazy zmizli ako minuloročný sneh.