Aranda na oko postavil na stranu republiky a presvedčil značný počet (5000 podľa Conlona, stovky podľa Bolina) milicionárov, aby išli na pomoc Madridu. Cesta viedla cez nepriateľské územie, a tak väčšina padla ešte pred dosiahnutím Madridu, ale hlavné bolo dostať ich preč z Ovieda. Potom, čo sa Aranda oficiálne pridal k povstaniu, vypukli ťažké boje (hlavne do zimy 1936), kt. sa zmiernili až po celkovom páde Galície a priblížení sa jednotiek nacionalistov na dohľad mesta. Neustávali však a preto Bolin hovorí o Oviedu ako o meste, kt. bolo zo všetkých najviac postihnuté vojnou. Na jej konci bola väčšina domov zrovnaná so zemou (povstalci držali len časť mesta, robotnícke predmestia získali robotníci už na začiatku vojny). K oslobodeniu Ovieda došlo 17. októbra 1937. Väčšina robotníckych vodcov utiekla letecky do Franc. 21. okt. bolo dobyté posledné postavenie, prístav Gijon. Severný front prestal existovať. Splnenie vytýčeného cieľu, t.j. dobytých sev. provincií do začiatku zimy, umožnilo Francovi celkom reorganizovať svoje jednotky a hlavne zásadný ekonomický zisk. Ako už bolo niekoľkokrát zmieňované, Astúria, Kantábria a Baskicko boli oblasťami s ťažbou uhlia, žel. rudy, hutníctva a ťažkým priemyslom. Naviac ich nacionalisti mohli využiť lepšie než republikáni, kt. hájili tieto oblasti odrezané od centra. Stratou severu sa veľké množstvo jednotiek presúva na ostatné fronty. Ponúkali sa 2 možnosti, buď sa znovu pokúsiť o dobytie Madridu alebo skúsiť preraziť na aragónskom fronte. Franco dal prednosť druhému variantu po rep. útoku na Teruel. Táto nac. pevnosť bola asi len 100 km vzdialená od Stredozemného mora a predstavovala tak nebezpečnú základňu. Prieto zorganizoval obkľúčenie, akcia sa zač. 15. dec. 1937. Obkľúčenému mestu utekali na pomoc jednotky nacionalistov, ale ich postup znemožnila snehová búrka, kt. na Silvestra zachvátila celú oblasť. Teploty mali dosiahnuť až -40oC. Obrancovia mesta sa vzdali 7. januára. Úspech bol vodou na mlyn propagande republikánov. Účelom teruelskej ofenzívy bolo odvrátiť Franca od plánov útoku na Madrid ( kt. skutočne plánoval). To bolo dosiahnuté, no nie tak ako si to republikánske vedenie predstavovalo. Franco presunul svoje sily na aragónsky front a už 5. februára zvíťazil v bitke pri rieke Alfembre, severne od Teruelu, čím získal solídne podmienky pre ďalší postup. Hrozba rozdelenia frontov na dve časti a izolácia Katalánska bola už skoro úplne istá. Teruel bol znovu obsadený nac. 18. feb. Nasledujúce operácie sa už niesli vo víťaznom duchu nac., kt. si boli istí svojou výhrou. Negrín sa spoliehal na skoré vypuknutie 2. sv. vojny.