Nacionalisti by sa podľa jeho názoru otvorene vyslovili pre Nemecko (kt. ich tiež podporilo) a Anglicko a Francúzsko by zasiahli v prospech republiky po boku so Sov. Zväzom. Táto nádej sa nesplnila, a je otázkou, či by skorší začiatok vojny republike pomohol (sit. v diplomacii tesne pred a po vypuknutí vojny je značne neprehľadná- kto na západe čakal sovietsko- nemecké spojenectvo?). V apríli 1938 bolo Katalánsko odrezané od zvyšku rep. Nac. postupovali na viacerých miestach súčasne- 18. júl 1938, dva roky po vypuknutí povstania, už získali Léridu a Tremp v Katalánsku, Castellón na brehu Stredozemného mora a blížili sa k Valencii. Posledná ofenzíva rep. mala zvrátiť sit. prekročením Ebry, kt. tvorila front, a odrezať jednotky nac. na morskom pobreží. V tejto dobe môžeme hovoriť už o čistej komunistickej armáde- velenie mali z deväť desatín v rukách komunisti, Prieto (socialista) bol po neúspechu pri Alfambre obvinený z defetizmu (chorobného strachu z neúspechu) a odvolaný (svoju rolu iste zohral i fakt, že sa pokúsil aspoň čiastočne oponovať kom. mocenským praktikám). Od feb. 1938 tak môžeme hovoriť o komunistickej diktatúre. Aj keď sa v prvej fáze bitky kom. podarilo prekročiť rieku, nac. skoro skonsolidovali svoje postavenie a obkľúčili postupujúcich komunistov, pričom im povoľovali len pohyb vpred, vôbec nie do strán, čím dosiahli predĺženie pásu, kt. museli postupujúce jednotky hájiť. Dejiny Španielska uvádzajú, že túto bitku možno právom prirovnávať k chybe gen. Paulusa v Stalingrade. Straty boli vysoké aj na strane nac. (40 tis. mŕtvych či zajatých), ale na strane rep. (70- 90 tisíc) to znamenalo definitívny koniec Katalánskej armády. Táto najkrvilačnejšia bitka trvala veľmi dlho (začala v noci z 24. na 25. júla a skončila až 26. novembra, keď sa Ľudová armáda vzdala) a hneď potom Franco útočí na Katalánsko, Barcelonu dobýja plukovník Yagüe 26. januára. Prezident Azaña po úteku do Fran. rezignoval zo svojej funkcie. 10. feb. bolo dokončené obsadenie Katalánska. Súčasťou mníchovskej dohody (o tom u nás vie málokto) bolo tiež stiahnutie všetkých zahraničných dobrovoľníkov zo Španielska. To však už znamenalo vôbec nič. Koniec vojny Koniec vojny bol jasný aj mnohým vysokým predstaviteľom republiky, kt. nechceli bojovať za žiadnu cenu. Vláda sa rozpadla po zasadaní v Madride 1. februára, väčšina ministrov postupne utiekla do Frnacúzska. Pluk. Casada, kt. chcel podpísať kapituláciu a na kt. strane boj aj Miaja a väčšina členov Rady obrany, nakoniec musel bojovať s komunistami, kt. ho obvinili ako zradcu.