obsah 1. Úvod 2. Príčiny 2.1 Prvá republika a obnovenie monarchie 2.2 Vznik robotníckej triedy 2.3 Diktatúra Prima de Rivery 2.4 Víťazstvo pravice 2.5 Druhá španielska republika 2.6 Vznik Ľudového bloku 3. Priebeh 3.1 Zámienka a bezprostredné vypuknutie 3.2 Vojenské akcie povstalcov na začiatku vojny 3.3 Názorová nejednotnosť v republikánskom tábore 3.4 Politická situácia na strane nacionalistov 3.5.1. Zahraničná podpora: nacionalisti „Všetci mladí sveta spoločne pre Španielsko“ (PSU) 3.5.2. Zahraničná „podpora“: republikáni 3.5.3. Rola SSSR 3.6 Priebeh bojov- júl / október, milície 3.7 Zmeny za frontom 3.8 Kolektivizácia a sociálna revolúcia 3.9 Priebeh bojov- do marca 1937 (Malaga, Guadalajara) 3.10 Májové dni v Barcelone 3.11 Guernica 3.12 Potlačenie POUM 3.13 Priebeh bojov- jún 1937 / február 1939 3.14 Koniec vojny 4. Španieli dnes + 5. Záver + 6. Prílohy + 7. Použitá literatúra 1. úvod 1.apríla 2003 uplynie presne 64 rokov od víťazstva nacionalistov nad republikánmi v jedinečnom konflikte v dejinách Európy, v španielskej občianskej vojne. Čo bolo také zvláštne na tejto vojne? Kto stál v skutočnosti proti komu? Prečo vyhrali nacionalisti ? (Nepíšem „fašisti“, ako bývajú zvyčajne označovaní.Je obvyklé písať o Francovi ako o fašistovi, ale jedná sa o zavádzajúcu skratku.F. totiž vôbec nebol fašista- jeho politika totiž vychádzala z tradicionalistov 19.st.) Rozhodli konflikt postoje ostatných štátov? Čo je pravda a čo legenda, do akej miery môžeme veriť ktorejkoľvek strane – na všetky tieto otázky sa pokúsim aspoň čiastočne odpovedať. Moja práca by nemala byť obyčajným súhrnom, či chronologickým postupom udalostí. Snažila som sa skôr netradičným pohľadom dívať na to, čo stálo v pozadí – motívy jednania jednotlivých dôležitých osôb, ideológie a nájsť otázky (a odpovede), ktoré by boli prínosom i pre nás a dnešnú situáciu. Všetci zúčastnení sa snažili presvedčiť „nerozhodný svet“, že oni sú tí praví a – v závislosti na pol. situácii- mali ľudia možnosť počuť len jednu verziu, a to bez šance overiť si ju. Nie som nestranná – to však nie je nikto- ale snažila som sa zostať objektívna, pričom v množstve prípadoch som bola závislá na prameňoch, kt.

nebolo možné si overiť, niekedy si pramene dokonca vyslovene odporovali. Španielska občianska vojna bola výnimočná hlavne tým, že na strane republiky prebehol pokus o sociálnu revolúciu. Katalánsko v roku 1936 doteraz zostáva jediným príkladom rozsiahlej a dlhšie trvajúcej vlády anarchistov. A naopak, Franco (a Salazar, jeho portugalský „kolega“) svojím štýlom vlády a obratným manipulovaním dosiahol toho, že nakoniec umrel v posteli. Špan. sa po tejto vojne (relatívne) pokojne stalo bežnou demokratickou republikou západného typu. Tento konflikt je aj miestom, kde sa 1. krát v bojovom nasadení prejavili totalitné systémy „moderného typu“. Doteraz sa nestávalo, ani v 1. sv. vojne, žeby sa údaje obidvoch strán až tak horibilne odlišovali. História začala byť „upravovaná“ a často i dokonca prepisovaná z ideologických dôvodov. Niektoré boje vôbec neboli a predsa sa za ne dostávali vyznamenania. Iné prebehli, ale z taktických dôvodov boli zamlčané, alebo pripísané inej armáde atď. atď. Históriu píšu víťazi. 2. príčiny Aby sme pochopili situáciu, v akej sa Špan. ocitlo pred začiatkom občianskej vojny, je dôležité poznať vývoj na konci 19. a začiatku 20. storočia. Prvá republika a obnovenie monarchie Prvá republika bola charakterizovaná nesmiernymi zmätkami, rozdrobením zeme a nezhodami medzi bývalými spojencami. Trvala len dva roky (1873-5). Armáda sa nakoniec ukázala ako jediná akcieschopná organizácia a roku 1875 dosadila na trón Alfonsa XII. V zemi bol zavedený podľa anglického vzoru systém dvoch strán: Cánovasovi konzervatívci a Sagastovi liberáli. Pravidelne sa striedali pri moci (tzv. systém pokojného striedania). Aby táto pseudodemokracia mohla fungovať, dochádzalo k rozsiahlemu falšovaniu volieb, na vidieku to bolo dosahované rozsiahlym klientelistickým systémom. Pri moci sa striedali ľudia, ktorí zastupovali stále rovnaké skupiny- veľkostatkárov, šľachtu a duchovenstvo. Bolo to vlastne len oslabené pokračovanie feudalizmu. Veľká rana pre špan. hrdosť bola strata Kuby a Filipín v prospech USA v roku 1898. Niet divu, že v očiach širokej verejnosti sa tento systém zdiskreditoval a vznikajúca pracujúca trieda (oproti vyspelým štátom však menej početná, jediným naozaj priemyslovým regiónom sa stávalo Katalánsko a čiastočne hutnícke Baskicko a banícka Astúria) a široké ľudové vrstvy na vidieku (ktorých záujmy boli úplne opačné) sa uchýlili k mimoparlamentným stranám a myšlienkovým smerom ako socializmus, anarchizmus alebo separativizmus.

Rozšíreným javom sa stala emigrácia (Argentína) a veľký nárast mestskej populácie, kam sa sťahovali ľudia z vidieku- hľadali v nich hlavne zmeny a prácu, ktorú často nedostali a tak len rozšírili slamy vznikajúce na okrajoch veľkých miest (Madrid, Barcelona, Bilbao, Valencia). Zaostalým charakterom štátu bol tiež daný pomalý vývoj strednej vrstvy, buržoázie a priemyselníkov. Táto vrstva bola príliš slabá (a previazaná s veľkostatkármi- podnikať začínali najčastejšie tí šikovnejší z nich), než aby si vydobyla solídne politické zastúpenie. Niektoré z týchto faktov sa môžeme odvážiť generalizovať- celá história ukazuje, že čím je krajina vyspelejšia (alebo možno lepšie povedané na lepšej ekonomickej úrovni), tým menej jej „hrozí“ nebezpečie ľavicového prevratu- vulgárne zhrnuté- pokiaľ majú robotníci, čo jesť a môžu chodiť na futbal, nebudú robiť revolúciu. Podarilo sa (ako predpokladal marxizmus) v najvyspelejších krajinách robotníkom nastoliť diktatúru proletariátu? Komunizmus naopak uspel v krajinách, ktoré v podstate prešli od feudalizmu (alebo banánovej ekonomiky) rovno k socializmu. Československo by sa dalo označiť skôr ako smutná výnimka. Vznik robotníckej triedy Samozrejme späť do Španielska. V roku 1902 nastúpil posledný „predfrancovský“ kráľ Alfonz XIII. Prvej svetovej vojny sa Špan. nezúčastnilo a veľmi na tom zarobilo. Ekonomický rast samozrejme sprevádzala agresívna inflácia a nepokoje pracujúcich, ktoré rýchlo rástli i migráciou z vidieka, aby uspokojili zvyšujúci sa dopyt po ľudskej sile v priemysle. Dôvodom nepokojov bol výpredaj potravín do zahraničia- chýbal olej, múka, mäso. Z ekonomického hľadiska šlo o výmenu potravín za zlato. Takto získané prostriedky bohužiaľ neboli investované do modernizácie, ale boli doslova premrhané. To viedlo k radikalizácii pracujúcich. V Špan. existovali tri veľké prúdy: socialistický (marxistický), anarchistický a kresťansko-sociálny. Tretí spomenutý nemal príliš veľkú podporu, pretože cirkev ako celok bola ďaleko skôr na strane vyšších tried. Špan. je v európskom kontexte jedinečné úspechom anarchistov. Čo bolo príčinou tohto úspechu (alebo skôr neúspechu socialistov)? Socialistická strana (PSOE) bola založená už roku 1879 a socialistická odborová centrála (UGT) v roku 1888. Ich cieľom bol boj za zlepšenie podmienok pracujúcich bez revolučného snaženia. Jej obľúbenosť vzrástla až na začiatku minulého storočia hlavne medzi baníkmi v Astúrii a zlievačmi v Baskicku. Bola pevne centralizovaná, byrokratická a sídlila v Madride. Práve to jej v najpriemyselnejšom Katalánsku kládlo veľké obtiaže. Slobodomyseľnosť, autonómia Katalánska a veľká obava z byrokracie- to všetko bolo vlastné množstvu katalánskych pracujúcich.

Možno je nespútanosť anarchizmu i celkovo bližšia „južanskej“ mentalite, faktom je, že španielska časť prvej internacionály sa vo veľkej väčšine postavila za Bakunina a anarchistov. Anarchistické odbory (CNT) boli založené v roku 1910 a po čase sa vzdialili od pôvodných anarchistických praktík, tzv. „propagandy činom“, teda rôznym atentátom a sabotážam. Táto vcelku neúčinná taktika bola nahradená anarchosyndikalizmom, v ktorom boli odbory zárukou a počiatkom pripravovanej revolúcie, ktorá by samozrejme „nepredala štát do rúk pracujúcich“, ale zrušila ho úplne. Tvrdili, že pokiaľ socialisti získajú moc, ich politické inštitúcie budú zdeformované a získajú postupne univerzálne rysy štátu- tie budú v kombinácii s centrálne plánovanou ekonomikou ešte zhubnejšie a represívnejšie než kapitalizmus. Preto bola CNT vystavaná na veľmi demokratických základoch, všetky miesta boli volené, každý mal konkrétnu zodpovednosť a nevzdával sa kvôli svojej činnosti v odboroch vlastnej práce, a tak bol v neustálom kontakte s tými, ktorých mal zastupovať. Do roku 1931 mala CNT len jedného (!) zamestnanca na plný úväzok. Oproti UGT mala CNT slúžiť tiež ako zárodok revolúcie prevedenej formou generálnej stávky a prijímala do svojich radov i poľnohospodárov (Socialistický zväz roľníkov vznikol až v roku 1931). Najviac členov mala v Katalánsku a Andalúzii. Nebola to politická organizácia (z anarchistického hľadiska nepotrebujete politiku v revolúcii- nechcete totiž ovládnuť štát, ale hospodárstvo) a nebola zďaleka čisto anarchistickou. Mnohí sa k nej pridávali proste preto, že bola najradikálnejšou a mala výsledky. Skutočne „čisté“ anarchistické organizácie boli striedavo v ilegalite a často sa menili. V období španielskej občianskej vojny bola najvýznamnejšia FAI, založená roku 1927. V jej radoch bola väčšina vedenia CNT. V Katalánsku rástlo separatistické hnutie i medzi buržoáziou, ktorému by vyhovovala klasická republika, zníženie moci cirkvi v krajine a podpora podnikania (madridská vláda a od nej odvodená byrokracia bola jedným veľkým hniezdom korupcie). Diktatúra Prima de Rivery Ďalší veľmi silný element bola armáda. Už v roku 1917 došlo k vytváraniu tzv. Vojenských radov, ktoré boli namierené proti systému dvoch strán a požadovali zvolanie ústavodarných kortesov (=parlamentu). Dve ďalšie nespokojné skupiny, buržoázia (najmä v Katalánsku) a robotníci podporovali reformy. Ale keď vypukla generálna stávka, armáda sa postavila za vládu a tým bola šanca na reformu (de facto buržoáznu revolúciu) preč. Vláda síce urobila „kozmetické“ zmeny, ale všetkým bolo jasné že pád systému dvoch strán je nevyhnutný.

Nespokojnosť armády sa logicky zvýšila kvôli neúspechom v zahraničných bojoch, ktorých vyvrcholením bola neočakávaná porážka v Maroku, ktorú pod vedením Abd-el-Karíma beduíni v bitke pri Annuali r. 1921 uštedrili elitným šp. jednotkám. Vláda silnej ruky sa zdala byť dobrým východiskom z tejto krízovej situácie. Francovým predchodcom sa stal generál Primo de Rivera. Zdalo sa, že všetko bolo lepšie než chaos, do kt. Šp. dostali predchádzajúce vlády. Na začiatku (nastupuje 1923) mal Rivera silnú podporu (dokonca aj PSOE a UGT). Nemal toľko moci ako neskôr Franco, ale vo veľa ohľadoch sa jednalo o regulérnu diktatúru. Ústava bola zrušená, parlament rozpustený, boje proti anarchistom a separatistom, zrušenie všetkých politických strán...V armáde sa dostali do vyšších pozícií tzv. „afrikanisti“, rýchlo postupujúci mladí dôstojníci, kt. uspeli v Maroku- napr. Sanjurjo, de Llano a Franco. Využil tiež ekonomický rast 20. rokov. Ten ale dlho nevydržal a odhalil nestabilnosť diktatúry. Po zavedení dovozných kvót na šp. poľnohospodárske produkty sa sociálna situácia vyostrila. Riveru nepodporoval ani kráľ, na ktorého teraz padla za všetko vina (to on ho menoval nezákonne predsedom vlády) a dokonca už ani armáda, ktorú vydesila nutnosť reforiem, kt. bola natoľko zreteľná, že sa k nej odhodlával aj Rivera. Rivera v podstate dobrovoľne odovzdal moc (28.1.1930) a odchádza do ústrania. Nebol v podstate nijako zvlášť krutý (za jeho vlády bolo množstvo pokusov o povstania a len raz pristúpili k popravám) a jeho diktatúra bola umiernená despocia. Podobal sa svojim poddaným, a preto ho síce málokto miloval, ale tiež nikto nenávidel. Snažil sa pomôcť vidieku aspoň čiastočným bojom proti korupcii, nakoľko sa mu podaril, je druhá vec. Rozdrobené republikánske hnutie začalo konečne jednať so socialistami, a keď sa uskutočnili demokratické komunálne voľby, vyhrala republikánsko-socialistická koalícia v 45 z 52 hlavných miest provincií. Z tohto tak jednoznačného výsledku vyplýva, že pre republiku sa vyslovila i časť duchovných, vojakov a aristokratov. Kráľ (verejne neabdikoval) odchádza 13. apríla 1931 zo Španielska. Druhá španielska republika 14. apríla 1931 bola vyhlásená 2. španielska republika. Boli zvrhnuté znaky starého režimu, čo bolo asi tak jediné, na čom sa nová vláda dokázala bez dohadov zhodnúť. Monarchia je zvrhnutá- čo ďalej? Niektoré kroky boli jasné, ale každá časť koalície ich chcela presadiť do rozličnej miery. Všetkým bolo jasné, že sa musí napr. obmedziť vplyv katolíckej cirkvi. Tá mala v Šp. hlavne na vidieku obrovský vplyv. Bola jedným z najreakčnejších a najspiatočnejších prúdov šp. spoločnosti.

Tiež jednou z najmajetnejších tried spoločnosti- len jezuiti vlastnili asi 30% národného bohatstva. Kňazov bolo asi 25 tisíc a duchovenstvo celkovo malo asi 70 tisíc ľudí. Kňazi často žili v okázalom prepychu, zatiaľ čo okolo nich ľudia živorili (na vidieku nebolo neobvyklé, že chudoba sa živila doslova korienkami a trávou). Cirkev mala v rukách tiež väčšinu školstva a výsledkom bolo, že v zemi bolo asi 40% ľudí analfabetov (v niektorých regiónoch bol analfabetizmus skoro 100%). Cirkev veľa ľudí nenávidelo a už po výsledkoch komunálnych volieb sa vypaľovali kostoly, zabíjali kňazi a rabovali kláštory. Vláda skoro vôbec nereagovala na túto vlnu násilností, a tak došlo i k zničeniu množstva umelecky cenných budov a obrazov. Anarchisti požadovali systém ostro antiklerikálny, iným stačilo oddelenie cirkvi od štátu. Antiklerikálnosť republike niekedy skôr uškodila, pretože nacionalisti a tradicionalisti mohli potom volať, že nekatolícke Španielsko znamená odvrhnutie tradícií, bez ktorých sa krajina stane „Anti-Španielskom“. Situácia sa líšila podľa regiónov. Baskovia boli bytostne katolícky, Katalánci ďaleko menej. Ďalším problémom bol separatizmus (v tejto dobe skôr Kataláncov než Baskov!). Ani tu sa nemohli jednotlivé triedy zhodnúť. Bola vytvorená katalánska autonómna vláda, ale jej právomoci pripadali separatistom ako príliš oklieštené a armáde až príliš veľké a nebezpečné ako počiatok rozpadu Španielska. Armáda sa tiež obávala vlastných reforiem, ktoré už boli nutné. Bežní občania sa na armádu dívali s obrovskou nechuťou, hlavne na obávanú Civilnú gardu.(Jednalo sa pôvodne o políciu, neskôr sa stala ale neoddeliteľnou súčasťou armády. Gardisti žili oddelene v kasárňach a nikdy neslúžili v miestach svojho pôvodu. Väčšina ľudí ich považovala za nepriateľské vojsko.) Hrozivý bol počet dôstojníkov. Na jedného dôstojníka pripadalo len šesť vojakov. Drvivá väčšina ich pochádzala z najvyšších tried, a tak bolo jasné, koho záujmy hájili. Najhorúcejší bol ale problém agrárnej reformy. Nespravodlivosti vo vlastníctve pôdy boli také veľké, že aj buržoázni liberáli boli naklonení reformám. 67% pôdy vlastnila 2% obyvateľstva, na juhu a juhozápade bola situácia najhoršia. Roľníci nemali vôbec nič a boli odkázaní na veľkostatkárov, ktorí si ich najímali. Agrárny zákon z r. 1932 umožňoval vyvlastňovať pôdu bez náhrady, ale aj napriek tomu, že cez nezmieriteľný odpor pravice (tradicionalistov) prešiel, nepriniesol ukľudnenie. Protestovali roľníci zo severu, pretože ich sa netýkal, protestovali veľkí vlastníci, ktorí často nechávali pôdu naschvál neobrobenú.

Zhrnuté: Predseda vlády, Manuel Azaña, sa pokúsil o reformy správnym smerom. Po prvý krát sa vo vláde objavili socialistický ministri (napr. Largo Caballero, ktorý bol neskôr predsedom vlády), to im samozrejme prinieslo do tej doby nevídanú mieru zodpovednosti, a tak sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi: radikálnou časťou svojich voličov a nutnosťou zachovať poriadok i za cenu použitia sily. A tak nesúrodosť vládnej koalície spôsobila, že zmeny boli pre jedných príliš radikálne a pre iných príliš mierne- preto nebol spokojný nikto (samozrejme ani monarchistická a pravicová opozícia, jedni nepriali republike ako takej, ďalší sa báli výbuchu sociálnej revolúcie). Po potlačení anarchistami organizovaných komún sa koalícia rozpadla. Socialisti sa odmietli spojiť s republikánmi a anarchisti voľby bojkotovali. Naopak pravicová opozícia vytvorila jeden veľký blok- CEDA. Víťazstvo pravice V novembri 1932 došlo k voľbám, v ktorých zjednotená pravica triumfovala. Veľká časť voličov si ale priala republiku, len sa bála radikálnych reforiem ľavice a zničenie katolíckeho štýlu života. Opäť bolo však dosiahnuté to, že spokojný nebol nikto (aké príznačné!). Najpravicovejšia časť CEDA túžila po diktatúre a predseda strany, Gil Roblese, ju sklamal svojim lipnutím na demokracii a politickej pluralite. Naopak ľavica neustále videla v Roblesovi fašistu a bola presvedčená, že v, pre neho, výhodnej chvíli strhne „masku demokracie“ a prevezme moc. Akokoľvek tieto obvinenia boli nepravdivé, situácia už spela k jasnému násiliu (všetky strany mali svoje mládežnícke organizácie, ktoré boli vždy radikálnejšie než ich materské strany, môžeme ich s kľudným svedomím označiť za bojové útvary, ktoré sa využívali v pouličných šarvátkach a demonštráciách, atentátoch a krvavých pomstách), a preto len málokto posudzoval situáciu objektívne. Veľkou chybou pravice bolo faktické zastavenie pozemkovej reformy. V socialistickom tábore bol najaktívnejší Largo Caballero, kt. sa v októbri 1934 pokúsil o organizáciu povstaní. Len v Astúrii sa mu však podarilo zhodnúť sa na spoluúčasti obidvoch odborových zväzov (ktoré inak vzájomne príliš ochotne nespolupracovali) a robotníkom sa podarilo ovládnuť na niekoľko dní celú oblasť. Likvidáciu povstaní previedla cudzinecká légia a marockí strelci pod vedením plukovníka Yagüe, ktorému z Madridu velil Franco. Povstanie môžeme označiť za príklad propagandistickej histórie- v Dejinách Španielska sa dočítame, že bolo potlačené, ale boli popravení aj traja ľudia.

Neskôr síce došlo k uväzneniu rady ďalších ľudí, ale tradované počty sú výsledkom zúrivej socialistickej a anarchistickej kampane. V Svete Španielska a Portugalska naopak čítame: “Po porážke nasledovali krvavé represálie a celú oblasť obsadili šp. vojaci, ako by sa jednalo o dobyté územie. Pri odvete, kt. prišla potom, boli pozatýkaní a uväznení socialistickí vodcovia,...skončili vo väzbe bez súdu, všetky pobočky Socialistickej strany boli uzavreté a Katalánsky štatút (autonómia) zrušená.“ V Anarchism in action sa naopak dočítame o aspoň troch tisícoch popravených a o 30 000 politických väzňoch pred voľbami v roku 1936. V Bolinovej knihe (môj jediný zdroj, kt. hovoril o tejto udalosti zo str. nacionalistov) sa toho dozvieme o povstaní naozaj veľa- koľko bolo pod vedením fanatických červených vypálených národných pamiatok, napínavé príbehy „pravičákov“, ktorým sa podarilo povstanie v prevleku prežiť apod. .. Ďalej je vláda kritizovaná za prílišnú miernosť s povstalcami a na adresu popravených a zatknutých je povedané toto: „...sa červení- tí červení, ktorí boli podľa ľavice vyhladení vojakmi, políciou, Civilnou gardou- pokúšali ovládnuť mesto ihneď na začiatku obč. vojny...“. Z tejto krátkej ukážky je vidieť, do akej miery sa pramene môžu odlišovať. Bolo popravených 3, 300 alebo 3000 ľudí? Ako si teda počínala vláda? Všetci sa zhodnú na jednom- počínala si zle. V r. 1933 bola založená Falanga (Phalanx), fašistická strana pod vedením José Antonio Primo de Rivery, syna bývalého diktátora. Bola podobná Mussoliniho fašistom- požadovala sociálnu spravodlivosť (vertikálne odbory), presadzovala nacionalizmus. Ďalšou novou pravicovou stranou bol Národný blok Calva Sotela s monarchistickou orientáciou. Obe tieto hnutia boli proti parlamentnej demokracii. CEDA bola v hlbokej kríze spôsobenej neúspechmi, kompromismi s ostatnými stranami a škandálmi, do kt. boli zapletení vysokí predstavitelia strany. Vznik Ľudového bloku Na druhej strane spektra došlo vplyvom 7. zjazdu Kominterny k utvoreniu Ľudového bloku, kt. mal spojovať celú ľavicu. V januári 1936 bola uzavretá dohoda medzi republikánmi, socialistami, komunistami, UGT, POUM a syndikalistami. CNT koalíciu podporovala kvôli sľubu prepustenia politických väzňov. Pravica Ľudový blok stavala do role boľševikov, predĺžených rúk komunistov (i keď tí v nej nemali žiadny vplyv) a ničiteľov Španielska. Vo februárových voľbách napriek tomu tesne vyhrala. Po tomto neúspechu sa CEDA rozpadá, ostatná opozícia radikalizuje. Azaña, ktorého strana, republikánska ľavica, získala z Ľudového bloku najviac hlasov, musel čeliť svojim spojencom.

Caballero vnímal výhru ako predstupeň k socialistickej revolúcii a jeho priaznivci sa už púšťali do spontánnej revolúcii. Opäť bola jedným z prvých terčov cirkev a na vidieku dochádzalo k násilnému zaberaniu pôdy a kolektivizácii. Obyvateľstvo už bolo rozdrobené a nebolo cesty späť. Ľavica požadovala revolúciu, pravica pripravovala povstanie. Čakalo sa už len na výhodný termín. Ľudový blok vyhral v júny tiež vo Francúzsku, no tu nedošlo k takej radikalizácii. Francúzsko potom v konflikte zohralo neočakávanú úlohu. 3. priebeh Vojenský prevrat bol organizovaný skupinou najvyšších dôstojníkov s cieľom zastaviť chaos, kt. pohltil krajinu a vrátiť sa k tradičným hodnotám- vlasti, cirkvi, tradíciám. Napriek tomu, že odbory niekoľko krát upozorňovali na nebezpečie prevratu, vláda akurát len premiestnila Franca na Kanárske ostrovy. Koordinátorom plánovaného povstania sa stal generál Mola, kt. do plánu zasvätil okrem množstva loajálnych vojakov aj monarchistov a falangistov. Vodcom sa mal stať uznávaný gen. Sanjurjo, ten však umrel na začiatku povstania (20. júla) pri leteckej havárii. Mola si nerobil ilúzie ohľadom ľahkého víťazstva. Problémový bol Madrid (o ňom sa uvažovalo ako o vopred stratenom), tak samozrejme aj celé Katalánsko na čele s Barcelonou, ďalej Sevilla a Zaragoza. Sevillu nanajvýš kontroloval provládny gen. Villaabrille. Na zač. júla bol stanovený za dátum povstania 18. júl 1936. Zámienka a bezprostredné vypuknutie Keď 12. júla jeden z falangistických bojových útvarov zabil antifašistického dôstojníka Josého Castilla, znamenalo to viac než len jednu ďalšiu obeť pouličnej vojny. Jeho priatelia, policajti (!), totiž druhý deň „v odvete“ zabili monarchistu Calva Sotela. Pohreb tohto vplyvného pravicového politika sa zmenil na manifestáciu monarchistov obviňujúcich vládu z priamej zodpovednosti na vražde. Doteraz trochu váhajúci tradicionalisti sa priklonili k myšlienke povstania. 17. júla prípravný výbor povstalcov v Mellile (východ marockého protektorátu) zistil, že republikánsky gen. Romerales je ostražitý a pravdepodobne niečo tuší- preto museli postupovať rýchlo. O piatej hodine popoludní začala zatknutím generála vzbura, ihneď bolo ovládnuté mesto a rýchlo sa pridávali ďalšie posádky na území protektorátu. Druhý deň, ešte než sa stačila vláda zorientovať, sa pripájali k povstaniu ďalší. V mestách, kde boli velitelia divízií vopred zapojení do povstania, boli obsadzované centrá správ a odborové centrály, vyhlásený vojnový stav a rozmiestnená armáda. Tak sa podarilo priviesť pod kontrolu napr. i Zaragozu, aj cez veľký vplyv FAI a silné odbory.

V ostatných mestách sa do čela povstania stavali zástupcovia (napr. Mola v Pamplone) alebo velitelia, kt. sa tam akurát „náhodou“ objavili- de Llano v Seville (bol na miestnej funkcii inšpektora). Naopak v Madride a Barcelone vládni predstavitelia (Giral, Companys) vyšli relatívne skoro na pomoc robotníkom a vydali im zbrane. Vláda a úrady boli v tejto chvíli celkom dezorientované a záležalo vždy na miestnej situácii- pokiaľ boli úspešne vytvorené robotnícke milície, mesto bolo (pre republiku) zachránené, pokiaľ nie, padlo. O niečom svedčí tiež fakt, že vláda tajila povstanie až do večera 18. Robotníci nebránili republiku len tak. Chopili sa tejto príležitosti a bolo im jasné, že pokiaľ zvíťazia, moc bude ich a budú môcť previesť revolúciu. Majetok najvyšších vrstiev bol zhabaný (väčšinou to boli sympatizanti povstalcov). Boli zakladané robotnícke milície, kt. ovládali väčšinu republikánskeho územia. Armáda sa totiž z 80% pridala k povstaniu. Vláde zostalo verné takmer celé letectvo a námorníctvo. Keby šlo len o ďalší vojenský puč, nikdy by nevznikla dlhotrvajúca občianska vojna. Ale dianie a radikalizmus novej vlády odradil množstvo ľudí a nejde len jednoducho prehlásiť, že sa jednalo o prevrat podporovaný najvyššími vrstvami, zatiaľ čo všetci ostatní chceli chrániť republiku. Španielsko je dodnes krajina katolícka a antiklerikalizmus vlády popudil množstvo ľudí (celú oligarchiu, ale tiež obrovské množstvo obyčajných ľudí, časť inteligencie, tradicionalistov a iných). Pre väčšinu ľudí sa, to je moje stanovisko, jednalo o výber medzi dvoma zlami. Tí, ktorí vybrali Franca, nevolili fašistov, skôr chceli kľud, poriadok a tradičné hodnoty. Tí, ktorým spoločenská situácia najviac nevyhovovala, chceli samozrejme zmenu, revolúciu. Tak sa (na oboch stranách) stretli ľudia, ktorí by za normálnej situácie stáli proti sebe, pretože situácia sa navyše región od regiónu líšila. Vojenské akcie povstalcov na začiatku vojny Ako sa podaril povstalcom začiatok vojenských akcií? Gen. Franco spacifikoval Kanárske ostrovy a dostal sa do Tetuánu (Maroko), celé Maroko mali povstalci pod kontrolou, tu mali tiež najväčší počet jednotiek. Ale tu uviazli, pretože námorníctvo alebo letectvo potrebné k presunu jednotiek do Európy chýbalo. Baleáry (okrem Menorky) kontroloval gen. Goded (jeho pokus o ovládnutie Katalánska skončil neúspešne). V Seville si úspešne viedol gen. Queipo de Llano, ktorému sa podarilo ovládnuť tiež Cádiz, Jeréz a Algeciras (prístav na špan. Strane Gibraltárskeho prielivu).

Obkľúčené boli povstalecké jednotky v Cordobe a Granade. Na severe povstanie uspelo v Starej Kastílii, Leóne, Navare a takmer v celej Galícii. Tiež časť Aragónie (mestá Zaragoza a Teruel) padla do rúk povstalcov. Naopak Astúriu (s výnimkou Ovieda a Gijonu), Kantábriu a Baskicko hájili republikáni. Pri hraniciach s Francúzskom sa vytvoril front okolo Huescy (kt. bola v rukách nacionalistov). V Tolede obkľúčili republikáni plukovníka Moscarda, kt. sa opevnil v Alcazáry, starobylej vojenskej akadémii. Nevzdal sa a nakoniec sa nacionalistom (28. septembra- viac ako dva mesiace po obkľúčení) podarilo dobiť Toledo a zachrániť obrancov. Povstalci v Gijone už toľko šťastia nemali. Kto mal viac jednotiek? Na túto otázku nemôžeme seriózne odpovedať. Pokiaľ by sme sa spoliehali na Bolinove údaje, mali povstalci 80 tisíc mužov oproti 100 tisícom na republikánskej strane, nepočítajúc aspoň 500 tisíc mužov v robotníckych milíciách. Oproti tomu dobrovoľníkov na strane povstalcov bolo len necelých 50 tisíc. To je samozrejme tvrdenie len jednej zo strán zastúpených v konflikte a nemôžeme sa naň spoliehať. Aj pokiaľ milície svojím počtom prevyšovali pravidelnú armádu, mnoho ich členov nevedelo zachádzať so zbraňami, pretože v Španielsku nebola povinná vojenská služba a mnohí vtedy držali pušku prvý krát v živote v ruke. Názorová nejednotnosť v republikánskom tábore Ako vypadala celková situácia na strane republikánov? Po vypuknutí povstania sa do čela vlády dostal José Giral. Jeho jediným významným krokom bolo otvorenie armádnych skladov v Madride robotníkom. Po vypuknutí revolučného chaosu nemal fakticky žiadnu moc (rovnako ako prezident Azaña), zostali na začiatku vojny na svojich potoch hlavne preto, aby bola zachovaná kontinuita a zdanie buržoázne-demokratickej republiky, kt. by mohlo skôr presvedčiť Francúzsko a Anglicko o dodaní zbraní a podpore republiky. A tým sa dostávame k stanoviskám najrôznejších politických strán na oboch stranách. Najskôr teda stúpenci republiky. Najvýznamnejší boli socialisti (Partido Socialista Obrero Español- PSOE- Špan. socialistická robotnícka strana), s kt. boli spojené socialistické odbory (Union General de Trabajadores- UGT- Všeobecný zväz pracujúcich). Podporovali kolektivizáciu, milície UGT zohrali v prvej fáze veľkú rolu, ale neskôr sa ich rola zmenila podľa regiónov- v Katalánsku, kde došlo k zjednoteniu socialistov a komunistov (Partido Socialista Unificado de Cataluña – PSUC- Katalánska zjednotená soc. strana), sa neskôr postavili proti anarchistom.

Na centrálnej úrovni k podobnej situácii nedošlo- komunisti chceli spojiť svoju stranu so stranou socialistov, aby získali väčšiu moc, ale dosiahli len názorové rozdelenie socialistov. Ľavé krídlo bolo neustále zatlačované a ( v máji 1937) sa stal premiérom Negrín, pravicový socialista s priamou väzbou na komunistov. Komunisti (Partido Communista de España- PCE- Komunis. str. Španielska) založili svoju stranu v r. 1921 a dlho nemali nijak veľký počet členov, v dobe vypuknutia povstania ich bolo asi 40 tisíc. Ale už v marci 1937 počet členov presiahol 250 tisíc. Bola to reakcia na politiku komunistov, kt. môžeme zhrnúť heslom: „Pokým nevyhráme vojnu, nedá sa hovoriť o revolúcii.“ To vyhovovalo stredným vrstvám, kt. boli síce proti Francovi, ale nechceli revolúciu, nesúhlasili s anarchistami ani radikálnymi socialistami. Komunisti získali obrovskú prestíž sovietskou podporou a výbornými výsledkami Interbrigád hlavne na madridskom fronte. Môžeme teda kľudne prehlásiť, že v republikánskom tábore tvorila komunis. strana pravicu. Prečo tomu tak bolo vysvetlím neskôr, zároveň s politikou SSSR, teraz sa vrátim ešte k oponentom komunistov. Prvou neskôr komunistami prenasledovanou stranou bola POUM (Partido Obrero de Unificacion Marxist- Zjednotená marxistická robotnícka strana), kt. vznikla spojením niektorých trockistických, anti-stalinistických a socialistických skupín v r.1935, mala svoj vplyv iba v Katalánsku (10- 50 tisíc ľudí). Riadila sa heslom, že revolúcia a vojna sú jedno a to isté. Musí byť udržaný vplyv pracujúcich, pretože demokracia a fašizmus sú len rôzne formy kapitalizmu, proti ktorým stojí za to bojovať. Ďaleko silnejší boli anarchisti, kt. (hlavne v Katalánsku) mali so svojimi milíciami vynikajúce úspechy a anarch. odbory (Confederacion Nacional de Trabajo- CNT- Národná konfederácia práce) kolektivizovali ako na vidieku, tak v mestách (Barcelona, Valencia). V politike boli anarchisti reprezentovaní FAI (Federacion Anarquista Iberica- Iberská anarch. federácia). Potom, čo vstúpili do vlády (čo bolo dané nutnosťou vojenskej efektivity), najskôr do katalánskej a neskôr centrálnej, čím sa vlastne spreneverili svojim zásadám, nastalo oddelenie „vrchných“ od členskej základne, kt. bola ďaleko radikálnejšia a napr. sa vôbec nehodlala vzdať zbraní, kt. získala v prvých dňoch vojny. Nevýhodou pre „revolučnú“ stranu bola vzájomná nevraživosť medzi UGT a CNT, kt. bola dlhodobá (fakticky od ich založenia) a keď sa neskôr snažili predáci CNT spojiť s UGT a vytvoriť tak najsilnejší blok (v niektorých oblastiach táto koalícia dobre fungovala!), narazili na odpor vo vlastných radoch.

Proti anarchistom boli v Katalánsku nacionalisti (Esquerra), ktorí chceli väčší vplyv. Spojencom komunistov bola i buržoázna ľavica, teda staršie republikánske strany (Republikánsky zväz, Republikánska ľavica). Svoje zastúpenie vo vláde mali i katolícky Baskovia (v Baskicku bola republika podporovaná kvôli prisľúbenej autonómii a nie kvôli revolúcii a už vôbec nie kvôli antiklerikalizmu, pretože Baskovia sa chovali k cirkevným predstaviteľom solídne). Toľko k politickým silám na začiatku vojny v republikánskom tábore. Politická situácia na strane nacionalistov Nejednotnosť bola aj na opačnej strane. Na začiatku bolo povstanie riadené vojenským výborom, ktorému predsedal gen. Cabanellas. Neskôr bol spomedzi generálov vybratý Franco, kt. bol 1. októbra menovaný generalissimom vojsk a v jeho rukách sa začal koncentrovať moc. V r. 1937 došlo k zlúčeniu karlistických tradicionalistov a Falangy (s ňou splynuli už skôr pravicoví syndikalisti JONS (Juntas de Ofensiva nacional- Sindicalista) v jedno „Hnutie“, kt. viedol samozrejme Franco. Získava tiež príznačný titul „Caudillo“, teda Vodca. I keď sa to môže zdať prekvapivé, Franco bol (jasne sa to dokázalo až po skončení povstania- teda po víťazstve) vo svojej absolútnej moci limitovaný menej než Hitler a Mussolini. Hitler bol (aspoň čiastočne) kontrolovaný NSDAP a nútený uskutočňovať svoje plány z Mein Kampf. Mussoliniho moc bola pod kontrolou Veľkej fašistickej rady (tá ho v dobe krízy aj odstavila). Zato Franco sa neskôr stal absolútnym a jediným držiteľom moci. Týmto porovnaním sa dostávame ku kľúčovej otázke: Zahraničná podpora: nacionalisti Tu je situácia o niečo jasnejšia. Podporu nacionalistov deklarovalo Portugalsko, kde António de Oliveira Salazar, profesor ekonómie, od roku 1933 budoval nový štát. Oficiálne šlo o korporativistickú republiku, ale v skutočnosti bol systém závislý na represiách, cenzúre a tajnej polícii. Ďalším štátom, od kt. očakávali podporu, bolo Taliansko. Luis Bolin píše, ako 21. júla prichádza do Ríma a stretáva sa s kniežaťom Cianom, ministrom zahraničia. Presvedčoval ho, aby podporil gen. Franca. Bola potreba leteckej pomoci: bez leteckej podpory nemohol Franco riskovať presun svojich vojakov do Európy, pretože veľká časť námorníctva a letectva zostala na str. republiky, a tak by táto operácia bola veľmi riskantná. Svojou argumentáciou o nebezpečí komunizmu sa podarilo Bolinovi presvedčiť Ciana, aby v prvej fáze poskytol aspoň 9 bombardérov, kt. 29. júla odleteli do Maroka a chránili úžinu, zatiaľ čo prebiehal presun.

Aké bolo celkové množstvo talianskych vojakov v Španielsku? Pokiaľ sa môžeme spoliehať na Bolinove údaje, tak ich množstvo nikdy nepresiahlo 40 tisíc mužov a väčšina z nich zasiahla do bojov až po decembri 1936. Počet nemeckých dobrovoľníkov (letci a špecialisti) nemal prekročiť v žiadnej fáze vojny 5 tisíc mužov. Bohužiaľ, tieto čísla môžem len ťažko porovnať s údajmi (či odhadmi) republikánov (najmenej 47 tisíc Talianov a okolo 10 tisíc Nemcov). Je samozrejme pravda, že tieto štáty (ak aj neposlali toľko dobrovoľníkov) veľmi rázne podporili nacionalistov modernými zbraňami, schopnými odborníkmi a Nemci v tej dobe najlepším letectvom (známa je légia Kondor). Oficiálna propaganda ukazujúca na nebezpečie komunizmu, ktorý „dusí“ pravoverných katolíkov, bola robená s osobným zainteresovaním budúceho pápeža Pia XII. V tomto ohľade je dobré si uvedomiť, že pápežská politika bola upäto antikomunistická a priala skôr než demokracii autoritatívnym režimom. Španielske povstanie bolo cirkvou veľmi privítané kvôli nezmieriteľným antiklerikalistickým zvykom republikánov a nekontrolovateľnému riadeniu anarchistov. V prvých fázach obč. vojny boli kňazi žijúci na republikánskom území vystavení obrovskému nebezpečiu (okrem Baskicka). Až na výnimky sa duchovenstvo nepostavilo za pracujúcich, ale naopak podporovalo onen „feudalizmus“ veľkostatkárov. Nie je sa prečo diviť, že pápežská vlajka zaviala ako prvá nad Francovským sídlom v Salamanke. Medzi katolíkmi sa rozširovali zbierky pod heslami „Pre Boha a Španielsko“. Írsky dobrovoľníci sa pridali k britským (čo je pri neznášanlivosti ako je írsko-britská husársky kúsok). Pod vplyvom pápežových slov anglickí katolíci sabotovali odborársku zbierku na pomoc Špan. tým, že ak zbierka neskončí, vystúpia z odborov. Príkladov by bolo viac. Toľko o krajinách, kt. jednoznačne podporili nacionalistov. (Samozrejme fakt, že tieto krajiny podporili Franca, neznamená, že mnohí dobrovoľníci z Nemecka či Talianska nebojovali v Interbrigádach. Ich odvaha bola naozaj veľká, pretože po návrate domov ich čakalo minimálne väzenie a je dosť možné, že i poprava.) Zahraničná „podpora“: republikáni Aj keď vo Franc. vládla tiež vláda Ľudového bloku, situácia bola veľmi rozdielna. Komunisti tu mali väčší vplyv než (na zač.) v Špan. a všetci socialisti sa zapojením do vlády dostali do situácie, kde museli hájiť „národné záujmy“. Bolin vo svojej knihe uviedol, že než bola dosiahnutá politika „nevmiešavania“, poskytli Francúzi republikánom niekoľko desiatok lietadiel. Ale nebol to začiatok rozsiahlejšej pomoci. Anglicko a Francúzsko sa obávali rozšírenia konfliktu na celoeurópsku vojnu.

V auguste 1936 bola vyhlásená politika nevmiešavania, ktorú formálne podporilo 27 krajín. Medzi nimi aj Taliansko a Nemecko, ktoré však aj naďalej (a v zvýšenom množstve) podporovali nacionalistov. Naopak odmietaním predaja zbraní vláde nepriamo podporovali Franca. Anglicku (to malo aj veľký vplyv na politiku Francúzska, kt. mali radu spoločných záujmov) nevyhovovala revolúcia. Pokiaľ by k revolúcii nedošlo, všetok kapitál investovaný do Špan. veľkými anglic. podnikmi by padol do rúk pracujúcich a náhrady by boli len malé, ak nie žiadne. Revolúcia by najskôr umožnila osamostatnenie Španielskeho Maroka, čo Francúzsko nemohlo dopustiť. Bolo by to veľmi nebezpečné pre udržanie si franc. a angl. kolónii, tieto krajiny zo svojich kolónií žili. Veľkú rolu hrala tiež už zmienená obava z „Veľkej“ vojny. Veď Chamberlain ustupoval Nemecku neustále. Aj podpora vlády by mohla Hitlera rozzúriť. Prečo Anglicko tak dlho ustupovalo je problém, kt. moja práca nerieši, takže môžeme iba konštatovať, že Špan. sa stalo jednou z jeho obetí. Rola SSSR Najväčšiu rolu mal samozrejme na republikánskej strane Sov. Zväz. Okrem Mexika to bola jediná krajina, kt. bola ochotná dodávať republike zbrane. Nie je však pravda, žeby tak činila od začiatku vojny. Dodávky začali až ku koncu októbra a neboli zadarmo- bolo za ne platené zlatými rezervami špan. centrálnej banky (z celkových rezerv v hodnote asi 225 miliónov libier bolo 175 miliónov odoslaných do SSSR, kt. si mohol diktovať ceny a tiež usmerňovať pomoc). Sovieti pristúpili na dodávky až potom, keď bolo všetkým jasné, že Tal. a Nem. silne podporujú „svoju“ stranu v konflikte a hrozilo akútne nebezpečie dobytia Madridu. Veľký vplyv komunistov v Interbrigádach (i keď väčšina členov nebola komunistami), sovietske zbrane, kt. prerozdeľovala komun. strana, aj veľký úspech práve v Madride umožnil Rusom veľmi účinne zasahovať do politiky a ovplyvňovať smerovanie republiky. Aké boli ciele Stalina v obč. vojne? Pramene nacionalistov tvrdia, že šlo o pokus urobiť v Špan. soviet. revolúciu, satelit ovládaný moskovským vedením, znárodnenie podnikov, atď. Teda niečo, čo sa podarilo v krajinách oslobodených Červenou armádou v 2. sv. vojne. Čiastočne to je aj pravda. Aspoň v tom ohľade, že sa Sovieti pokúsili krajinu ovládnuť a urobiť z nej sovietsky satelit. Rozdiely oproti budúcim „socialistickým“ republikám boli však zásadné. Komunisti svoju podporu získali od stredných tried, keď de facto zabránili skutočnej revolúcii, kt. presadzovala POUM a anarchisti. Pokúšali sa zachovať zdanie buržoáznej demokratickej rep.

a boje za demok.- tým malo byť dosiahnuté to, aby Fran. a Angl. odstúpili od politiky nevmiešavania a podporili rep. Priebeh bojov – júl/august, milície Začiatkom augusta sa podarilo Francovi presunúť s talian. pomocou väčšinu svojich jednotiek z Maroka do Andalúzie. V Seville sa podarilo gen. de Llanovi aj s veľmi málo početnými jednotkami udusiť robotnícky odpor ešte než v podstate vypukol. Nacionalistom sa skoro podarilo predĺžiť „Sevillský koridor“ okolo rieky Guadalquivir do Cordoby a ľahko oslobodiť obkľúčenú Granadu. Malaga stále zostala v moci republikánov. Na severe sa podarilo v septembri dobyť San Sebastian a odrezať tak Baskicko od franc. hraníc. V Barcelone boli anarchistami vytvorené oddiely, kt. mali oslobodiť Zaragozu ako prvý postupný bod, z kt. by bolo možné prepojiť Aragónie s Baskickom. Tieto milície mali úplne iný charakter než oficiálna armáda. Zaragoza dobytá nebola, rovnako ako Huesca sa ocitla len neďaleko za frontom. I tak to boli práve milície, vďaka kt. Franco nezvíťazil ihneď. Preto sa teda pokúsim priblížiť ich charakter. Neskôr, keď bola tvorená Ľudová armáda, boli milície označované za nedisciplinované a neschopné koordinácie, pretože v nich prevládal anarchizmus. Toto skreslené hodnotenie bolo rozširované komunistami. Milície vznikli impulzívne v dňoch povstania. V Katalánsku mali asi 18 tisíc dobrovoľníkov, v celej zemi bol ich počet anarchistami odhadovaný na 150 tisíc (porovnajte s pol miliónom podľa Bolina). Nešlo o bežnú armádu, pretože všetci jej členovia boli dobrovoľníci, boli zrušené privilégiá vyšších hodností, vojaci nasledovali svojho veliteľa preto, že chceli, nie že by museli. Neboli jednotné uniformy (šatky väčšinou označovali poli. stranu, ktorej boli členom), jednotné bolo oslovenie súdruh a často tykanie medzi všetkými. Buenos dias (dobrý deň) nahradilo Salud. Základnou bunkou milície bola „skupina“, obvykle okolo 10 ľudí. Tí volil svojho zástupcu. 10 skupín tvorilo setninu, kt.mala tiež voleného zástupcu. Divízia sa skladala z rôzneho počtu setnín a bola vedená vojenským výborom, kt. bol tiež volený (a zodpovedný) radovými členmi. Tak boli aj dôstojníci (možno skôr velitelia) demokraticky (po spôsobe odborov) delegovaní milicionármi. V milíciách boli zapojení aj niektorí dôstojníci armády, kt. boli loajálni republike a tiež experti, kt. radili napr. čo sa týka delostrelectva. Ale nebolo ich veľa a mali rovnaké práva a povinnosti ako ostatní. A svet div sa, tento pre väčšinu vojakov nepredstaviteľný systém fungoval.

Neúspechy pripisované nedisciplinovanosti boli spôsobené hlavne nedostatkom zbraní (akýchkoľvek zbraní, nie to ešte kvalitných- situácia sa neskôr nezlepšila, pretože sovietská pomoc bola rozdeľovaná z nám známych dôvodov nerovnomerne). To bola aj vina neúspechu Durrutiho milície pri ťažení na Zaragozu. Nie je pravda, že by sa anarchisti bránili centrálnemu veleniu, aj oni pripúšťali nutnosť vytvorenia Ľudovej armády, ale nepovažovali za nutné obnovovať „kastovnícky“ systém pravidelnej armády. Kvôli nedostatku munície padol aj napr. Irún (mesto priamo na hraniciach s Franc.), kde, keď došli náboje, baníci používali amatérsky vytvorené dynamitoví bomby. Medzitým na južnom fronte postupoval plukovník Yagüe do Estramadury. Tu malo dôjsť k prepojeniu s od severu postupujúcou armádou pod velením gen. Moly. V Cáceres boli od zač. povstania pri moci nacionalisti, naopak druhé veľké mesto v Estramadure, Badajoz, bolo pod kontrolou republikánov. Republikánske pokusy zastaviť ofenzívu k ničomu neviedli a k stretnutiu severnej a južnej povstaleckej armády došlo 10. augusta v Meride. Tým bol Badajoz odrezaný od zvyšku republiky a skoro krvavo dobytý. Franco potom oslobodil povstalcov v Tolede (28.september) a blížil sa k Madridu. Zmeny za frontom V tábore obrancov rep. samozrejme do októbra už došlo k závažným zmenám. Pôvodná vláda, kt. nemala prakticky žiadnu autoritu, musela byť (kvôli situa. hlavne na madridskom fronte) nahradená vládou, v kt. by mali zastúpenie nie len členovia Ľudového bloku, ale všetci, kt. bojovali na str. rep. Vedením bol poverený vodca s najväčšou všeobecnou autoritou medzi robotníkmi- Francisko Largo Cballero. Vo vláde boli zastúpení: socialisti, komunisti, buržoázna ľavica (republikáni a katalánski separatisti), zástupcovia Baskov a, čo bola zmena do tej doby nevídaná, štyria anarchisti. Jednanie o ich vstupe do vlády bolo veľmi ťažké z dvoch dôvodov. Prvý bol odmietavý postoj prezidenta. Azaña vystupoval vždy proti anarchistom, potlačenie ich snáh o povstanie v Casas Viejas bolo len jednou z viacerých podobných situácií. A za druhé, sami anarchisti v tejto otázke neboli jednotní. Mnohí považovali za chybu už utvorenie Ústredného výboru protifašistických milícií (Obranný výbor), čo bolo nutné z vojenského hľadiska. Zanedlho bol pretvorený na Generalitu, akúsi poloautonómnu vládu Katalánska (obdobná vláda vznikla aj v Baskicku, nebola však zďaleka tak revolučná, nedochádzalo ani k častejším kolektivizáciám). Účasť vo vláde mala zaistiť (okrem lepšej súčinnosti všetkých milícií a lepšej zahraničnej politiky) legalizáciu revolúcie a znárodňovanie, kt. by prebiehalo pod kontrolou. Kolektivizáciu preberiem podrobne neskôr, vrátim sa teraz k vláde.

Už skoro po sformovaní kabinetu bol vynútený jeho presun do Valencie. Prví dobrovoľníci zo zahraničia bojovali po boku špan. robotníkov už na zač. revolúcie, ale k vytvoreniu Interbrigád došlo až 12. októbra, 80 dní po vypuknutí rev., v Albacete. 1. Medzinárodnú brigádu vytvorili 22. okt. nemecký prápor „Thaelmann“, fran. prápor „Parížske komúny“ a tal. pr. „Garibaldi“, ku ktorým sa skoro pripojil poľský prápor „Dombrowski“ (každý asi po 800-850 mužoch). Prichádzali stále ďalší dobrovoľníci a tak 1. Brigáda (neskôr známa ako XI.) mohla 4. nov. zaujať pozície na madridskom fronte. Madridský výbor riadený majorom Rojom sa okrem Interbrigád opieral hlavne o udatný 5.pluk tvorený komunistami a samozrejme aj o húževnato bojujúce civilné obyvateľstvo. Taká bola teda voj. situácia na konci r. 1936. Čo sa odohrávalo za frontom? Ako som už uviedla, na nacionalistickej strane Franco preberá najväčšiu časť právomocí. Na územiach, kde prechodne zvíťazili biedne organizované (a ozbrojené) milície a čo boli skoro dobyté nacionalistami, často stihol civilné obyv. krutý trest za ich vernosť rep. Táto „vernosť“ prejavujúca sa zničením domov bohatých, pálením kostolov, zhabaním potravín zo sýpok veľkostatkárom, vraždenie kňazov a pod., bola trestaná podľa hesla „Na hrubú dieru hrubá záplata“. Tak mnohí, kt. neutiekli, boli zastrelení, iní odvedení do pripravovaných pracovných táborov (kt. mali najväčší rozsah až po vojne). Kde sa republik. milície udržali nastali pre bohatých ťažké časy. Ľudia podozriví zo sympatií k fašizmu boli strieľaní ľudovými revolučnými tribunálmi. Orwell popisuje,že Barcelona mu pripadal ako mesto, kde nie je žiadna buržoázia. Neskôr však zisťuje, že mnohí si obliekli monterky proste preto, aby prežili a akonáhle nastala vhodná situácia, zase sa svojej kamufláže zbavili. Kolektivizácia a sociálna revolúcia Čo si máme myslieť o už mnohokrát spomenutých kolektivizáciách a sociálnej revolúcii? Nájdeme mnoho tvrdení pre i proti. Nacionalisti všetko hneď odsúdili, ale aj množstvo republikánov vinilo anarchistov a kolektivizácie z neúspechu v bojoch. Kolektivizácie boli najbežnejším javom v Katalánsku, kde bolo kolektivizovaných 70% podnikov, vrátane tých najväčších. Skolektivizovaní boli trebárs aj čističi topánok. Riaditeľmi opustené podniky boli zaberané odborovými výbormi, opustené pozemky na vidieku zase roľníkmi. Jednalo sa hádam o prvú dlhodobejšiu šancu (vo veľkom merítku) presadiť myšlienky anarchizmu v praxi.

Dosť dobre nedokážem pochopiť Svet Španielska a Portugalska, kde sa dozvedáme: „Na lokálnej úrovni však značná časť revolúcie prebiehala pod tlakom násilia. V Aragónii si napr. anarchistické organizácie násilím vynucovali zakladanie poľnohosp. družstiev, kt. ani zďaleka nevznikli spontánne z vôle roľníkov.“ Toto tvrdenie stráca logiku- prečo by roľníci nechceli zobrať pôdu, kt. je teraz bez svojich pánov? Forma malých družstiev sa priam ponúkala. Dejiny Španielska na podporu môjho názoru uvádzajú: „Obe roľnícke odborové organizácie CNT i UGT, podporovali kolektivizáciu- samozrejme dobrovoľnú. Komunisti, ich najväčší odporcovia, boli nútení čeliť tomuto hnutiu vo východnom Stredomorí zakladaním úplne nových roľníckych organizácií...“ Východným Stredomorým je mienená Aragónia, kde bola založená Aragónska rada, polit. výbor anarchosyndikalistov, čo mal koordinovať produkciu a prerozdeľovanie (v tejto oblasti boli anarchistické myšlienky veľmi rozšírené a populárne) a oblasť okolo Valencie. V Katalánsku, kde bolo viac malých vlastníkov a kde sa pôda dedila po generácie, kolektivizácia pôdy zďaleka nedosiahla takú veľkosť ako v Aragónii – i to je dôkaz toho, že šlo o kolektivizáciu dobrovoľnú (vôbec nie v ruskom štýle, kde bolo všetko riadené centrálne). Kto sa ku „komúnam“ pridať nechcel, nemusel, ale bolo mu ponechané len toľko pôdy, aby uživil seba a svoju rodinu, nemohol si tiež na prácu nikoho najímať. Komúny používali moderné zariadenia, kt. mali predtým k dispozícii veľkostatkári. Pôda, predtým buď v obrovských majetkoch alebo naopak rozdrobená na úbohé lány, bola efektívne rozdelená a ľudia vytvorili skupinky, kt. obrábali určenú plochu. Každá skupina vysielala svojho zástupcu na stretnutia, kde hájili ich názory. V týchto stretnutiach boli vyberaní niekoľkí koordinátori, kt. boli zodpovední za záležitosti, kt. sa týkali výmen s ostatnými kolektívmi, nákupov (či zámien, na veľa miestach boli peniaze zrušené) techniky v mestách či školstva. Potraviny boli vydávané zo skladov (často kostoly), kam ľudia prinášali dopestované nadbytočné plodiny a brali si to, čo im chýbalo. Keď bol niečoho nedostatok, bol zavedený prídelový systém. Rovnako ako boli povrávané milície, komúny sú obvykle popisované ako „revolučné utopické dobrodružstvá“. Klasická námietka znela, že každá komúna sa stará len o seba a nehľadí na záujmy pracujúcich v mestách. Nebolo tomu tak. Práve pre lepšie prepojenie s mestami boli tvorené regionálne rady. Vyspelejšie a ziskovejšie komúny pomáhali tým chudobnejším a menej rozvinutým. Napr. v Barcelone bol naozaj uskutočnený revolučný slogan „Továrne robotníkom“ a to v dvoch variantoch.

Buď priamou konfiškáciou al. „dohľadom“, keď bola továreň kontrolovaná komisiou zloženou zo zástupcov štátu a odborov. Len v Barcelone mal počet skolektivizovaných tovární dosiahnuť 3000 (70%) vo všetkých odboroch (energetika, telekomunikácie, doprava, bane, textilky, chemičky, sklárne, atď). Na zač. množstvo tovární zastavilo výrobu v generálnej stávke a manažment vo veľkej väčšine utiekol al. bol zlikvidovaný. Robotníckym komisiám sa potom podarilo zastavenú výrobu znovu obnoviť, aby bola k dispozícii vojnovému úsiliu ohrozenej republiky. Komunistická propaganda tvrdiaca naprostý opak (neskoré zapojenie sa Katalánska do vojny vinou anarchistov) bola len neskorším efektom „občianskej vojny v občianskej vojne“. Viď príklad úspešného anarchistického podniku električiek v Barcelone riadeného CNT. Reorganizácie (skôr nemysliteľné) znížili napr. počty zlievární v Katalánsku o 70. Zamestnanci týchto menších podnikov, často nerentabilných, prešli do väčších. Úspory prinieslo tiež odstránenie väčšej časti veľko- a maloobchodného reťazca. Centrálna distribúcia umožnila vykupovanie produktov za vyššie ceny bez toho, aby bola potreba zvýšiť cenu pre nakupujúceho. Samozrejme nič nefungovalo bez problémov- bolo stratených množstvo zahraničných trhov, niektoré suroviny či dodávatelia sa nachádzali na nacionalistickom území (rovnaké problémy mala však aj druhá strana). Na zač. r. 1937 bola vláda donútená uznať, že katalánsky vojnový priemysel vyrába desaťnásobok toho, čo celý zvyšok republikánskej časti (a to ešte nemuselo byť konečné číslo, keby nebol nedostatok niektorých rúd). V rukách štátu zostalo bankovníctvo (CNT mala plán na získanie zlatých rezerv, ale tesne pred jeho uskutočnením od neho ustúpila). Okrem ekonomických zmien nastali i zmeny sociálne. Dobrým príkladom je rola žien. Katolícke a nacionalistické Špan. im prisudzovalo rolu dobrých manželiek a matiek, ale vôbec nie plnoprávne uplatnenie trebárs v pracovných kolektívoch. V prvých dňoch revolúcie bojovali ženy po boku mužov úplne samozrejme a aj neskôr (i keď menej) boli zastúpené v milíciách, revolučných výboroch. Anarchistická organizácia Mujeres Libres (Slobodnej ženy) presadzovala práva žien a rozširovala tiež zdravotnícku osvetu. V republikánskej časti boli legalizované potraty. Tiež bolo robotníckymi hliadkami (na veľa miestach vystriedali políciu) zatvorených 75% verejných domov. Iným sociálnym fenoménom bola sociálna starostlivosť, odrazu ďaleko dostupnejšia pre široké vrstvy.

Niektoré podniky svojim zamestnancom poskytovali bezplatnú lekársku pomoc. Ale už na zač. r. 1937 bola urobená „protiofenzíva“ zo strán stredných vrstiev. Pod vedením komunistov str. trieda vytvorila organizáciu C.E.P.C.I.Solidaridad Obrero, kt. mala asi 18 tisíc členov a bola namierená proti anarchistickej kontrole priemyslu a trhu všeobecne. Táto organizácia prevzala distribúciu potravín. Do tej doby relatívne stabilné ceny boli vystriedané prudkou infláciou a začal byť nedostatok základných potravín (mlieko, chlieb, cukor, tiež nedostatok uhlia a benzínu), ale všeobecne bolo známe, že členovia PSUC sa nemusia nedostatku báť. Ďalšou zmenou v mentalite ľudí bolo sklamanie vojnou. Na zač. boli všetci plní elánu, vznikali milície, pracovné nasadenie bolo obrovské. Ale akonáhle bolo jasné, že vojna sa pretiahne, samozrejme sa to odrazilo na psychike. Zvlášť pokiaľ bola sabotovaná revolúcia. Už na konci septembra bola (na papieri) vytvorená Ľudová armáda. Vznikala samozrejme postupne a vo februári boli vyslané jej prvé jednotky na front. V praxi boli „všetky“ jednotky súčasťou Ľudovej armády, pretože do nej boli milície začlenené. Avšak napr. na aragónsky front (s prevahou jednotiek POUM a anarchistov) sa viac novovzniknutých jednotiek dostalo až v júny. Zmiešanosť jednotiek bola využitá novinármi- úspechy boli vždy pripisované Ľudovej armáde, neúspechy milíciám. K tomu môžeme pripočítať propagandu vytvárajúcu obraz nedisciplinovanej milície, ktorý sa vôbec nedá porovnať s „hrdinskou“ Ľudovou armádou, aj keď jej jednotky sa obvykle ešte cvičili v tyle. Priebeh bojov do marca 1937 (Malaga, Guadalajara) V tejto atmosfére prišiel na zač. februára pád Malagy. Neúspech bol dávaný za vinu milíciám. Toto preberá ako fakt napr. Svet Španielska.. Naprosto si protirečí Bolin a Orwell. Bolin najskôr popisuje masakry vyvolané červenými a v protiklade k tomuto riadeniu veľmi solídne chovanie nacionalistických vojakov (Talianov a Španielov). Orwell hovorí o rozdráždených vojakoch vybíjajúcich svoju zúrivosť na civilistoch vraždených guľometnou paľbou. Osobne sa domnievam, že pravdivé (bohužiaľ) sú všetky masakry, i keď nie v takom rozsahu, ako boli často popisované („masakrová“ propaganda dosiahla v špan. vojne veľmi vysoký stupeň, a to na obidvoch stranách- vrátane takých nehorázností ako barikády z detských tiel, kt. mali stavať nacionalisti, na druhej str. za naozaj prapodivnú záľubu republikánov môžeme považovať údajné odrezávanie nôh kapitalistov a kňazov pílkou). Na dobytie Malagy sa podstatne podielali talianski dobrovoľníci, kt.

sa ukázali ako veľmi schopní. Zohrali najväčšiu rolu v bitke pri Guadalajare (30 tis. Tal. a len 8500 Špan.- na strane nacionalistov samozrejme). Povzbudení ľahkým víťazstvom v Malage (v rep. tábore bola rozšírená mienka, že porážku zavinila zrada) sa Tal. ponúkli viesť plánované dobýjanie Guadalajary. Toto mesto sa nachádza na severovýchod od Madridu a jeho dobytím by sa Madrid dostal do obkľúčenia. Nacionalistická ofenzíva nedosiahla svojich cieľov hlavne kvôli výborne vedenej obrane (Rojo, Miaja), vycvičeným jednotkám Interbrigád a leteckej prevahe republikánov (nacion. Letiská neboli vyasfaltované a kvôli nepriazni počasia sa zmenili na more bahna). Ich porážka však nebola nijako zdrvujúca- v podstate nešlo ani o porážku v pravom slova zmysle, nacionalisti nakoniec aj nejaké územie získali, ale neuspeli tak, ako by si priali. Madrid, cieľ útoku prvej časti vojny (t.j. práve do marca 1937), bol obránený a Francovi bolo jasné, že toto mesto porazí len ťažko a s veľkými stratami. Nasledujúca ofenzíva bola preto zameraná inam. Májové dni v Barcelone Už bolo povedané, že na strane rep. bol každý presun v polit. moci smerom doprava a bol podmieňovaný vojen. nutnosťou (opäť založená polícia, potlačovanie kolektivizácie, jej nahradzovanie zoštátnením, neustále posilovanie moci komunistov, tajná polícia tvorená po vzore GPU). Ešte v decembri 1936 bola z Generality (katalánskej autonómnej vlády) vyhnaná POUM. Táto str. nesúhlasila s komunistickou snahou potláčať revolúciu. A zatiaľ čo prebiehali zákulisné boje a dochádzalo k postupnému zaberaniu podnikov vládou, na frontoch sa neustále bojovalo. 31. marca bola Francom spustená veľká ofenzíva na severnom fronte, kt. mala dobyť Astúriu, Kantábriu a Baskicko. Tieto provincie, odrezané od zvyšku rep. územia, boli dôležité nielen strategicky, ale hlavne hospodársky (Astúria- uholné bane, Baskicko- hutníctvo a ťažký priemysel). Boj bol skomplikovaný prírod. podmienkami- v týchto miestach museli nacionalisti prekonávať 1500 metrov vysoké pohorie oddeľujúce vnútrozemie od pobrežných oblastí. Boje boli vyčerpávajúce s veľkými stratami na obidvoch stranách. V republik. tábore zároveň prebiehal boj o revolúciu, ktorý, doteraz bol skôr len skrytý, v máji vytvoril malú obč. vojnu v občianskej vojne. Ohniskom konfliktu bola samozrejme Barcelona, najrevolučnejšie mesto v Špan. Už dlhšiu dobu strany na seba útočili vo svojich novinách, POUM upozorňovala na „stranu, kt.

zradila revolúciu“, čím bola myslená PSUC, tá jej všetko odplácala útokmi na mílície, tvrdením, že POUM je v skutočnosti strana riadená Francom a banda sabotérov, trockistov- fašistov a podvratných živlov. Objavil sa taktiež leták, na kt. príslušníkovi POUM padá z tváre maska s kosákom a kladivom a objavuje sa hákový kríž. Popri tom moc vlády bola veľmi obmedzená. Ruskí voj. poradcovia do značnej miery fakticky ovládali vojsko, nekontrolovateľnou sa stávala tajná polícia (pred kt. sa triasli aj niektorí socialis. vodcovia), Civilná garda a komunisti si robili, čo chceli (napr. vytvárali tajné väzenia, v kt. boli zatknutí držaní „incommunicado“ a nebolo možné akokoľvek s nimi naviazať spojenie). Obava z nepokojov zabránila sláveniu Sviatku práce- paradoxne tak bola Barcelona, najrevolučnejšie mesto v Európe, snáď jediným nefašistickým mestom, kde akoby Sviatok práce nebol. Vypuknutie bojov už všetci čakali, dôvodom bolo nariadenie, aby boli odovzdané zbrane. Anarchisti ich odmietali vydať- bolo jasné, že PSUC si svoje zbrane ponechá a prípadnej slabosti protivníka bez váhania využije. Anarch. mali pod kontrolou veľa kľúčových postov v továrňach a na strategicky významných miestach. Jedno z nich, ústredná telef. ústredňa, sa stalo iskrou konfliktu. Náčelník polície Salas vyslal okolo popoludnia 3. mája Civilnú gardu, kt. mala budovu zabrať. V rovnakej dobe dochádzalo k pokusom zabrať robotníkmi ovládané budovy aj v iných mestách. Pracovníci v telefónnej ústredni (členovia CNT) sa ale bránili a po celom meste začali popoludní vyrastať barikády. Na barikádach boli hlavne radoví členovia CNT. Stranícke špičky sa k celej situácii stavali veľmi rezervovane. CNT bola zastúpená vo vláde a nemohla s ňou riskovať otvorený konflikt. A tak, aj napriek tomu, že sa robotníkom podarilo ovládnuť väčšiu časť mesta (Civilná garda kontrolovala len centrum mesta a rezidenčnú štvrť), vedenie CNT 5. mája vyzvalo robotníkov, aby sa vrátili do práce (hrozil tiež nedostatok potravín). POUM, do udalosti vtiahnutá proti svojej vôli, sa rozhodla robotníkov podporiť a vyzvala k zotrvaniu na barikádach. Tento krok jej v konečnom dôsledku priniesol množstvo škody, rovnako ako súhlas s letákom anarch. skupiny známej ako Priatelia Durrutiho. Až do piateho sa situácia zdala priaznivá pre anarchistov, potom sa pomaly ukľudňovala, len na niektorých miestach opäť prepukli boje, keď sa gardisti pokúšali predčasne odzbrojiť anarch. Siedmeho už bol všade kľud, električky opäť jazdili o bolo po boji. Večer mesto obsadili posily, kt. pricestovali po mori z Valencie: prepadové gardy- asi 6 tisíc mužov. Anarchistom bolo zabavené veľké množstvo zbraní (ale mnoho im ich ešte zostalo).

Tiež sa začal rysovať oficiálny postoj vlády k celej udalosti. Malo sa vraj jednať o pokus o povstanie zorganizované POUM (podľa príkazov nacionalistického vedenia), ku ktorým sa pridali niektorí „pomýlení“ anarchisti. POUM mala v akciách využiť zbrane, kt. zhromažďovala tajne v Barcelone už dlho predtým. Podľa komunist. novín to mali byť tisíce pušiek, veľké množstvo samopalov a guľometov, dokonca aj delostrelectvo a tanky(!). Nie je hádam ani treba dodávať, že nič z toho sa nikdy nepotvrdilo a tanky sa nachádzali len v novinových článkoch. POUM nemohla nepokoje zorganizovať, ani keby chcela- nemala takú silnú členskú základňu ani vplyv. Neoverené správy o jednotkách POUM, kt. opustili frontu, sa ukázali ako falošné. Čistou dezinformáciou, ktorej sa museli zasmiať aj komunisti nachádzajúci sa v Barcelone, bola napr. správa o monarchistických vlajkách povstalcov. Podobné informácie neuvádzali ani komunistické noviny v Barcelone, ale franc. či anglické prokomunistické denníky. Pokiaľ vieme, že veľké množstvo informácií boli číre výmysly, musíme sa zamyslieť, ako to je s pravdivosťou faktov, kt. sa všeobecne považujú za uznané- môžeme im veriť? Guernica Ako príklad vezmem hádam najznámejší „dôkaz“ o krvilačnosti fašistov, konkrétne neblaho preslávenej nemeckej légii Kondor- bombardovanie mestečka Guernica (26.4.1937). Zúriví nacisti testujúci ničivú silu svojich zbraní na nevinnom civilnom obyvateľstve. Luis Bolin vo svojej knihe venuje celú kapitolu „Guernickému mýtu“. Uvediem len niektoré z jeho dôkazov, prečo sa malo jednať o propagandistický ťah republikánov, z väčšej časti vymyslený. Začnem pri konci: kto by mal z incidentu zisk? Určite republikáni- váhajúci Baskovia by sa spojili v odpore proti nacionalistom, svetová verejnosť by sa postavila za nich (tak sa aj stalo), mohla by byť zrušená angl. blokáda Bilbaa. Oproti tomu, prečo by nacion. totálne zrovnali so zemou mestečko, kt. už skoro dobyli? Hádam sa mohlo jednať o odstrašujúci príklad (takto dopadnete, ak sa nevzdáte ihneď). Guernica bombardovaná samozrejme bola, ale ešte v dobe, keď v nej prebiehali boje s pouličnými Baskmi. V mestečku a okolí sa tiež nachádzali menšie továrne na muníciu. Pokiaľ by bolo mestečko totálne zničené bombardovaním, museli by byť takisto ako domy postihnuté aj cesty a okolie domov. Skutočný stav- celkom zlikvidované domy a ďaleko menej zlikvidované okolie- svedčia skôr pre druhý variant: vypálenie či podmínovanie budov ustupujúcimi jednotkami. Cieľom bolo ukázať incident západnej verejnosti a šokovať.

Prví novinári sa na miesto dostali až neskôr- nevideli bombardovanie, lietadlá, kt. uvideli, sa pohybovali vo vzdialenosti viac než 8 km. Bolin spochybňuje aj vierohodnosť prvého, kto o udalosti písal, korešpondenta The Times, G.L.Steera a uvádza niekoľko miest (Irún, Amorebieta), kde mali rep. použiť rovnaký „modus operandi“. Podľa jeho údajov utratili republikáni na propagandu okolo Guernici len v Paríži 600 tisíc libier. Akokoľvek logicky znejú mnohé z Bolinových argumentov, nesmieme zabudnúť, že väčšina masakier nemá žiadne „rozumné“ dôvody. Ale bohužiaľ to neznamená, že sa nestali. Ale v Dejinách Španielska o Guernice nenájdeme ani riadok, čo nás oprávňuje k záveru, že republikánska propaganda incident (prinajmenšom) veľmi zveličila. Potlačenie POUM Situácia na severnom fronte a katalánska kríza mali vplyv aj na vládu- 17. mája bola vytvorená nová vláda v čele s premiérom Dr. Juanom Negrinom, pravicovým socialistom a komunistickým sympatizantom. Largo Caballero, kt sa stále snažil jednotiť anarchistov a socialistov a nechal sa ovládať sovietskými agentmi, bol pre komunistov neprijateľný, poslednou kvapkou sa stala plánovaná ofenzíva, kt. mala zastaviť postup nacionalistov na severe. Miaja, šéf madridskej Rady, presadzoval variant útoku na Brunete, Caballero chcel zaútočiť do Extramadury. Komunisti, kt. rozhodovali o voj. pomoci, sa priklonili k druhému plánu. Caballero sa už nemohol spoliehať ani na pevnú pozíciu vo vlastnej strane a odstúpil. Jednou z prvých závažných akcií novej vlády bolo celkové potlačenie POUM. Stalo sa tak 16. júla (mesiac po nastúpení novej vlády). Už deň predtým bol zatknutý predseda strany Andrés Nin (skoro potom aj zastrelený) a väčšia časť vedenia strany. 16. bola postavená mimo zákon, všetci jej členovia poslaní do väzenia, i tí, čo neboli členmi, ale bojovali v milícii POUM. Dôvodom malo byť pripravované povstanie financované a organizované nacionalistami. Komunistická tlač nešetrila superlatívmi- k dispozícii malo byť nad 200 podpísaných výpovedí, stovky dokumentov, neviditeľným atramentom písané správy s podpisom N. (ako Nin) a ďalšie špionážne pomôcky. Polícia, prepletená kom. agentmi, mala takmer neobmedzenú právomoc, zvláštne bolo, že často ani šéf polície nevedel o tom, čo urobí niekto z jeho podriadených a nezriedka sa stávalo, že ľudia prepustení na jeho rozkaz boli obratom zase uväznení. Údajné „spiknutie“ neakceptovali ani mnohí členovia vlády. 200 podpísaných výpovedí a ďalšie dôkazy zmizli ako minuloročný sneh.

Celá kauza vyznela potom do stratena, len minimálny počet ľudí bol súdení (nebolo výnimkou, že napr. niektorí cudzinci boli zadržaní najskôr len preto, aby sa správy z Barcelony nedostali príliš skoro „von“, ale potom sa na nich zabudlo a zostali uväznení niekoľko mesiacov). Na front sa zvesti dostali neskôr, aby sa nevzbúrili jednotky milícií, kt. práve viedli útok na Huescu. Tento útok mal časť nacion. jednotiek, kt. sa pokúšali dobyť Bilbao, ale bol zle zorganizovaný a Huesca sa udržala. Priebeh bojov- jún 1937/február 1939 Huesca nepadla, naopak tzv. „železný prstenec“ okolo Bilbaa bol prelomený a mesto dobyté (19.6.). Prvá skutočne väčšia ofenzíva republikánov, kt. mala využiť sústredenie nacional. V Baskicku, bola smerovaná na mestečko Brunete, ležiace neďaleko Madridu. Začala 6. júla. Bolo nasadených 60 tisíc mužov, letectvo a tanky s cieľom prelomiť obliehanie Madridu, obkľúčiť väčšinu jednotiek obliehajúcich mesto a odrezať ich od zásob a posíl. Neskôr už neboli rep. nikdy v takej výhodnej pozícii. Moment prekvapenia sa im však nepodarilo využiť a napriek úporným bojom (dohromady strata asi 40 tis. mužov) trvajúce takmer tri týždne nezískali viac, než úzke asi dvoj kilometrové pásmo. Franco nevyrazil do protiútoku, pretože obrana Madridu bola veľmi silná a potreboval jednotky na severnom fronte, kt. chcel eliminovať do zač. zimy. Prírodné podmienky a počasie by úplne znemožnili boj v horách a dalo republikánom čas na regeneráciu a obnovenie síl. Útok na Santander začal 14. augusta. Obrana nebola už zďaleka taká silná ako predtým (v Barcelone mali byť rozšírené fámy, že komunisti chystajú mier s Francom). Republika bola vyčerpaná a morálka upadala. Po potlačení POUM nasledovalo oslabenie anarchistov. Aragónska rada, hlavný orgán anarchosyndikalistov v Aragónii, kt. koordinoval poľnohospodárov vo vzniknutých družstvách, bola zrušená komunistami v auguste a tento rozkaz splnila armáda (11. divízia vedená ge. Listrom). Pôda sa vracala do rúk bývalých vlastníkov. Celkovo bolo zrušených asi 30% komún, niekoľko sto ľudí zatknutých a to všetko v dobe žatvy. Je pochopiteľné, že väčšina roľníkov začala premýšľať, za čo vlastne bojujú. 26. augusta vkročili nacionalisti do Santanderu. Tesne pred tým, 24. bol ako posledný pokus o zdržanie zahájený útok na Zaragozu, v bitke u Belchita republikáni zvíťazili, avšak za cenu neuveriteľných strát (Bolin uvádza až 20 tisíc) a Santander aj tak padol. Na severe vzdorovala už iba Astúria, bašta ľavice. Hl. mesto Atúrie, Oviedo, bolo obkľúčené republikánmi 15 mesiacov. Na zač. povstania sa pluk.

Aranda na oko postavil na stranu republiky a presvedčil značný počet (5000 podľa Conlona, stovky podľa Bolina) milicionárov, aby išli na pomoc Madridu. Cesta viedla cez nepriateľské územie, a tak väčšina padla ešte pred dosiahnutím Madridu, ale hlavné bolo dostať ich preč z Ovieda. Potom, čo sa Aranda oficiálne pridal k povstaniu, vypukli ťažké boje (hlavne do zimy 1936), kt. sa zmiernili až po celkovom páde Galície a priblížení sa jednotiek nacionalistov na dohľad mesta. Neustávali však a preto Bolin hovorí o Oviedu ako o meste, kt. bolo zo všetkých najviac postihnuté vojnou. Na jej konci bola väčšina domov zrovnaná so zemou (povstalci držali len časť mesta, robotnícke predmestia získali robotníci už na začiatku vojny). K oslobodeniu Ovieda došlo 17. októbra 1937. Väčšina robotníckych vodcov utiekla letecky do Franc. 21. okt. bolo dobyté posledné postavenie, prístav Gijon. Severný front prestal existovať. Splnenie vytýčeného cieľu, t.j. dobytých sev. provincií do začiatku zimy, umožnilo Francovi celkom reorganizovať svoje jednotky a hlavne zásadný ekonomický zisk. Ako už bolo niekoľkokrát zmieňované, Astúria, Kantábria a Baskicko boli oblasťami s ťažbou uhlia, žel. rudy, hutníctva a ťažkým priemyslom. Naviac ich nacionalisti mohli využiť lepšie než republikáni, kt. hájili tieto oblasti odrezané od centra. Stratou severu sa veľké množstvo jednotiek presúva na ostatné fronty. Ponúkali sa 2 možnosti, buď sa znovu pokúsiť o dobytie Madridu alebo skúsiť preraziť na aragónskom fronte. Franco dal prednosť druhému variantu po rep. útoku na Teruel. Táto nac. pevnosť bola asi len 100 km vzdialená od Stredozemného mora a predstavovala tak nebezpečnú základňu. Prieto zorganizoval obkľúčenie, akcia sa zač. 15. dec. 1937. Obkľúčenému mestu utekali na pomoc jednotky nacionalistov, ale ich postup znemožnila snehová búrka, kt. na Silvestra zachvátila celú oblasť. Teploty mali dosiahnuť až -40oC. Obrancovia mesta sa vzdali 7. januára. Úspech bol vodou na mlyn propagande republikánov. Účelom teruelskej ofenzívy bolo odvrátiť Franca od plánov útoku na Madrid ( kt. skutočne plánoval). To bolo dosiahnuté, no nie tak ako si to republikánske vedenie predstavovalo. Franco presunul svoje sily na aragónsky front a už 5. februára zvíťazil v bitke pri rieke Alfembre, severne od Teruelu, čím získal solídne podmienky pre ďalší postup. Hrozba rozdelenia frontov na dve časti a izolácia Katalánska bola už skoro úplne istá. Teruel bol znovu obsadený nac. 18. feb. Nasledujúce operácie sa už niesli vo víťaznom duchu nac., kt. si boli istí svojou výhrou. Negrín sa spoliehal na skoré vypuknutie 2. sv. vojny.

Nacionalisti by sa podľa jeho názoru otvorene vyslovili pre Nemecko (kt. ich tiež podporilo) a Anglicko a Francúzsko by zasiahli v prospech republiky po boku so Sov. Zväzom. Táto nádej sa nesplnila, a je otázkou, či by skorší začiatok vojny republike pomohol (sit. v diplomacii tesne pred a po vypuknutí vojny je značne neprehľadná- kto na západe čakal sovietsko- nemecké spojenectvo?). V apríli 1938 bolo Katalánsko odrezané od zvyšku rep. Nac. postupovali na viacerých miestach súčasne- 18. júl 1938, dva roky po vypuknutí povstania, už získali Léridu a Tremp v Katalánsku, Castellón na brehu Stredozemného mora a blížili sa k Valencii. Posledná ofenzíva rep. mala zvrátiť sit. prekročením Ebry, kt. tvorila front, a odrezať jednotky nac. na morskom pobreží. V tejto dobe môžeme hovoriť už o čistej komunistickej armáde- velenie mali z deväť desatín v rukách komunisti, Prieto (socialista) bol po neúspechu pri Alfambre obvinený z defetizmu (chorobného strachu z neúspechu) a odvolaný (svoju rolu iste zohral i fakt, že sa pokúsil aspoň čiastočne oponovať kom. mocenským praktikám). Od feb. 1938 tak môžeme hovoriť o komunistickej diktatúre. Aj keď sa v prvej fáze bitky kom. podarilo prekročiť rieku, nac. skoro skonsolidovali svoje postavenie a obkľúčili postupujúcich komunistov, pričom im povoľovali len pohyb vpred, vôbec nie do strán, čím dosiahli predĺženie pásu, kt. museli postupujúce jednotky hájiť. Dejiny Španielska uvádzajú, že túto bitku možno právom prirovnávať k chybe gen. Paulusa v Stalingrade. Straty boli vysoké aj na strane nac. (40 tis. mŕtvych či zajatých), ale na strane rep. (70- 90 tisíc) to znamenalo definitívny koniec Katalánskej armády. Táto najkrvilačnejšia bitka trvala veľmi dlho (začala v noci z 24. na 25. júla a skončila až 26. novembra, keď sa Ľudová armáda vzdala) a hneď potom Franco útočí na Katalánsko, Barcelonu dobýja plukovník Yagüe 26. januára. Prezident Azaña po úteku do Fran. rezignoval zo svojej funkcie. 10. feb. bolo dokončené obsadenie Katalánska. Súčasťou mníchovskej dohody (o tom u nás vie málokto) bolo tiež stiahnutie všetkých zahraničných dobrovoľníkov zo Španielska. To však už znamenalo vôbec nič. Koniec vojny Koniec vojny bol jasný aj mnohým vysokým predstaviteľom republiky, kt. nechceli bojovať za žiadnu cenu. Vláda sa rozpadla po zasadaní v Madride 1. februára, väčšina ministrov postupne utiekla do Frnacúzska. Pluk. Casada, kt. chcel podpísať kapituláciu a na kt. strane boj aj Miaja a väčšina členov Rady obrany, nakoniec musel bojovať s komunistami, kt. ho obvinili ako zradcu.

Po pouličných bojoch, v kt. sa vzájomne likvidovali kom. a anarch., začala v Madride otvorene jednať Francova „piata kolóna“. Casada 20. marca odletel do Burgosu, kde sľúbil Francovi bezpodmienečný mier. 28. marca Franco vstúpil do Madridu a v nesledujúcich troch dňoch sa postupne vzdali všetky zostávajúce mestá. 1. apríla mohol Franco podpísať posledné komuniké- „Vojna skončila“. 4. Španieli dnes Z rôznych prameňov som zistila, že na tento konflikt sa už mnohí Španieli radšej nepamätajú. Snaha vymazať túto kapitolu z dejín nie je nijako zvláštna. Všetko je ešte príliš živé. Naviac v Španielsku nebolo možné byť vojnou nezasiahnutí. Pravdepodobne je ešte skoro hodnotiť. To potvrdzujú aj Dejiny Španielska, kt. napr. obdobie obnovenia monarchie popisujú veľmi podrobne, ale na obč. vojnu stačí len 17 strán (vrátane ilustrácií a mapky). Kniha je veľmi opatrná a odsudzuje obe strany zhruba rovnako. Pretože Španielsko neskončilo tak strašne ako Nemecko (v Šp. sa nejednalo o nacizmus, ale o klerikálnu tradicionalistickú diktatúru), ľudia neboli prinútení sa pozrieť minulosti priamo do očí a radšej sa snažia na zlé veci zabudnúť. Všetko vyššie uvedené sa týka priemeru, väčšiny ľudí. Samozrejme, existujú socialisti (i anarchisti) i noví falangisti, kt. na nič z toho zabudnúť nechcú. 5. záver Pokúsim sa stručne odpovedať na otázky, kt. som si kládla v úvode. Vo vojne bojovali 3 strany, ktorým rôzne pomáhali iné štáty. Všetky tri sa postavili proti demokracii a kapitalizmu a navzájom proti sebe. Prehrali však hlavne obyčajní ľudia. Nehľadiac na obrovské straty (300- 600 tisíc, podľa rôznych prameňov) vo vojne, došlo po jej skončení k zatýkaniu (300 tisíc, z toho niekoľko desiatok tisíc v prac. táboroch). Moc sa vrátila do rúk veľkostatkárov, armády a cirkvi. Najhoršie na tom boli robotníci. Na kon. 40. rokov (10 rokov po skončení vojny) bola priemyselná produkcia na úrovni roku 1929. Reálne príjmy pracujúcich neprekročili 65% predvojnovej úrovne (kt. sama nebola nijako oslnivá). Zákaz odborov a štrajkov znemožnil robotníkom bojovať za svoje práva. Kultúra bola kontrolovaná štátom a väčšina najlepších umelcov žila (ako aj ďalších 250 tisíc ľudí) v exile, najčastejšie v Južnej Amerike či Francúzsku. Konflikt bol rozhodnutý taktizovaním mocností obávajúcich sa vypuknutia novej celosvetovej vojny. Hitler a Mussolini si overili, že na túto kartu môžu hrať takmer neobmedzene dlho.

V Európe už zostalo len niekoľko izolovaných ostrovčekov demokracie, ale Angličania stále verili, že ich sa to týkať nemusí, stačí ešte raz ustúpiť. Zaujímavý je vplyv víťazstva nacionalistov na priebeh 2. sv. vojny. Pokiaľ by boli porazení, tak po vypuknutí 2.sv.v. by Hitler Španielsko napadol. Môžeme sa domnievať, že by ho dobyl a obsadil aj Gibraltár, veľmi dôležitý strategický bod Veľkej Británie, kt. by jej tým odrezal prístup do Stredomoria. Vyvodzovať z týchto faktov, že víťazstvo republiky mohlo znamenať prehru Spojencov v 2.sv.v. (ako robí John J. Reily v článku „If the Loyalists Had Won the Spanish Civil War....“) je podľa mňa prehnané, ale situácia by sa iste vyvíjala odlišne. Pravda, vo vojne vždy relatívny pojem, bola vystriedaná propagandou kalibru, ktorého si Európa ešte užije- Orwell tvrdí, že 90% dobových správ je vymyslených. Merítkom dôveryhodnosti spravodajcov sa stala ich stranícka príslušnosť. Že sedí celý čas v Londýne? Ale je to správny komunista, takže má určite pravdu. Špan. obč. vojna bola v znamení stretu troch ideológií, anarchizmu, fašizmu a komunizmu (každá z nich bola samozrejme modifikovaná špan. prostredím). Všetky tri sa pokúsili riešiť krízu kapitalizmu, kt. priniesla populačný rast, novú techniku a (v Špan. hrozivejšie než niekde inde) nerovnomerné rozvrstvenie majetku, obzvlášť pôdy. Každá vidí iné riešenie. Anarchisti vidia príčinu všetkého zla v štáte. Ich vidina slobodných komún nebola nikdy skutočne dôkladne realizovaná z jedného prostého dôvodu: nejde ju nastoliť vo väčšom rozsahu, než niekoľko vzájomne spolupracujúcich komún. Zvýšenie ich počtu by vyprodukovalo riadiace kádre a konečne nastolili nie síce štát, ale inú podobnú inštitúciu, kt. by prevzala jeho právomoci a tým by došlo k celkovej negácii všetkých anarch. ideí. Fašizmus v Špan. bol (ako už bolo uvedené) veľmi vzdialený napr. talianskej forme. Bol to tradicionalistický model charakterizovaný heslom: „Religión, Estado, propiedad y familia.“ (viera, štát, vlastníctvo a rodina) sa pokúšal vsugerovať Španielom, že ak aj ich životná úroveň nebola vysoká, morálkou predbehne zbytok Európy a môžu byť hrdí na svoju vlasť ako žiadna iná zem. Spoliehanie sa na „národnú nôtu“, kult vodcu a jednotiaci prvok náboženstva by nebyť Francovej vynaliezavosti a taktizovaniu nestačili a režim by oveľa skôr padol. Z vonkajšieho demokratického sveta prevzal honbu za ziskom a konzum (ekonomicko-sociálne prvky) a politický život ponechal bez zmeny. Myslím, že dlhodobo režim závislý na tajnej polícii, ale do istej miery otvorený svetu, nemôže prežiť.

Inteligencia krajiny trpí cenzúrou, a ak by už boli dôvody jej zavedenia akékoľvek (a časť inteligencie so všetkým súhlasila), skôr či neskôr začne byť nespokojná. Fancových skoro 40 rokov je maximum. Španielsky komunizmus sa so svojimi metódami veľmi nelíšil od neskorších satelitov SSSR, ale oproti nim tu musel bojovať aj s nepriateľmi „zľava“. Nastala tu ojedinelá situácia, kde komunisti hájili súkromné vlastníctvo pred kolektivizáciami, vyhlasovali, že bojujú za demokraciu (a kto im neuhne z cesty...). Keď situáciu trochu nadnesieme, komunisti (za využitia všetkých svojich postupov) bojovali tak najskôr za parlamentnú demokraciu. Keby vyhrali, asi by sa opäť jednalo o sovietsku diktatúru, avšak veľmi tolerantnú k stredným vlastníkom. Komunizmus sa nikdy ani nepriblížil k jeho deklarovaným cieľom a vždy došlo k rastu byrokracie, kt. začala tvoriť privilegovanú vrstvu. Dnes, vyše 60 rokov po Francovom víťazstve už vieme, že ani jedna cesta nevedie k riešeniu vtedajších, ale ani súčasných problémov. Aj dnes sa stretávame s podobnou situáciou, avšak už v globálnom merítku. Španielsko nie je dobrým príkladom, kadiaľ sa vydať- práve naopak. Občianska vojna ukazuje, aké nebezpečné je uveriť akémukoľvek typu propagandy, do akej miery sa môžu menšie krajiny spoľahnúť na pomoc veľmocí a mohla byť (ale nebola) dobrou lekciou pre zvyšok sveta, čo dokážu komunisti a ich tajná polícia robiť so svojimi „spojencami“. Preukázala tiež, že na súdržnosť pracujúcich celého sveta sa dá len málo spoliehať. Niekoľko tisíc ich prišlo bojovať, ale milióny si konflikt ani nevšimli. Verím, že španielsky ľud si vybral najlepšie ako mohol, niekedy je totiž lepšie bojovať a prehrať, než kajúcne skloniť hlavu... 6. prílohy Chronológia 1931 apríl 14. vyhlásená republika Alfonz XIII odchádza do exilu júl vo voľbách víťazí ľavica. Republikánsko-socialistická vláda 1932 november zjednotená pravica vyhráva voľby 1934 október jednotní, ale izolovaní robotníci a ich povstanie a Astúrii krvavo potlačené armádou 1935 august 7. zjazd Kominterny doporučuje utvorenie Ľudového bloku. Formácia Ľudového bloku navrhnutá PCE 1936 január Ľudový blok vytvorený republikánmi, socialistami, komunistami, UGT, POUM a syndikalistami febr. Ľud. Blok víťazí vo voľbách apríl socialis. a kom. mládežnícke organizácie spojené. Vzniká tak JSU pod stalinistickou kontrolou jún vláda Ľud. Bloku zvolená vo Franc. Fran. pracujúci zahajujú masové štrajky a zaberanie tovární júl 17. voj. povstanie začína v Špan. Maroku. Začiatok Občianskej vojny júl 19. premiérom José Giral (ľavic. republikán).

V Barcelone je povstanie potlačené júl 20. povstanie potlačené v Madride. V Bar. zostavený Ústredný výbor antifašistických milícií. Pri leteckej nehode umiera gen. Sanjurjo júl 24. Katalánske milície postupujú na Aragóniu júl 29. prvá pomoc z Tal., Franco začína presun jednotiek z Maroka august vyhlásená politika „nevmiešavania“ august 20. stretnutie severnej a južnej nacionalistickej armády v Meride september 4. pád Giralovej vlády. Novú vládu zostavuje Largo Caballero (socialista) september 26. CNT sa zapojuje do Generality (Atonómna katalánska vláda) september 28. pád Toleda september 30. dekrét o postupnom zapojovaní milícií do postupne vznikajúcej Ľud. Armády október 12. prvá sovietska pomoc november po dlhých jednaniach sa CNT zapojuje do centrálnej vlády november 6. vláda opúšťa Madrid a presúva sa do Valencie december 17. POUM vyhodená z vlády 1937 febr. Jednotky Ľud. Armády sa dostávajú na front febr. 5.-7. pád Malagy marec 8.-24. bitka pri Guadalajare, nacionalisti odrazení marec 31. zahájenie nac. ofenzívy na sev. fronte máj 3.-7. „májové dni“ v Barcelone. Anarch. a POUM sa stretávajú s komunistami a vlád. jednotkami. Katal. spacifikované Civilnou gardou máj 17. nová vláda pod velením Juana Negrína (soc., ale komuni. sympatizant) jún 16. POUM zakázaná, jej vodcovia pozatýkaní jún 19. dobytie Bilbaa júl 6. zahájenie rep. ofenzívy v Brunete august 24. rep. ofenzíva pri Zaragoze (bitka pri Belchite) august 26. dobytie Santanderu septem. 21. pád sev. frontu, Gijon dobytý 1938 jan. 7. vrcholí posledná úspešná ofenzíva rep., dobytý Teruel feb. 5. víťazstvo nac. pri Alfambre apríl 3. Francove jednotky dosahujú hranice Katalánska apríl 14. Ľud. Armáda zahajuje ofenzívu na Ebru november 26. koniec bojov na Ebru, Ľudová armáda porazená 1938 jan. 26. pád Barcelony feb. 1. vládni politici začínajú utekať z krajiny feb. 10. úplné dobytie Katalánska marec 27. pád Madridu apríl 1. koniec občianskej vojny 1975 Franco umiera Plagáty Mnoho umelcov, novinárov a spisovateľov z celého sveta sa zúčastnilo Špan. obč. vojny na strane republikánov. Z týchto najznámejší menujem aspoň niekoľko: E. Hemingway, G. Orwell, P. Robeson, P. Picasso a Joan Miro. Plagáty (niektoré vytvorené aj cudzincami), ktoré pri veľkom percente negramotnosti slúžili ako ideálny prostriedok komunikácie, mali burcovať. Aj dnes slúžia ako dôkaz revolučných ideí, kt. prechádzali Španielskom...

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk