Napriek tomu útočili Európania na územie Blízkeho Východu ešte nasledujúce dve storočia.

Predpoklady pre vyhlásenie výpravy
V 11. storočí sa Európa ešte stále spamätávala zo sťahovania národov a útokov Vikingov, Tatárov a Arabov. Staré ríše sa v rannom stredoveku rozpadli alebo sa zmietali vo vnútorných rozporoch. Neskoršie svetové veľmoci už síce podľa mena existovali, ale ich postavenie bolo ešte stále nevyvážené a vzájomné vzťahy neisté. Politické dianie sa ešte stále sústreďovalo na Stredomorie, kde bolo sídlo pápeža a centrum cirkevnej organizácie.
Náboženstvo v tejto dobe hralo v živote stredovekého človeka prvoradú úlohu. Jedným z prejavov zbožnosti boli aj púte na sväté miesta, čo boli obyčajne mestá, kde pôsobil nejaký svätec. Tieto miesta mali určitú hierarchiu a najvyššie postavenie mal samozrejme Jeruzalem. Púť do tohto mesta v očiach stredovekého človeka prinášala v deň posledného súdu obrovské zásluhy. Dobytie mesta Arabmi, ktorí v roku 638 zvíťazili nad Byzantskými vojskami, znamenalo pre kresťanov obrovský šok. Moslimi sa však voči kresťanským pútnikom zachovali zhovievavo a moslimské úrady pútnikov podporovali a chránili.
Tento pomerne pokojný stav skončil v roku 1071, keď nomádske kmene Seldžuckých Turkov, ktorí prijali islam, porazili Byzantíncov pri Manzikerte a zabrali Anatóliu. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a navyše Turci zďaleka neboli tak tolerantní voči iným náboženstvám a kresťanom prechod cez svoje územie nepovolili.
Keď sa pútnici chceli dostať do svätej zeme, ostávala im cesta po mori, alebo si mohli prechod vybojovať. [Európania] boli zvyknutí bojovať so španielskymi muslimami, pričom im išlo hlavne zbavenie nadvlády neveriacich nad kresťanskými oblasťami a zároveň o zisk božej priazne .. Bolo jasné, že čoskoro niekto príde s myšlienkou svätej vojny proti Turkom v mene oslobodenia najposvätnejšieho zo všetkých posvätných miest ....2
Bitka pri Mantzikerte bola vyvrcholením tureckého tlaku na byzantské hranice. Tento stret, v ktorom bola obrovská byzantská armáda rozprášená oveľa menšou armádou Turkov, v plnej miere ukázala závažné vnútorné rozpory vo vnútri cisárstva. Byzantínci bitku prehrali kvôli zrade generálov. Cisár Romanos Diogenes bol zajatý a keďže turecký vodca Arp Arslan ho prepustil, zabili ho jeho odporcovia v Konstantinopole. Dôsledky bitky boli zničujúce.