Tieto výpravy, ale behom cesty organizovali protižidovské pogromy a všetky boli po násilnostiach spáchaných v Uhorsku rozprášené tamojšou armádou.

Cesta výprav šľachticov do Konštantinopola
Behom leta 1096, v dobe, keď Petra Pustovníka a jeho mužstvo stihla pohroma a Židia v Nemecku a strednej Európe boli vraždení v mene Krista, chystali sa rôzni princovia a šľachtici, ktorí prijali výzvu pápeža Urbana, na cestu.8 Šľachtici si ako skúsení velitelia uvedomovali, že takáto obrovská výprava nemá šancu na úspech bez poriadnej prípravy.
Bolo by chybou hovoriť o križiackej výprave, ako o jednoliatej spoločnej expedícii. Výprava sa skladala z viacerých navzájom nezávislých výprav, pod vedením šľachticov, z ktorých si každí postavil vlastné vojsko. Každá výprava cestovala do Byzancie vlastnou cestou a v rozličnom čase. Hugo z Vermandois
Prvé sa na cestu vybralo vojsko Huga z Vermandois. Tento mladší syn francúzskeho kráľa Henricha I., muž skôr urodzený ako bohatý a skôr dobre vychovaný ako nadaný9 , sa vydal na cestu zrejme na popud svojho brata kráľa Filipa, ktorý bol nedávno exkomunikovaný, a teda mal dôvod na priateľské gesto voči pápežovi.
Hugo so svojou malou armádou rytierov vyrazil do Bari, odkiaľ chcel preplávať do Konštantinopola. Ešte predtým poslal cisárovi dopis, v ktorom žiadal prijatie, ktoré by zodpovedalo osobe príbuznej s francúzskym kráľom. Toto posolstvo pobavilo Alexiovu dcéru Annu, ktorá nemohla pochopiť drzosť a aroganciu s akou sa tento "barbar" obrátil na jej otca. Čoskoro sa mala presvedčiť, že takéto správanie je pre Európanov bežné.
Keď vojsko dorazilo do Bari, najpríhodnejšia doba na plavbu už skončila. Hugo však nemohol čakať a tak sa nalodil. Na ceste križiakov zastihla búrka, niekoľko lodí sa potopilo a Hugo stroskotal neďaleko Drača, kde ho našli muži vyslaní miestnym guvernérom, ktorí ho s jeho družinou odprevadili do Konštantinopola, kde sa mu dostalo náležitého privítania. Postoj Byzantíncov voči križiakom
Cisár Frankom nedôveroval, lebo ako písala jeho dcéra:" .. poznal ich neodolateľné nadšenie, ich nestálu a vrtkavú povahu a tiež všetko čo je vlastné keltskému temperamentu so všetkými jeho dôsledkami. Vedel, že stále obdivujú s otvorenými ústami bohatstvo a že pri prvej príležitosti porušujú svoje zmluvy."10 Preto sa nemôžeme diviť, že každý Hugov pohyb bol sledovaný. Cisár sa snažil zaistiť si lojalitu križiakov a snažil sa ich presvedčiť, aby mu zložili lénnu prísahu, v ktorej sa mali zaviazať, že vrátia všetky dobyté územia, ktoré predtým patrili Byzancii, späť cisárovi. Hugovo vojsko bolo slabé, a tak presvečiť Huga aby prísahu zložil nebolo ťažké. Tí, ktorí prišli po ňom sa už tak ľahko získať nedali. Križiaci z dolného Lotrinska
Oveľa väčší význam ako Hugove vojsko, malo pre krížovú výpravu vojsko dolnolotrinského grófa a jeho dvoch bratov. Godefroi z Bouillonu, od nemeckého cisára získal dolnolotrinské vojvodstvo, ale bol natoľko spätý s clunyjským hnutím, že ho cisár podozrieval zo spojenia s Urbanom. Zdá sa, že práve neistota pred budúcnosťou rozhodli o jeho účasti na výprave...