Križiacke výpravy

Úvod
Európa a Ázia, dve sestry ľudskej civilizácie, sa na dlhú dobu stratili navzájom z dohľadu. Až križiacke výpravy im poskytli príležitosť znova sa stretnúť a pozrieť si do tváre. Bol to však pohľad hrôzy.1 Týmito vetami charakterizoval francúzsky historik Jules Michelet výpravy Európanov na Blízky Východ v 11. a 12. storočí. Križiacke výpravy boli konfliktom rôznych svetov. Oblasť latinského kresťanského okruhu, vychádzajúca z temnoty barbarstva sa spojila s vysoko civilizovaným, ale oslabeným svetom Byzancie. Proti nim stál moslimský svet Arabov, ovplyvnený starobylou Gréckou a Rímskou kultúrou, ktorý bojoval s hordami barbarských Turkov. Do bojov sa zapojili aj Arméni, Židia a Mongoli. Kľúčový význam pre udalosti tejto doby malo náboženstvo - kresťanstvo u križiakov a Byzantíncov a islam u Turkov a Arabov. Toto obdobie je charakteristické aj vnútorným rozkolom v týchto náboženstvách. Kresťanstvo sa rozdelilo na západné a východné (ortodoxné) a islam na sunnitskú a šítsku vetvu. Všetky tieto okolnosti sa premietli do vzájomných vzťahov aktérov výprav a stali sa dôvodom na obrovské krviprelievanie na vzájomnú nenávisť, ktorá pretrváva dodnes.
Žiadna s bojujúcich strán nemôže byť pyšná na túto časť svojej histórie, ale boli to práve Frankova, ako Arabi nazývali križiakov, ktorí sa "preslávili" nepredstaviteľnou ukrutnosťou a vierolomnosťou, čím podnietili dodnes trvajúce rozpory a nedôveru medzi svetom kresťanstva a moslimami.
Téma križiackych výprav, ako pokračovania odvekého boja medzi západom a východom, je spracovaná v mnohých prácach. Veľký záujem o ňu prejavujú najmä západoeurópski autori. Je to pochopiteľné, veď práve v krajinách, ktoré vznikli na území Západorímskej ríše, mala myšlienka svätej vojny najväčší ohlas. Na území východnej Európy je táto téma značne prehliadaná, hoci križiacke výpravy, aj keď v negatívnej miere, zasiahli aj Uhorsko. Napriek tomu, že krajiny východnej Európy nemali významný podiel na uskutočňovaní výprav do "Svätej zeme", patria do latinského kresťanského okruhu, a preto je história, ktorú vytvárala kresťanská cirkev aj ich históriou.
Vo svojej práci sa budem zaoberať len najúspešnejšou, prvou, krížovou výpravou šľachticov. Táto výprava ako jediná dosiahla svoj hlavný cieľ, dobytie Jeruzalema z rúk Arabov a obsadenia takzvanej Svätej Zeme, čiže územia Palestíny a dnešného štátu Izrael. Táto výprava svojim úspechom podnietila zvolávanie ďalších výprav, ktoré už také úspešné neboli.

Napriek tomu útočili Európania na územie Blízkeho Východu ešte nasledujúce dve storočia.

Predpoklady pre vyhlásenie výpravy
V 11. storočí sa Európa ešte stále spamätávala zo sťahovania národov a útokov Vikingov, Tatárov a Arabov. Staré ríše sa v rannom stredoveku rozpadli alebo sa zmietali vo vnútorných rozporoch. Neskoršie svetové veľmoci už síce podľa mena existovali, ale ich postavenie bolo ešte stále nevyvážené a vzájomné vzťahy neisté. Politické dianie sa ešte stále sústreďovalo na Stredomorie, kde bolo sídlo pápeža a centrum cirkevnej organizácie.
Náboženstvo v tejto dobe hralo v živote stredovekého človeka prvoradú úlohu. Jedným z prejavov zbožnosti boli aj púte na sväté miesta, čo boli obyčajne mestá, kde pôsobil nejaký svätec. Tieto miesta mali určitú hierarchiu a najvyššie postavenie mal samozrejme Jeruzalem. Púť do tohto mesta v očiach stredovekého človeka prinášala v deň posledného súdu obrovské zásluhy. Dobytie mesta Arabmi, ktorí v roku 638 zvíťazili nad Byzantskými vojskami, znamenalo pre kresťanov obrovský šok. Moslimi sa však voči kresťanským pútnikom zachovali zhovievavo a moslimské úrady pútnikov podporovali a chránili.
Tento pomerne pokojný stav skončil v roku 1071, keď nomádske kmene Seldžuckých Turkov, ktorí prijali islam, porazili Byzantíncov pri Manzikerte a zabrali Anatóliu. Cesta do Jeruzalema bola uzavretá a navyše Turci zďaleka neboli tak tolerantní voči iným náboženstvám a kresťanom prechod cez svoje územie nepovolili.
Keď sa pútnici chceli dostať do svätej zeme, ostávala im cesta po mori, alebo si mohli prechod vybojovať. [Európania] boli zvyknutí bojovať so španielskymi muslimami, pričom im išlo hlavne zbavenie nadvlády neveriacich nad kresťanskými oblasťami a zároveň o zisk božej priazne .. Bolo jasné, že čoskoro niekto príde s myšlienkou svätej vojny proti Turkom v mene oslobodenia najposvätnejšieho zo všetkých posvätných miest ....2
Bitka pri Mantzikerte bola vyvrcholením tureckého tlaku na byzantské hranice. Tento stret, v ktorom bola obrovská byzantská armáda rozprášená oveľa menšou armádou Turkov, v plnej miere ukázala závažné vnútorné rozpory vo vnútri cisárstva. Byzantínci bitku prehrali kvôli zrade generálov. Cisár Romanos Diogenes bol zajatý a keďže turecký vodca Arp Arslan ho prepustil, zabili ho jeho odporcovia v Konstantinopole. Dôsledky bitky boli zničujúce.

Najdôležitejšia časť ríše, Anatólia, bola navždy stratená a Turci sa natrvalo usadili v blízkosti Byzancie.


Vyhlásenie križiackej výpravy
Byzantská diplomatická aktivita
Bitka pri Manzikerte vyvolala u byzantských cisárov obavu z ďalšieho prenikania Seldžukov [na Byzantské územie], a to ich viedlo k žiadosti o pomoc zo západu. 3 Byzantskí poslovia odchádzali na západ, aby informovali pápeža o dianí na východe a získali pomoc. Prvé správy dostal už pápež Gregor VII. a prvý krát na ne odpovedal v roku 1074. Kvôli sporu o investitúru sa problémom Byzancie vážnejšie zaoberať nemohol. Priaznivejšiu situáciu vystihli poslovia cisára Alexia I. Komnena, cisára, ktorý po dlhej dobe stabilizoval pomery v štáte. Posolstvo dostal nový pápež Urban II. Tento pápež, nasledovník Gregora VII., ovplyvnený Clunijským hnutím, ktoré žiadalo reformu cirkevnej organizácie a posilnenie moci cirkvi. Od svojho predchodcu zdedil konflikt s nemeckým cisárom Henrichom IV, ktorý ustanovil protipápeža a zakázal Urbanovi vstup do Ríma. Urban si ale upevnil pozície a 5 rokov po svojom zvolení bol všeobecne akceptovaný ako pápež. Urban dostal byzantské posolstvo na cirkevnom koncile, ktorý sa konal v talianskej Piacenze v roku 1095. Pápež si uvedomil možnosť zlepšenia vzťahov s Byzanciou, ktoré boli poznačené tiahlymi teologickými konfliktmi. Koncil vypočul žiadosť poslov, ale nedal žiadnu konkrétnu odpoveď, lebo sa zoberal problémom s protipápežom Klimentom III. Urban však už zrejme tu začal uvažovať o výzve na pomoc Byzancii.

Pápežov prejav v Clermonte
V novembri Urban odcestoval do Auvergne a 17. novembra otvoril koncil v Clermonte. Prvých desať dní sa rokovalo o cirkevných otázkach a 27. ohlásil pápež verejné jednanie. Zhromaždený dav sa nevmestil do katedrály, a preto postavili pápežovi pódium na poli mimo mesta. Tu pápež predniesol reč, ktorá fakticky odštartovala krížové výpravy. Obsah Urbanovej reči sa zachoval v štyroch variantoch, ale ani jedna nie je autentická. V troch prípadoch ju spísali kronikári, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou túto reč počuli. Všetky verzie sa zhodujú v reprodukcii základných častí prejavu. Na úvod líčil pápež utrpenie východných kresťanov a násilností "neveriacich", potom sľúbil odmenu účastníkom výpravy hlavne v podobe odpustenia hriechov. Jednotlivé verzie prejavu sa nezhodujú v tom, či pápež priamo nasmeroval výpravy priamo na Jeruzalem - takáto zmienka je len v jednej verzii. Pápež bol nadaný rečník a po jeho výzve, ako ju zachytil Fulcher z Chartres :4 ".. Ja, alebo skôr náš Pán, vás ako svojich poslov zaprisaháva všade šíriť toto posolstvo a presvedčiť všetkých ľudí .. aby rýchlo prispeli na pomoc kresťanom [Byzantíncom] a zničili tú prekliatu rasu [Turkov] v krajine našich priateľov .. Kristus to žiada"5 , začali ľudia nadšene kričať:"Boh to chce!".

Prvý účastník výpravy
Jeden z očitých svedkov píše: " A vtom sme videli, ako biskup z Le Puy pristúpil s rozžiarenou tvárou k pápežovi, pokľakol a prosil o dovolenie zúčastniť sa na ťažení a o pápežské požehnanie.6 Keď sa tak stalo, pristúpili k Urbanovi poslovia grófa z Toulouse, Raimonda zo Saint Gilles, aby mu ohlásili, že ich pán sa rozhodol prijať kríž. Celá táto dramatická scéna bola zrejme dopredu pripravená. Pred koncilom bol pápež hosťom u biskupa a jeho kontakty s Raimondom boli tiež dobre známe. Biskup Adhémar z Le Puy, sa stal pápežovým zástupcom na krížovej výprave, a teda jej duchovnou hlavou. Raimond, ako vplyvný a bohatý šľachtic, sa mal stať príkladom pre ostatných. Pápež si uvedomoval, že na oslobodenie Palestíny nestačí spontánne nadšenie, ale silné rytierske vojsko, ktoré mohli postaviť len bohatí šľachtici. Na koncile sa neuvažovalo o tom, v akom postavení budú križiaci voči Byzancii. Hoci cisár žiadal žoldnierov, ktorí by vstúpili do jeho armády, situácia sa vyvíjala v prospech suverénnych súkromných armád po vedením šľachticov zo západu.

Výpravy prostého ľudu
Okamžite po skončení koncilu začal pápež cestu po Francúzku a všade vyzýval k účasti na výprave. Najrýchlejšia odpoveď, ale neprišla od šľachticov, na ktorých s pápež predovšetkým obracal, ale od prostého dedinského a mestského ľudu. 7 Títo ľudia podľahli kázaniu charizmatického mních Petra Pustovníka a húfne sa pripájali k jeho oddielom. Prví sa na cestu vydal húf pod vedením rytiera Gautiera Sans-Avoira (Bezzemka). Prešli cez Maďarsko a okrem niekoľkých prípadov rabovania v Byzancii sa bez väčších problémov dostali do Konštantinopola. Zakrátko sa za nimi vydal hlavný oddiel pod Petrovým vedením. Cesta na hranice s Byzanciou prebehla bez problémov, ale na hraniciach križiaci vylúpili maďarské pohraničné mesto a zaútočili aj na Byzantský Niš, ale tu boli rozprášení byzantskými oddielmi. Potom ako sa znova sformovali tiahli ďalej do Konštantinopola.
Alexios si týchto ľudí ako vojakov zvlášť necenil. Upozornil ich, aby bez posíl nič nepodnikali, previezol ich na ázijskú stranu do vojenského tábora nazývaného Civetot (po grécky Kibotos). Križiaci ale začali napádať okolité dediny, kde zabíjali tak kresťanov ako aj moslimov. Prvú väčšiu výpravu zorganizovali Francúzi. ktorí vylúpili okolie Nikáie, centra miestneho tureckého sultanátu. Taliani a Nemci naplánovali vlastnú expedíciu a zmocnili sa hradu Xerigordon. Tento hrad, ale čoskoro obkľúčili Turci, križiaci sa museli vzdať. Časť z nich Turci pobili a časť predali do otroctva. Po tomto úspechu sa Turci rozhodli napadnúť Civetot. Križiaci im vyšli naproti, boli vlákaní do pasce a Turci väčšinu z nich pobili. Križiakov, ktorí prežili, previezli Byzantské lode späť do Konštantinopola.
V Európe medzitým organizovali Petrovi nástupcovia ďalšie výpravy.

Tieto výpravy, ale behom cesty organizovali protižidovské pogromy a všetky boli po násilnostiach spáchaných v Uhorsku rozprášené tamojšou armádou.

Cesta výprav šľachticov do Konštantinopola
Behom leta 1096, v dobe, keď Petra Pustovníka a jeho mužstvo stihla pohroma a Židia v Nemecku a strednej Európe boli vraždení v mene Krista, chystali sa rôzni princovia a šľachtici, ktorí prijali výzvu pápeža Urbana, na cestu.8 Šľachtici si ako skúsení velitelia uvedomovali, že takáto obrovská výprava nemá šancu na úspech bez poriadnej prípravy.
Bolo by chybou hovoriť o križiackej výprave, ako o jednoliatej spoločnej expedícii. Výprava sa skladala z viacerých navzájom nezávislých výprav, pod vedením šľachticov, z ktorých si každí postavil vlastné vojsko. Každá výprava cestovala do Byzancie vlastnou cestou a v rozličnom čase. Hugo z Vermandois
Prvé sa na cestu vybralo vojsko Huga z Vermandois. Tento mladší syn francúzskeho kráľa Henricha I., muž skôr urodzený ako bohatý a skôr dobre vychovaný ako nadaný9 , sa vydal na cestu zrejme na popud svojho brata kráľa Filipa, ktorý bol nedávno exkomunikovaný, a teda mal dôvod na priateľské gesto voči pápežovi.
Hugo so svojou malou armádou rytierov vyrazil do Bari, odkiaľ chcel preplávať do Konštantinopola. Ešte predtým poslal cisárovi dopis, v ktorom žiadal prijatie, ktoré by zodpovedalo osobe príbuznej s francúzskym kráľom. Toto posolstvo pobavilo Alexiovu dcéru Annu, ktorá nemohla pochopiť drzosť a aroganciu s akou sa tento "barbar" obrátil na jej otca. Čoskoro sa mala presvedčiť, že takéto správanie je pre Európanov bežné.
Keď vojsko dorazilo do Bari, najpríhodnejšia doba na plavbu už skončila. Hugo však nemohol čakať a tak sa nalodil. Na ceste križiakov zastihla búrka, niekoľko lodí sa potopilo a Hugo stroskotal neďaleko Drača, kde ho našli muži vyslaní miestnym guvernérom, ktorí ho s jeho družinou odprevadili do Konštantinopola, kde sa mu dostalo náležitého privítania. Postoj Byzantíncov voči križiakom
Cisár Frankom nedôveroval, lebo ako písala jeho dcéra:" .. poznal ich neodolateľné nadšenie, ich nestálu a vrtkavú povahu a tiež všetko čo je vlastné keltskému temperamentu so všetkými jeho dôsledkami. Vedel, že stále obdivujú s otvorenými ústami bohatstvo a že pri prvej príležitosti porušujú svoje zmluvy."10 Preto sa nemôžeme diviť, že každý Hugov pohyb bol sledovaný. Cisár sa snažil zaistiť si lojalitu križiakov a snažil sa ich presvedčiť, aby mu zložili lénnu prísahu, v ktorej sa mali zaviazať, že vrátia všetky dobyté územia, ktoré predtým patrili Byzancii, späť cisárovi. Hugovo vojsko bolo slabé, a tak presvečiť Huga aby prísahu zložil nebolo ťažké. Tí, ktorí prišli po ňom sa už tak ľahko získať nedali. Križiaci z dolného Lotrinska
Oveľa väčší význam ako Hugove vojsko, malo pre krížovú výpravu vojsko dolnolotrinského grófa a jeho dvoch bratov. Godefroi z Bouillonu, od nemeckého cisára získal dolnolotrinské vojvodstvo, ale bol natoľko spätý s clunyjským hnutím, že ho cisár podozrieval zo spojenia s Urbanom. Zdá sa, že práve neistota pred budúcnosťou rozhodli o jeho účasti na výprave...

Preslávil sa skôr dôkladnosťou a zbožnosťou než vojenským talentom, ale bol medzi križiakmi obľúbený...11 Výraznou postavou bol jeho brat Balduin, ktorý bol určený na cirkevnú dráhu, ktorej sa však vzdal a žil na dvore svojho brata. Najstarší Eustach zrejme nebol nadšeným vojakom a nijak zvlášť sa do histórie nezapísal.
Lotrinské vojsko prešlo cez Uhorsko, keď podmienkou prechodu bolo, že Balduin musel ostať po dobu prechodu, na uhorskom dvore ako rukojemník a záruka dobrého správania križiakov. Vojsko bolo dobre zásobované a celkom bez problémov sa dostalo do Konštantinopola. Aj toto vojsko cisár vyzval, aby zložilo lénnu prísahu. Godefroi a Balduin namietli, že už sú vazalmi nemeckého cisára a nemôžu zložiť prísahu niekomu inému. Alexios sa rozhodol križiakov k prísahe prinútiť a obmedzil im dodávky potravín. Balduin vyplienil okolie Konštantinopola a vynútil si obnovenie dodávok. Obe strany potom vyčkávali a pred Veľkou nocou Alexios opäť obmedzil dodávky potravín. Križiaci zaútočili priamo na mesto, ale boli odrazení byzantskou armádou. Lotrinčania si uvedomili márnosť odporu a Godefroi aj Balduin prisľúbili, že zložia prísahu. Po slávnostnom akte prepravili Byzantínci križiakov cez Bospor na ázijskú stranu. Bohemund z Tarentu

V tom času už do Konštantinopola prichádzalo nové vojsko. Po kľudnej ceste z Apúlie dorazilo menšie, ale výborne vyzbrojené a vycvičené vojsko Normanov pod vedením Bohemunda z Tarentu. Bohemund bol syn Roberta Guiscarda, ktorý si v južnej Itálii vybojoval vojvodstvo a spolu s Bohemundom plienil byzantské územie. Anna Komnena opísala tohoto muža takto: "Tento muž vyžaroval zvláštne kúzlo a predsa na ňom bolo niečo desivého .. bol vychytralý a podozrievavý. Náladový a trudnomyseľný, opustil svoju vlasť kde mu nepatril ani kúsok pôdy, aby sa podľa vlastných slov poklonil Božiemu hrobu. V skutočnosti chcel ísť v stopách svojho otca, pokiaľ by sa mu to podarilo, chcel získať na Východe trón."12 Bohemond nechcel predčasne prezradiť svoje zámery a bez problémov zložil lénnu prísahu. Budúcnosť ukázala ako málo sa ňou cítil viazaný. Cesta Raimonda zo Saint Gilles


Ďalšia armáda smerujúca do Byzancie bola zo všetkých najväčšia. V jej čele stál Raimond zo Saint Gilles a biskup Adhémar z Le Puy, všeobecne považovaný za duchovnú hlavu výpravy, zodpovednú jedine pápežovi. Raimond bol muž okolo šesťdesiatky s obrovskými majetkami na juhu Francúzka. Napriek tomu, že v Byzancii ho považovali najcivilizovanejšieho zo všetkých vodcov križiakov, jeho vojská boli značne nedisciplinované. Na ich ceste do Konštantinopola mali niekoľko potýčok s byzantskou armádou aj domorodým obyvateľstvom. Raimond ako zástustupca pápeža nezložil lénnu prísahu ale len jej zmiernenú verziu.

Napriek tomu práve Raimond sa k Byzancii zachoval najlojálnejšie.

Križiaci zo severu

Ako poslední sa na cestu vydali traja šľachtici zo severného Francúzska. Štefan z Blois, normandský vojvoda Robert a flanderský vojvoda Robert II. Ich vojská síce vyrazili spoločne, ale počas cesty s rozdelili a počas výpravy viedli v podstate samostatnú politiku.13 Práve Štefan z Blois sa stal jednou z najzaujímavejších postáv výpravy. Nijako sa netajil svojou nechuťou cestovať do Jeruzalema, ku ktorej ho prinútila jeho manželka Adéla, dcéra Viliama Dobyvateľa, ktorá chcela mať zo svojho manžela slávneho bojovníka. Štefan sa ale do histórie nezapísal vďaka svojmu vojenskému umeniu, ale prostredníctvom dopisov svojej manželke, v ktorých opisoval svoje dojmy z výpravy, a tiež tým, že do svojej družiny pribral kňaza Fulchera z Chartres, jedného z najvýznamnejších kronikárov výpravy.
Týto traja šľachtici spolu putovali až do Itálie, kde sa Robert Flanderský okamžite nalodil a bez problémov dorazil do Konštantinopola. Štefan a Robert Normandský sa rozhodli prečkať zimu v južnej Itálii. Dlhé čakanie podrylo morálku armády, ktorá sa postupne začala rozpadať. Problémy nastali pri naloďovaní, keď sa prvá loď, ktorá opustila prístav prevrátila a mnoho ľudí sa utopilo. Fulcher z Chartres tvrdí, že sa utopilo asi 400 ľudí. Zanedlho sa rozniesla správa, že telá utopencom majú, podľa Fulchera z Chartres, do mäsa na ramene vtlačené znamenie kríža... Tí, ktorí o tom premýšľali, zistili že je v poriadku ak sa týmto zázrakom dostalo mŕtvym z božej milosti večného života v súlade s proroctvom: spravodlivý, ktorý predčasne zomrie bude spasený.14 Ani tento prejav božej milosti však nezabránil ďalším dezerciám.
Ďalšia časť cesty prebehla bez problémov, tak isto ako pobyt v Konštantinopole, ktorý zanechal vo Francúzoch silný dojem, ako sa to dozvedáme od Fulchera aj z listov Štefana z Blois. Šľachtici bez problémov zložili lénnu prísahu byzantskému cisárovi a Byzantské loďstvo ich prepravilo za Bospor pred Nikaiu, kde už prebiehali boje s moslimami. Po období vojenských a politických príprav bola obliehaním Nikáie zahájená vojenská časť výpravy.15

Cesta do Jeruzalema
Križiaci boli presúvaní za Bospor v poradí, ako prichádzali do Konštantinopola. Cisár Alexios sa snažil odsúvať križiakov tak, aby sa v hlavnom meste nikdy nestretli dve križiacke vojská, ktoré by mohli vytvoriť silu, ktorá by mohla ohroziť bezpečnosť Konštantinopola. Celé križiacke vojsko sa preto zhromaždilo až v tábore v Anatólii, aj keď vodcovia jednotlivých vojsk často ostávali v Konštantinopole dlhšie.

Celé križiacke vojsko predstavovalo obrovskú silu, niektorí autori tvrdia, že malo asi 100 000 osôb vrátane žien a trénu.

Prvé boje, dobytie Nikaie
Pre úspech ďalšieho pochodu bolo dobytie Nikaie životne dôležité. Nikáia kontrolovala cestu, ktorá sa mala stať hlavnou zásobovacou tepnou a bola v rukách Seldžuckých Turkov. Stála na brehu Askánskeho jazera, bola obklopená hrozivými obrannými valmi, a pretože ju Turci považovali za svoje hlavné mesto, bola strážená silnou posádkou.16 Pre križiakov bolo šťastím, že turecký sultán ich silu po skúsenostiach s Petrom Pustovníkom a jeho ľuďmi podcenil a nevrátil sa na pomoc ohrozenému mestu. Až po tom, čo bolo celé mesto obkľúčené, prišiel sultán so svojim vojskom. Po celodennej bitke boli Turci nútení ustúpiť a križiaci mohli oslavovať prvé víťazstvo. Svoje víťazstvo oslávili tak, že uťali hlavu každému Turkovi, ktorého sa im podarilo nájsť a hlavy potom vystreľovali do ulíc mesta.17
Toto ukrutné správanie, ktoré šokovalo Byzantíncov aj moslimov, bolo pre križiakov charakteristické a výrazne poznačilo ich ďalšie vzťahy s obyvateľmi dobytých území a neskôr sa stalo jednou zo zámienok na vyhlásenie džihádu, teda moslimskej svätej vojny.
Napriek úspechom križiakov sa Nikáia vzdala, až keď sa k obliehaniu pripojili aj byzantské lode, ktoré znemožnili zásobovanie mesta cez Askánske jazero. Turci sa však vzdali Byzantíncom, od ktorých dostali prísľub, že sa im nič nestane. Križiaci takto prišli o možnosť mesto vyrabovať a ich nespokojnosť ešte vzrástla, keď videli ako humánne cisár zaobchádza so zajatcami.V očiach križiakov to bola zrada, čo dosvedčujú aj zápisy kronikárov:"Cisár, plný ješitnosti a zlomyseľnosti, prikázal, že Turci môžu odísť nepotrestaní. Šetril ich, aby ich pripravil pre lsti a prekážky proti Frankom."18 Od tejto chvíle boli vzťahy medzi križiakmi a Byzantíncami stále viac naplnené vzájomnou podozrievavosťou a nedôverou, ktorá postupne prerástla do presvedčenia, že Byzancia podporuje moslimov, a teda je nepriateľom križiakov.

Pochod cez Anatóliu

Po obsadení Nikáie sa vyvstala otázka, ako pokračovať ďalej. Vojsko muselo prejsť nehostinnou Anatóliou, kde sa len ťažko dali nájsť zásoby pre také obrovské množstvo ľudí. Armáda sa z dôvodu ľahšieho zásobovania rozdelila na dve skupiny. Prví vyrazili Normani, spolu s vojskom zo severného Francúzska. Ostatní vyrazili o deň neskôr.
Pri svojich plánoch križiaci podcenili stav tureckého vojska. Hneď po ústupe od Nikaie turecký sultán zmobilizoval celé svoje vojsko a sledoval postup križiakov. Keď sa prvá skupina križiakov utáborila pri meste Dorylaeum, Turci na nich zaútočili streľbou z lukov, ale nepribližovali sa na dosah bodných zbraní.

Normani z Itálie našťastie tento spôsob boja poznali a Bohemund prikázal vojakom, aby chránili hranice tábora, ale nevyrážali za Turkami a zároveň poslal žiadosť o pomoc druhej skupine križiakov. Keď dorazilo druhé vojsko, pomer síl sa obrátil, Frankom sa podarilo Turkov čiastočne obkľúčiť a tí sa dali na útek. Víťazstvo zvýšilo morálku križiakov, ale najväčšie problémy robil pochod Anatóliou. Ustupujúci Turci ničili studne a kresťania trpeli smädom a neskôr aj hladom. Najprv začali umierať kone, potom aj ľudia. Bol to trúchlivý pohľad, ale na križiakov nijak zvlášť tiesnivo nepôsobil. Nepochybovali o tom, že duše mŕtvych mieria priamo k Bohu...A nikto si od života nemohol priať viac ako takúto smrť.19
Na pokraji svojich síl dorazili križiaci do Turkami opusteného mesta Ikonion. V meste sa vojaci zotavili a získali zásoby jedla a vody na ďalšiu cestu. Až do Herakleie putovali bez problémov; tu na nich čakalo turecké vojsko, avšak k boju sa neodhodlalo a dalo sa na útek.20

Tankred a Balduin v Kilíkií

V Heraklei mali vodcovia na výber dve trasy. Kratšiu ale namáhavú cestu cez Taurus do Kilikie, alebo dlhšiu ale pohodlnú a bezpečnú cestu cez Antitaurus. Až doteraz boli križiaci jednotní, ale v Heraklei sa začali dohadovať ako ďalej. Väčšina bola pre dlhšiu cestu, ale niektorí .. sa rozhodli pokračovať vlastnou cestou. Bohemudov synovec Tankred a Balduin .. oznámili svoje rozhodnutie vydať sa do Kilikie na vlastnú päsť.21
Dôvodom tohto rozhodnutia, bolo zrejme Tankredove aj Balduinove spoločenské postavenie. Obaja, ako mladší potomkovia, nemali v Európe žiadnu nádej na väčšie panstvo v Európe. Na výpravu sa vydali práve preto aby si nejaké územie vydobyli a prisvojili. Toto bol jeden z dôvodov vzájomnej rivality týchto dvoch osobností. Dá sa predpokladať, že pre samostatný postup sa rozhodli nezávisle na sebe a v priebehu ďalšieho postupu spolu nespolupracovali, skôr naopak.
Balduin aj Tankred sa vydali na juh do Kilikie s relatívne malým počtom vojakov. Tankred s menším vojskom postupoval rýchlejšie a zastavil pri Tarse, kde sa utáboril. Turecký veliteľ mesta sa necítil malou armádou ohrozený a utiekol až keď sa zjavilo silnejšie Balduinove vojsko. Keď Turci odtiahli, Tankred obsadil mesto, bez toho, aby počkal na Balduina. Keď lotrinské vojsko dorazilo k mestu, Balduin prinútil Tankreda vydať mu mesto, čo spôsobilo ostrý konflikt. Balduin sa v meste nehodlal usadiť, možno kvôli nezdravému ovzdušiu, a po dvoch dňoch odovzdal mesto pirátovi a svojmu krajanovi Guynerovy. Priplávaním pirátskej flotily ..

vstupuje do priebehu prvej výpravy nový činiteľ - loďstvo, ktorého význam križiaci čoskoro ocenia.22
Táto epizóda mala závažnejšie dôsledky pre vzťah medzi Byzantíncami a križiakmi - Tarsos mal byť podľa prísahy vrátený Byzancii, cisár nezabudol, že minimálne dvaja vodcovia križiakov, sa snažia na dobytej pôde založiť vlastné nezávislé kráľovstva a nezaťažujú sa tým, že ju sľúbili vrátiť jej právoplatným majiteľom.

Vznik Edesského grófstva

Balduin a Tankred prešli Kilíkiou, kde ich miestne arménske obyvateľstvo vítalo ako osloboditeľov, ale nehodlalo prijať ich nadvládu. Balduin miesto toho, aby sa pripojil k hlavnému vojsku, ktoré obliehalo Antiochiu, po dohode s ostatnými veliteľmi, sa pustil ďalej na východ. O niečo neskôr prekročil Balduin rieku [Eufrat] na pozvanie arménskeho vládcu Edessy, ktorý mal hrôzu z toho, čo by mu Turci urobili, za to, že sa nepustil do boja s Balduinom a ešte väčší z toho, čo by mu urobil Balduin, keby tak urobil.23 Edesský vládca Thoros Balduina adoptoval a ten sa tak stal Thorovým spoluvládcom. Thoros bol ale v Edesse neobľúbený a čoskoro proti nemu vypuklo povstanie. Nie je isté, či o ňom Balduin vedel, ale pre Thorovu záchranu nič nepodnikol. Na jeho miesto nastúpil v marci 1098 Balduin, ktorý si podmanil celý rad okolitých miest a stal sa zakladateľom prvého latinského štátu na východe.24

Obliehanie Antiochie

Hlavná armáda zatiaľ prekročila Antitaurus a 20. októbra 1098 zastala pred Antiochiou. Napriek tomu, že arabský vpád otriasol jej vedúcim postavením na východe, jej význam vzrástol keď ju Byzancia znova odsadila, no neskôr mesto padlo do rúk Seldžukom. Po Konštantinopole to bolo určite najväčšie mesto aké križiaci dovtedy videli. Mesto malo obrovské 12 km dlhé hradby so 400 baštami. Opevnenie využívalo prírodné podmienky a bolo takmer nedobytné. Ani Seldžukovia ho nezískali útokom ale zradou.25
Mestu velil seldžucký veliteľ Jaghisan, pôvodne miestodržiteľ sultána Malikšaha. Po jeho smrti sa prakticky osamostatnil a len formálne uznával zvrchovanosť seldžuckého emíra v Aleppe. Táto nezávislosť sa ale v tvári v tvár križiackemu vojsku stala tiažovým bremenom.26
Bolo jasné, že mesto sa priamym útokom dobyť nedá, no križiakom sa ho nepodarilo ani dokonale obkľúčiť, takže padla aj možnosť mesto vyhladovať. Vodcovia výpravy zrejme nemali jasnú predstavu o ďalšom postupe, navyše sa s príchodom zimy začal stále výraznejšie prejavovať nedostatok potravín, ktorý nevyriešil ani príchod janovského loďstva, ktoré obsadilo neďaleký prístav St. Symeon.
Morálku čiastočne pozdvihli križiacke víťazstvá nad armádami, ktoré prišli Antiochii na pomoc. Vojsko emíra z Damašku zahnali vojská Roberta Flanderského a Bohemuda. Turci zaútočili na križiakov, ktorí boli na zásobovacej výprave. Napriek momentu prekvapenia sa križiaci ubránili a prinútili útočníkov k ústupu. V tom čase podnikla posádka Antiochie, ktorá spozorovala odchod časti obliehateľov, útok na postavenie Raimonda z Toulouse. Raimond sa napriek ťažkým stratám ubránil.

Bohemund potom len so 700 rytiermi porazil vojsko aleppského emíra a znova potvrdil prevahu obrnených rytierov na tureckou ľahkou jazdou pri priamom strete. Situácia sa čiastočne zlepšila na jar, keď z Cypru začali pravidelne prichádzať potraviny a anglické loďstvo prinieslo materiál na stavbu obliehacích strojov. Napriek tomu sa mesto dobyť nepodarilo a prišli správy o ďalšom tureckom vojsku pod vedením mosulského atabega Korbughu. V tábore sa šírila porazenecká armáda a Štefan z Blois sa rozhodol, že nemá zmysel vyčkávať na útok Turkov a vrátil sa domov.

Pád Antiochie

V tejto situácii prišiel Bohemund s návrhom aby tomu, kto prvý prekročí hradby pripadlo mesto. Ostatní velitelia odmietli, najmä Adhemar a Raimond sa cítili viazaní prísahou Alexiovi. Nakoniec sa velitelia utvorili dohodu, ktorá znela:" Ak Bohemund môže získať mesto sám alebo prostredníctvom iných, my mu mesto dáme ako dobrovoľný dar, pod podmienkou, že ak nám cisár príde na pomoc a bude chcieť dodržať dohodu, .. my mu mesto odovzdáme podľa práva, aj v prípade, keď by Bohemund bol vlastníkom mesta."27
Zrejme už pred týmto návrhom rokoval Bohemund s jedným z seldžuckých veliteľov menom Firúz. Tento Armén, ktorý prijal islám, bol ochotný v stanovený čas pustiť križiakov na hradby, ktoré kontroloval. V deň odchodu Štefana z Blois doviedol Bohemund rokovania s Firúzom do konca a prvý krát o svojich kontaktoch informoval aj križiackych veliteľov. V noci obsadili Normani časť hradieb a otvorili bránu pre hlavné vojsko. Križiaci vpadli do mesta a zabíjali Turkov aj s ich rodinami v nastávajúcom masakre však boli zabitý aj mnohí kresťania. Veliteľ mesta bol zabitý a jeho syn sa so zbytkom obrancov utiahol do pevnosti nad mestom. Križiaci potom vylúpili domy všetkých obyvateľov bez rozdielu viery.
Dobytie Antiochie prvý krát ukázalo surové jednanie, zaslepenosť a sklony k rabovaniu. Frankovia boli nadšení, že dobyli Antiochiu späť pre Krista a kresťanský kronikár napísal, že po dobytí Antiochie boli všetky námestia mesta pokryté toľkými mŕtvolami, že tam nikto nemohol byť kvôli zápachu. Nebolo možné prechádzať po uliciach ale len po mŕtvolách.28 Turci a Arabi boli šokovaní, no to najhoršie ich len čakalo.

Prerušenie spolupráce s Byzanciou, porážka Korbughu

Križiaci sa ale ocitli v nepríjemnej situácii, keď krátko po páde Antiochie mesto obkľúčil Korbugha. Za to, že Turci neprišli skôr a neprekvapili križiakov pred mestom, vďačili Edesse kde sa Korbugha márne zdržal v snahe poraziť Balduina. V Antiochii neboli potraviny a križiakom sa nepodarilo preraziť obkľúčenie.

V tejto situácii sa zdalo, že križiakov môže zachrániť len byzantské vojsko, ktoré postupovalo za križiakmi a obsadzovalo dobyté územie. Alexios pod dojmom dezercie križiakov a hlavne odchodu Štefana z Blois, nechcel riskovať svoje vojsko a odmietol poslať pomoc, aj preto, že dostal správu, že Anatóliu ohrozuje turecké vojsko. Cisára nepresvedčil ani Hugo z Vermandois, ktorý sa znechutený neúspechom vrátil do Európy.
Križiakov postoj cisára rozhorčil a prisahali, že už nikdy Byzantíncom neuveria.
Morálku križiakov nakoniec zdvihla nadprirodzená udalosť - nájdenie kopije, ktorá vraj prepichla Kristov bok. Vysokú morálku vojakov využil Bohemund, ktorý vyviedol armádu z mesta a v ťažkej bitke Turkov porazil a prinútil k úteku. Po týchto ťažkých bojoch sa križiacky velitelia dohodli na niekoľko mesačnom odpočinku, aby vojsko nabralo nové sily. V meste ale vypukla epidémia, ktorej podľahol biskup Adhémar. V jeho osobe stratili križiaci svojho duchovného vodcu a človeka, ktorý svojou autoritou dokázal prekonať rozpory medzi veliteľmi a udržať aspoň čiastočnú jednotu križiackeho vojska.

Útok na Jeruzalem

V Antochii sa znova rozhoreli spory o vládu nad mestom. Najúspešnejší bol Bohemund, ktorý pod svoju kontrolu získal tri štvrtiny mesta aj citadelu a vystupoval ako jeho faktický vládca. Neustále spory ale rozladili vojsko, ktoré si vyžiadalo stretnutie s Raimondom a ponúklo mu vrchné velenie nad vojskom, v prípade, že vyrazia na Jeruzalem. Raimond súhlasil, no jeho vrchné velenie neakceptovali ostatní vodcovia. 13. 1. 1099 vyrazili Raimond z Toulouse, Robert Normandský a Tankred smerom na Jeruzalem, čo znamenalo, že Antiochiu ovládol Bohemund. K vojsku sa za niekoľko týždňov pripojili aj Godefroi a Robert Flanderský. Aj keď Raimond oficiálne za vodcu výpravy uznaný nebol, fakticky križiakov viedol. Po ceste križiaci mestá nedobýjali, väčšinou od nich vyžiadali len výkupné, prípadne naviazali s arabskými emírmi priateľské vzťahy. Jediné mesto, ktoré križiaci dobyli bol strategicky dôležitý prístav Tortosa. Cesta prebiehala bez väčších problémov a v lete roku 1099, po tom ako Tankred obsadil Betlehem, sa križiaci utáborili pred Jeruzalemom. Jeruzalem a Palestína v 11. storočí

Jeruzalem a celá Palestína, bola v tomto čase značne zdevastovaná stálymi útokmi. 20 rokov pred príchodom križiakov odtiaľto Turci vyhnali Byzantíncov a počas obliehania Antiochie toto územie obsadili egyptský Fátimovci, ktorí sa dokonca neúspešne snažili získať križiakov ako spojencov proti Seldžukom. Jeruzalem bol jednou z najväčších pevností svojej doby.

Mesto síce nemalo vlastné pramene vody, ale malo fungujúci systém cisterien a vodovod z rímskej doby. Na čele egyptskej posádky stál .. Iftichár ad-Dawla, ktorý velil arabským a sudánskym vojakom. Mal dobrú výstroj a dostatok zásob ale nie dosť mužov na obranu všetkých úsekov hradieb.29 Iftichár dal pred obliehaním otráviť všetky okolité studne a zničil všetky zásoby potravín mimo Jeruzalema. Križiaci boli preto od začiatku sužovaní nedostatkom vody, jedla ale aj horúcim letným počasím. Bolo jasné, že obliehanie sa musí skončiť čo najrýchlejšie, lebo sa očakával príchod arabskej armády z Egypta.
Ešte pred zahájením bojov o Jeruzalem sa križiaci definitívne rozišli z Byzanciou, keď odmietli pomoc byzantského vojska a cisár Alexios poslal Fátimovcom posolstvo v ktorom sa dištancoval od akcií križiakov v Palestíne.

Obliehanie

Križiacke vojsko malo už iba okolo 12 000 mužov a velitelia sa obávali útoku na tak dobre opevnené mesto, keďže nemali žiadne obliehacie stroje. Napriek tomu na radu mnícha z Olivetskej hory 13. júla napadli križiaci mesto, no boli odrazení. Bezvýchodiskovú situáciu zmenil až príchod janovských a anglických lodí, ktoré doviezli potraviny, drevo a remeselníkov na stavbu obliehacích veží a rebríkov. Križiaci postavali dve veže. Jednu mal pod kontrolou Godefroi, jednu Raimond. Mesto bolo príliš rozsiahle a križiaci ho nemohli úplne obkľúčiť. Na severnej strane bolo vojsko z Normandie a Flandier. Na severovýchode útočil Godefroi ..., juhozápad obliehali Provensálci s Raimondom. Tankred .. sa postavil na sever od Raimonda.30 Predtým ako sa veže dali posunúť k mestu, bolo treba zasypať priekopy okolo hradieb. Toto sa podarilo 13. augusta a v noci 14. sa Raimond pokúsil o útok ale bol nútený ustúpiť. Útok pokračoval na druhý deň. Tentoraz Godefroi okolo poludnia dostal vežu až k hradbám a padacím mostom spojil hradby s vežou. Dvaja flámsky rytieri prebehli po moste a za nimi nasledoval Godefroi s hŕstkou vybraných mužov.31 Keď rytieri obsadili časť hradieb, zdola o ne ostatní opreli rebríky, vyšplhali sa hore, aby pomohli Godefroiovi. Obrana bola zlomená a Jeruzalem bol pre moslimov stratený. Križiaci v Jeruzaleme

Zatiaľ čo Godefroi bojoval na hradbách, zišiel Tankred do mesta a otvoril bránu ostatným vojakom. Na druhej strane sa do mesta dostal aj Raimond a jeho Provensálci. Po dobytí hradieb sa rozpútal obrovský masaker. Križiaci dlhú dobu trpeli pred mestom a boli takmer šialení od zúrivosti a prežitého utrpenia.

Vôbec nepochybovali o tom, že prítomnosť moslimov a židov vo Svätom Meste je znesvätením a celých 5 dní vraždili všetkých obyvateľov mesta bez ohľadu na to, či išlo o mužov, ženy, či deti. Židia hľadali útočisko v synagóge, kde boli zaživa upálení, moslimi sa uchýlili do mešity Al - Aksá, kde im dokonca Tankred sľúbil milosť, no neskôr ich križiaci všetkých povraždili. V meste sa páchali ťažko opísateľné zverstvá, no napriek tomu ich kňazi - kronikári vychvaľovali ako veľké víťazstvo. Fulcher písal: " Na chráme Šalamúnovom [mešita Al - Aksá] kam [Arabi] utekajúc vstúpili, boli ubodaní šípmi .. a v chráme tiež asi 10 000 ich bolo sťatých. Keby ste tam boli, brodili by ste sa po kotníky v krvi zavraždených.32 Na inom mieste opisuje Fulcher "vynaliezavosť" panošov:" [Panoši] spoznali chytrosť Saracénov a mŕtvych ich párali, aby im z vnútorností vybrali peniaze ..., ktoré zaživa prehltli ohavnými chrtanmi. "33 Dokonca aj sv. Bernard z Clairvaux tvrdí, že smrť pohana je skôr malicidum (odstránenie zla) ako homicidum (zabitie človeka).34
Jediný, komu sa podarilo z mesta ujsť bol Iftichár a jeho družina, ktorí sa uchýlili do Davidovho hradu, kde sa vzdali Raimondovi a ten im dovolil odísť za výkupné. Nevie sa koľko ľudí bolo zabitých. Jeden anonymný kronikár napísal: "Nikto nevidel alebo nezažil také zabíjanie pohanov. ...Nikto nepozná počet mŕtvych , snáď sám jediný Boh."35
Keď už v meste nebolo koho zabíjať, vydali sa víťazi v procesii ulicami mesta, ešte stále vystlatými mŕtvolami a plnými hnilobného zápachu, k chrámu Božieho hrobu, aby Bohu vzdali vďaku za jeho veľkú milosť a za víťazstvo kríža.36 V ten deň krížová výprava dosiahla svoj cieľ.

Príčiny úspechov

Ako je možné že sa križiakom podarilo toľko krát triumfovať nad početnejším nepriateľom v pre nich totálne neznámej krajine? Tento fakt má niekoľko dôvodov. Tým prvým je nejednotnosť moslimov. Na území Palestíny a Sýrie bojovali o nadvládu Turci s Fátimovcami, územie bolo rozdelené na malé emiráty, ktoré len formálne uznávali nadvládu kalifa alebo sultána.
Moslimské vojská sa proti križiakom síce dokázali spojiť, ale ich vojská sa pri nepriaznivo vyvíjajúcej situácii väčšinou rozpadli. Príkladom je bitka križiakov s Korbughom. Jeho vojsko síce posilnili aj arabskí emíri, no tí nemali Turkov veľmi v láske a odmietali sa za nich dať zabíjať. Keď prišiel nápor rytierov, niektorí velitelia jednoducho bojisko opustili. Určitá výhoda kresťanov bola v ich ťažkej jazde, ktorej sa arabskí a tureckí jazdci nemohli rovnať. Toto ale platilo len za predpokladu, že sa križiakom podarilo dostať sa k boju zblízka. Určitú výhodu križiakom poskytoval aj psychologický faktor.

V prípade porážky nemali Európania kam ustúpiť a tak išli do každej bitky s vedomím, že prehra pre nich znamená záhubu. Z toho sa potom odvíjala často až šialená odvaha a výdrž križiakov. Svoju úlohu zohrala aj povesť, ktorú si križiaci vybudovali vďaka svoje krutosti a barbarským spôsobom. Po dobytí Antiochie sa im mnohé mestá vzdali bez boja, aby ich nepostihol rovnaký osud ako porazené mesto.

Záver

Strata Jeruzalema nebola pre moslimský svet katastrofou. Zo strategického hľadiska bol Jeruzalem pre Turkov okrajovou oblasťou. Pre Fátimovcov to bola väčšia strata, ale tí nepovažovali Jeruzalem za navždy stratený. Pre križiakov znamenalo dobytie Jeruzalema splnenie ich snov a úspešné zavŕšenie ich výpravy. Za niekoľko ďalších rokov sa moc Frankov na dobytom území upevní a ich štáty pretrvajú ďalších 200 rokov. Hoci pád Jeruzalema nezranil moslimský svet, masaker jeho obyvateľov bol pre Arabov a Turkov dôkaz, že dohoda s Frankami nie je možná. Pre islamskú propagandu sa vraždenie v Jeruzaleme stalo hlavnou časťou anti-katolíckej kampane, ktorá sa zmenila na svätú vojnu - džihád. Arabskí kronikári tej doby opakovanie vyzývajú k odvete: "Synovia islamu! Čakajú vás boje, v ktorých sa budú hlavy váľať pod nohami."37 Táto skutočnosť stále ovplyvňuje vzťahy medzi svetmi kresťanstva a islamu. Nie sú pochybnosti, že dôležitá zmena vzťahov medzi moslimami a kresťanmi vznikla počas križiackych výprav, ktoré Arabi dodnes považujú za akt nespravodlivého násilia zo strany Západu.38

Poznámky a Vysvetlivky Naspäť
1 Georges Tate, Križiaci v Oriente, prel. doc. PhDr Ján Taraba (Bratislava: Slovart, 1996), 1
2 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 16
3 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 24
4 viď kapitolu Pramene
5 August C. Krey, The First Crusade: The Accounts of Eyewitnesses and Participants (Princeton: Princeton University Press, 1921), 35
6 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 7
7 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 14
8 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 39
9 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 20
10 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 43
11 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 21
12 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel.

Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 45
13 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 30
14 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 47
15 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 31
16 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 51
17 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 52
18 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 49
19 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 55
20 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 35
21 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 56
22 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 37
23 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 59
24 Georges Tate, Križiaci v Oriente, prel. doc. PhDr Ján Taraba (Bratislava: Slovart, 1996), 41
25 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 38
26 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 38
27 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 60
28 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 61
29 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 55
30 Věra Hrochová a Miroslav Hroch, Křižáci ve Svaté zemi (Praha: Mladá fronta, 1996), 56
31 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 79
32 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 67
33 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 67
34 Franco Cardini, Válečník a řytíř, prel. Zdeněk Frýbort in Jacques Le Goff, Středověký člověk a jeho svět (Praha: Vyšehrad, 1999), 81
35 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 64
36 Antony Bridge, Křížové výpravy, prel. Marie Kreysová (Praha: Academia, 1995), 80
37 Věra Hrochová, Křížové výpravy ve světle soudobých kronik (Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1982), 68
38 Amin Maalouf, Les Croisades vues par les Arabes (Paris: Jean-Claude Lattes, 1983) in Georges Tate, Križiaci v Oriente, prel. doc. PhDr Ján Taraba (Bratislava: Slovart, 1996), 177.