História Komárna

Komárno je najväčším, najvýznamnejším a najzachovanejším pevnostným komplexom na Slovensku. Komárňanská pevnosť je jedinečnou ukážkou fortifikačnej architektúry 16. až 19. storočia. Možno tu vidieť bastiónový, polygonálny aj fortový systém opevnenia. Vo svojej dobe bola najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Vzhľadom k svojej monumentalite a zachovalosti patrí medzi unikáty aj v európskom meradle. Staršie fortifikácie
Výhodné strategické miesto na sútoku Váhu a Dunaja s brodom vzbudzovalo záujem od dávnych čias. Ovládanie takéhoto jedinečného prievozu a rušného dopravného ohniska znamenalo panstvo nad celou okolitou krajinou. Lokalita dnešnej pevnosti Komárna sa spomína v Anonymovom diele Gesta Hungarorum. V období tatárskych vpádov, kedy bola veľká časť nášho územia spustošená, sa dokázalo ubrániť len niekoľko silných hradov. Medzi ne patrilo i Komárno, o ktorom sa zmieňuje jeden z listov kráľa Bélu IV. v roku 1245. Po ústupe Tatárov z Uhorska kráľ, podporujúci rozkvet stredovekých miest v krátkom čase udeľuje 25 mestám veľké výsady, medzi nimi – v roku 1265 – i mestské práva Komárnu. Vznik prvého murovaného hradu v Komárne možno datovať do rokov 1265–1268. V roku 1317 sa za hradbami komárňanského hradu bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi. Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína vykonaná talianskymi majstrami. Komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom, zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Charakter hradu a jeho ďalší vývoj zmenili až vyše pol druha storočia trvajúce turecké vojny. S rozvojom delostrelectva nastáva nová epocha fortifikačného staviteľstva.

Stará a Nová pevnosť
Po obsadení Budína Turkami v roku 1541 rozhodol Ferdinand I. o výstavbe pevnosti v Komárne. Vyhotovením plánu komárňanskej pevnosti poveril Pietra Ferraboscu, ktorý navrhol päťuholníkový bastiónový systém. V roku 1546 sa začala výstavba pevnosti na mieste staršieho hradu. V roku 1557 sa zdokonaľovali už len zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Tým sa ukončila výstavba tzv. Starej pevnosti. Pevnosť mala tvar nepravidelného päťuholníka. Jarná povodeň v roku 1570 spôsobila obrovské škody, lebo sa zrútila čast kurtín. Pod osobným vedením U.Süessa bola pevnosť v 1572-1592 znovu postavená podľa pôvodného vzoru.

Jej tvar sa dodnes prakticky nezmenil.
K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I. (1658–1705), keď v rokoch 1663–1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná protiturecká reťaz prelomila. Z tohto podnetu nariaďuje Leopold I. výstavbu ďalších dvoch bastiónových pevností: pevnosti Leopoldov neďaleko Hlohovca, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a Novej pevnosti v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do roku 1663, kedy boli vykonávané len práce na zemných valoch. Po roku 1663 sa začala druhá etapa výstavby, v ktorej namiesto dočasných zemných valov postupne budovali bastióny a kurtíny z kameňa a pálených tehál. Práce sa uskutočnili na základe projektov Franza Wymesa s využitím poznatkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v roku 1673. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare. Pred jej hlavnou bránou bol vystavaný nepravidelný ravelin, chrániaci vstup. Nová pevnosť mala väčšiu rozlohu než stará, mala tiež tvar päťuholníka a jej dva východné bastióny sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným bastiónom Starej pevnosti. Z piatich bastiónov Novej pevnosti bol najväčší západný (stredný) s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od neho boli situované dva raveliny, z ktorých južný, s padacím mostom, mal úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti, ktorá bola umiestnená v strede kurtíny medzi západným a južným bastiónom. Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy, z ktorých do priekopy vyúsťovalo niekoľko poterien. Okolo Starej a Novej pevnosti postavili v tomto období i kontreskarpy s krytou cestou a s niekoľkými zhromaždiskami. V tej dobe predstavovala komárňanská pevnosť vyspelú fortifikačnú stavbu, jednu z prvých svojho typu v strednej Európe. Turecká armáda utrpela v roku 1683 pri Viedni závažnú porážku. Táto udalosť znamenala podstatný prevrat v živote Komárna. Hraničná pevnosť stráca na svojom význame a starostlivosť o jej údržbu klesla na minimum. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783 na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu ju vojsko opustilo. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe. Rozmach výstavby v 19. storočí
Vplyvom napoleonských vojen sa začala nová expanzia výstavby pevnostného systému Komárna.

Vojnové udalosti v rokoch 1800–1805 usmerňujú pozornosť vojenského velenia, ktoré si potrebovalo pri Dunaji zabezpečiť strategické postavenie proti Napoleonovi, opäť na Komárno. Pri tejto príležitosti sa buduje z tehál aj severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy. Túto činnosť možno nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta 1808 a 4. septembra toho istého roka boli dokončené. V rámci ďalších prác sa na nádvorí v roku 1810 vystavala kasáreň v pôdorysnom tvare písmena "U" so stenami rovnobežnými s kurtínami. V jej vnútornom priestore na južnej strane postavili v roku 1815 veliteľskú budovu. V rokoch 1827–1839 bola prestavaná aj Stará pevnosť. Pri zachovaní obvodových múrov pevnosti vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenia v bastiónoch. V priebehu 19. stroročia pokračovala veľkorysá výstavba pevnostného komplexu polygonálneho typu ďalšími prvkami - Palatínskou líniou, Vážskou líniou, Vážskym a Dunajským predmostím, fortom Sandberg a fortom Igmánd až do dnešnej podoby. Po výstavbe týchto fortifikačných prvkov plnili centrálne pevnosti už len úlohu bastiónového vnútorného opevnenia - noyau polygonálnej komárňanskej pevnosti.

Palatínska línia (Palatinal Linie)
Palatínska línia bola vystavaná v rokoch 1839-1847 na mieste staršej dočasnej zemnej pevnostnej línie z roku 1809. Bola pomenovaná na počesť palatína Jozefa, riadiaceho opevňovacie práce pôvodnej línie v roku 1809. Pozostáva z 5 reduitových fortov, navzájom spojených armovaným zemným valom s priekopou a streleckými galériami do súvislej obrannej reťaze, dlhej 5 km. Začína na brehu Dunaja cca 3 km západne od centrálnych pevností a končí pri ramene Váhu. Forty sú číslované rímskymi číslicami I - V a sú stavebne zhodné. V zmysle tradičného názvoslovia rakúskej opevňovacej školy sú označované ako "bastióny". Prepojenie medzi vnútorným priestorom obrannej línie a územím mimo mesta zabezpečovali 3 dokonale chránené brány - pri bastióne I. Bratislavská brána, pri bastióne III. Gútska brána a pri bastióne V. Apálska brána. Vážska línia
Jej výstavba začala v roku 1866 v dôsledku zhoršenia vzťahov s Pruskom, kedy malo Komárno plniť úlohu tzv. "národného reduitu". Vážska línia začína na severnom konci Palatínskej línie ako jej pokračovanie, potom sa stáča na juh pozdĺž toku Váhu. Líniu tvorí 6 objektov (VI.-XI.), z ktorých prvé dva (č. VI. a VII., označované tiež ako "bastióny"), patria medzi reduitové forty. Tieto sú medzi sebou spojené zemným valom bez armovania. Forty majú iný pôdorys než forty Palatínskej línie a líšia sa aj navzájom medzi sebou. Jadro fortu VII.

tvorí reduit v pôdorysnom tvare "U". Od fortu VII. pokračuje línia na juh pozdĺž toku Váhu vo forme Carnotovho múra so strieľňami, chráneného zemným valom a tokom Váhu, zosilneného delostreleckými kaponiérovými batériami VIII. až XI. Posledným objektom XI. sa Vážska línia napojuje na vonkajšie fortifikačné články Novej pevnosti, čím uzatvára pevnostný prstenec okolo mesta.

Vážske predmostie a Dunajské predmostie
Vážske predmostie sa nachádza na druhom brehu Váhu oproti centrálnym pevnostiam, Dunajské predmostie sa nachádza na druhom brehu Dunaja oproti centrálnym pevnostiam. Obe boli spojené s centrálnymi pevnosťami pontónovým mostom. Ich prvoradou úlohou však nebolo chrániť most, ale chrániť centrálne pevnosti pred útokom z druhej strany vodných tokov. Vývoj oboch predmostí bol v podstate totožný. Pôvodne boli vybudované za riekami v roku 1585. V prvej polovici 17. stor. ich nazývali sv. Michael (neskôr sv. Filip) a sv. Peter. V roku 1661 boli zbúrané, pretože už nevyhovovali vtedajším nárokom a na ich miestach postavili silnejšie obranné stavby. V rámci veľkej výstavby pevnostného systému v 60. rokoch 19. stor. ich prestavali a zosilnili podľa novej takticko-technickej štruktúry opevnení. Obe predmostia boli stavebne podobné. Pozostávali z ústredných objektov - štvoruholníkových bastiónových fortov, zosilnených po oboch stranách 3 zemnými redutami. Objekty boli pospájané zemnými valmi, priliehajúcimi na koncoch k brehom riek. Ústredný objekt Dunajského predmostia sa nazýva Hviezdicová pevnosť. Fort Sandberg
Fort bol vystavaný v rokoch 1850 - 1871 na Monoštorskom návrší na mieste starších opevnení, vybudovaných pri bojoch v roku 1849 na rozkaz veliteľa pevnosti generála Klapku. Bol postavený na základe projektov Ženijného riaditeľstva v Komárne. Zabezpečoval pevnosť pred útokom od juhozápadu a delostrelecky ovládal tok Dunaja. Ide o polygonálny reduitový fort približne obdĺžnikového pôdorysu. Zaberá plochu cca 70 ha. Fort Igmánd
Predstavuje najmladší a najmodernejší prvok pevnostného systému Komárna. Vybudovali ho v rokoch 1871 - 1877 na zabezpečenie pevnosti pred útokom z juhu. Na rozdiel od ostatných častí komárňanskej pevnosti patrí už do novej formy pevnostného staviteľstva - fortového opevňovacieho systému. Ide o jednovalový delostrelecký fort. Je predstaviteľom vrcholu fortifikačnej architektúry pred zavedením ocele a betónu. Jeho dokončenie v roku 1877 sa považuje za zavŕšenie výstavby komárňanskej pevnosti.

Súčasný stav objektov
Fortifikačný systém Komárna je v podstate zachovaný. K rozbúraniu niektorých častí pevnosti došlo ešte v prvej polovici 20. storočia. Tento osud postihol vonkajšie články a priekopy centrálnych pevností a časti Palatínskej línie. Z bastiónu I. sa zachovala len Bratislavská brána. Medzi bastiónmi II.–III. bola prerazená kurtína za účelom vybudovania komunikácie, časť hradieb medzi bastiónmi III.–IV. bola asanovaná pre komunikáciu a železničnú trať do Bratislavy a Kolárova. Z Vážskej línie je asanovaná časť Carnotovho múra medzi batériami IX. a X. K poškodeniu a devastácii Starej a Novej pevnosti prispeli veľkou mierou najmä sovietske vojská, ktoré užívali tieto priestory od roku 1968 do roku 1991.
Dnes centrálne pevnosti využíva Armáda Slovenskej republiky. Objekty Palatínskej a Vážskej línie sú prevažne využívané súkromnými podnikateľskými subjektmi, ktoré objekty na vlastné náklady rekonštruujú pre svoju potrebu. Stav a prístupnosť jednotlivých pevnostných objektov ( leto 2002):
Stará a Nová pevnosť - neprístupné, v držbe armády, exteriér čiastočne prístupný. Bratislavská brána - v držbe podnikateľského subjektu, zrekonštruovaná, exteriér prístupný.
Bastión II. - v držbe rôznych malých súkromných firiem (obchody, kaviarne), čiastočne udržiavaný, interiér reduitu zdevastovaný, exteriér i interiér prístupné, možnosť vstupu do streleckých galérií.
Bastión III. - v držbe podnikateľských subjektov (stavebné materiály, kaviareň), čiastočne zrekonštruovaný, interiér neprístupný.
Bastión IV. - v držbe podnikateľského subjektu (stavebné materiály), zrekonštruovaný, interiér neprístupný.
Bastión V. - zrekonštruovaný, v objekte súkromná galéria, exteriér čiastočne prístupný.
Bastión VI. - zrekonštruovaný, v objekte múzeum (rímske lapidárium), reštaurácia a bar, exteriér i interiér prístupné.
Bastión VII. - exteriér i interiér voľne prístupné, pôsobením miestneho obyvateľstva objekt podlieha značnej devastácii.
Batérie VIII. až X. - v držbe podnikateľských subjektov (sklady), exteriér prístupný.
Batéria XI. - stav neznámy, nachádza sa hlboko v podnikovom areáli. Vážske predmostie - čiastočne zachované v podobe zemných valov, silne zarastených nepriestupnou vegetáciou. Pri návšteve Komárna rozhodne odporúčam návštevu pevnostných prvkov na maďarskej strane:
Fort Sandberg (Monostori eröd) - po odchode sovietskych vojsk je celý fort využitý ako pevnostné múzeum. Po zaplatení vstupného možno voľne bez sprievodcu skúmať celý fort na povrchu i v podzemí, vrátane streleckých galérií v eskarpe i kontreskarpe.

V objekte sa nachádza vojenské múzeum, usporiadavajú sa tu príležitostné výstavy a kultúrne podujatia (v lete 2002 sa tu konala výstava, venovaná pevnosti Przemysl). Fort Igmánd (Igmándi eröd) - objekt je udržiavaný, strážený, nachádza sa v ňom múzeum generála Klapku. Dunajské predmostie - v centrálnom objekte (Hviezdicová pevnosť, Csillágeröd) sa nachádza veľkosklad nápojov. Interiér je čiastočne prístupný. Na mieste redutovej fronty východne od centrálneho objektu sa nachádzajú nevýrazné zemné valy, silne zarastené neprestupnou vegetáciou. V zachovanej redute západne od centrálneho objektu sa nachádza čestný vojenský cintorín. Fort pri železničnom moste
Okrem pevnosti a objektov pohraničného opevnenia sa v Komárne nachádza ešte jeden zaujímavý objekt. Ide o fort (opevnenú strážnicu) pri železničnom moste. V rakúsko-uhorskej monarchii sa podobné stavby realizovali na ochranu dôležitých mostov a komunikačných uzlov. Je to jediný objekt tohto druhu na našom území.
Zo stavebného hľadiska ide o jednopodlažnú stavbu obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi cca 20x8 m a vnútornou výškou cca 3 m, postavenú z pomerne nekvalitného betónu. V severozápadnom a juhovýchodnom rohu objektu sa nachádzajú výstupky (bastióny) na flankovanie obvodových stien. V severnej časti objektu sa nachádza predsieň v jednoduchým vchodom vo východnej stene, druhý jednoduchý vchod sa nachádza vo východnej stene hlavnej miestnosti. V stenách objektu sa nachádza veľké množstvo strieľní, vytvarovaných z betónu s kovovou vložkou, určených pre pechotné zbrane. Objekt nemal delostreleckú výzbroj. Okrem strieľní sa v stenách objektu nachádzajú aj okná s kovovými okenicami, opatrenými zatvárateľným strieľňovým otvorom. Objekt sa nachádza v kroví na pravej strane železničného násypu tesne pred železničným mostom na maďarskú stranu Dunaja. Je voľne prístupný.