Postupne sa presadil aj klub jakobínov.
Definitívny text ústavy bol schválený 3.9.1791. Podľa tejto ústavy bolo Francúzsko monarchiou, ktorej kráľ mal prisahať vernosť. Kráľ mohol menovať ministrov, ale tí boli zodpovední Národnému zhromaždeniu. Kráľ síce stal v čele výkonnej moci ale všetky podstatné rozhodnutia boli viazaná súhlasom zákonodarného zboru. Zvlášť bola upravená kontrola štátnych financií. Panovník mal právo dočasne pozastaviť zákony. Ústava zaručovala všetkým občanom ich základné práva – slobodu slova, tlače, zhromažďovania, vlastníctva ale obmedzovala ich podiel na politickom rozhodovaní. Právo voliť mali len majetní občania. Občania, ktorí platili veľmi nízke dane alebo nemali zdaniteľný majetok, boli zaradení do kategórie tzv. pasívnych občanov.
Koncom roka zasadalo v Paríži Zákonodarné zhromaždenie. Všetci jeho poslanci boli novozvolení. Hlavnou otázkou, ktorú zhromaždenie prejednávalo, sa stala zahraničná politika. Stále viac poslancov sa prikláňalo k názoru, ktorý propagoval Brissot, že treba viesť preventívnu vojnu a nečakať až nepriateľ zhromaždí zbrane a zaútočí prvý. V apríli1792 získali prevahu prívrženci vojny. Ukázalo sa ale, že francúzska armáda bola zaostalá.
Do tejto napätej situácie zasiahol vojvoda z Brunšviku, ktorý sa vyhrážal Parížu, že ho vojensky napadne ak niekto ublíži kráľovi. Radikáli to považovali za dôkaz vlastizrady. Povstali a 10.8. zaútočili na kráľovský palác. Kráľ bol spolu s rodinou zajatí a v Paríži bola vyhlásená samospráva.
Ohrozenie Paríža pominulo 20.9. keď v bitke pri Valme dobrovoľníci prinútili intervenčnú armádu k ústupu. Ďalšieho dňa v Paríži zasadal Konvent, novozvolený na základe všeobecného hlasovacieho práva. Jeho prvým rozhodnutím bolo vyhlásenie republiky.