Veľká francúzska revolúcia

Francúzsko bolo na konci 18. st. kultúrna metropolita Európy. Niekoľko rokov sa minister financií Necker pokúšal o to, aby zabránil štátnemu bankrotu, ale stroskotal a v roku 1781 ho odvolali. Navrhoval totiž daňovú reformu, ktorá by zdanila vrstvy doteraz nezdanené – privilegovanú šľachtu, byrokraciu a cirkev. Neckerovi nástupcovia sa však vždy vracali k jeho reforme. Proti reforme sa staval kráľ a parlament. Preto sa kráľ a jeho poradcovia rozhodli zvolať generálne stavy (po viac ako 167. rokoch). Keď dal kráľ Ľudovít XVI. súhlas k zvolaniu gen. stavov, netušil že tým otvára cestu revolučným udalostiam. Tento nový systém predpisoval daňové povinnosti aj šľachte. Už priebeh volieb ukázal nespokojnosť medzi mešťanmi, inteligenciou, duchovenstvom a šľachtou. Obyvatelia miest a dedín spisovali zošity sťažností, (obsahovali sťažnosti a požiadavky). Ich obsah je dôkazom, že celé Francúzsko očakávalo zmeny generálnych stavov.
Potom, čo sa stavy zhromaždili na zámku vo Versailles, využili situáciu, keď sa starému režimu vymkla moc z pod kontroly → Vznikol tretí stav, ktorý obsahoval advokátov, úradníkov, drobných podnikateľov a obchodníkov. Prehlásili sa za Národné zhromaždenie a vyzvali ostatných príslušníkov stavov, aby sa ku nim pridali. Túto výzvu prijala väčšina zástupcov duchovného stavu a menšia časť šľachty.
Kráľ bol týmto postupom rozhorčený, dal súhlas k tomu aby zasiahlo aj vojsko. Správy o prípravách k zásahu sa neutajili a rozšírili sa po Paríži. Tam prepukli boje, ktoré vyvrcholili 14.7.1789 útokom na kráľovskú pevnosť Bastilu. Dobytie Bastily bolo signálom ku ďalším zmenám. Mešťania sa ozbrojili a vytvorili Národné gardy. Kráľ nepoužil silu a ustúpil.
Správy o povstaní v Paríži dochádzali i do provincii a tam vznikali živelné povstania. Roľníci prepadali šľachtické sídla, plienili ich a vypaľovali. Ich počínanie urýchlilo jednanie poslancov v Národnom zhromaždení. Následne zrušili privilégia aristokracie, cirkevné desiatky, súdnu právomoc vrchnosti a závislosť roľníkov na feudáloch.
Nemenej dôležité rozhodnutie nasledovalo 26.8. v podobe dokumentu – Prehlásenie práv človeka a občana. Spoločnosť sa mala naďalej skladať z občanov, ktorí sú si rovný pred zákonom a majú právo slobodne sa vyjadrovať. Prehlásenie sa stalo východiskom pri príprave ústavy.
Názory poslancov o ústave sa výrazne líšili a preto vznikali diskusné kluby. Najradikálnejšie myšlienky zaznievali v klube cordeliérov.

Postupne sa presadil aj klub jakobínov.
Definitívny text ústavy bol schválený 3.9.1791. Podľa tejto ústavy bolo Francúzsko monarchiou, ktorej kráľ mal prisahať vernosť. Kráľ mohol menovať ministrov, ale tí boli zodpovední Národnému zhromaždeniu. Kráľ síce stal v čele výkonnej moci ale všetky podstatné rozhodnutia boli viazaná súhlasom zákonodarného zboru. Zvlášť bola upravená kontrola štátnych financií. Panovník mal právo dočasne pozastaviť zákony. Ústava zaručovala všetkým občanom ich základné práva – slobodu slova, tlače, zhromažďovania, vlastníctva ale obmedzovala ich podiel na politickom rozhodovaní. Právo voliť mali len majetní občania. Občania, ktorí platili veľmi nízke dane alebo nemali zdaniteľný majetok, boli zaradení do kategórie tzv. pasívnych občanov.
Koncom roka zasadalo v Paríži Zákonodarné zhromaždenie. Všetci jeho poslanci boli novozvolení. Hlavnou otázkou, ktorú zhromaždenie prejednávalo, sa stala zahraničná politika. Stále viac poslancov sa prikláňalo k názoru, ktorý propagoval Brissot, že treba viesť preventívnu vojnu a nečakať až nepriateľ zhromaždí zbrane a zaútočí prvý. V apríli1792 získali prevahu prívrženci vojny. Ukázalo sa ale, že francúzska armáda bola zaostalá.
Do tejto napätej situácie zasiahol vojvoda z Brunšviku, ktorý sa vyhrážal Parížu, že ho vojensky napadne ak niekto ublíži kráľovi. Radikáli to považovali za dôkaz vlastizrady. Povstali a 10.8. zaútočili na kráľovský palác. Kráľ bol spolu s rodinou zajatí a v Paríži bola vyhlásená samospráva.
Ohrozenie Paríža pominulo 20.9. keď v bitke pri Valme dobrovoľníci prinútili intervenčnú armádu k ústupu. Ďalšieho dňa v Paríži zasadal Konvent, novozvolený na základe všeobecného hlasovacieho práva. Jeho prvým rozhodnutím bolo vyhlásenie republiky.