IMPRESIONIZMUS

Vznikol vo Francúzku. Tento termín sa prvý krát objavil v roku 1874 počas výstavy skupiny „nezávislých“ umelcov v ateliéri fotografa Nadara. Impresionizmus si uchoval súdržnosť až do roku 1884, to zn. asi 10 rokov. Ďalej sa rozvíjal len v dielach niektorých maliarov, ktorí zostali verní svojim prvým predsavzatiam. Až do smrti Clauda Moneta v roku 1926 nemožno hovoriť o jeho konci. Takisto sa nezrodil v jediný deň, jeho prvé náznaky sa objavili v roku 1863, aj keď jeho prvé prejavy sa ešte úzko spájajú a prelínajú s realistickými prúdmi toho obdobia.
Priamym predchodcom impresionizmu bola krajinomaľba barbizonskej školy, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Jean-Baptiste Corot.
Impresionizmus ako francúzske hnutie je prejavom skrytého nepokoja v najrozličnejších krajinách. Buržoázia, ktorá dávala prednosť konvenčnejšiemu umeniu, ho s opovrhnutím odmietala, no umelci veľmi rýchlo vycítili, že otvára celkom novú cestu maliarskej praxi.
Predstavitelia tohto smeru sa usilovali podať obraz krajiny alebo predmetu tak, ako sa javí nášmu oku v určitom okamihu. Obraz predmetu alebo krajiny sa mení rozličnými okolnosťami a v každej chvíli, takže najpravdivejší je obraz okamihu, ktorý zanecháva v nás ten najsilnejší dojem – impresiu. Farba je podstatným činiteľom obrazu, v prírode sa však mení podľa toho, aká je vrstva vzduchu a svetla obklopujúca predmet. Hnutie sústredilo pozornosť na zobrazenie okolitého sveta prostredníctvom atmosféry a svetla, chápaného ako príklad jeho premenlivosti.
Technika, ktorú používali impresionistický maliari, vzchádza z teórie farieb Eugèna Chevreula. Rozličné farby sa aplikovali na plátno bez predchádzajúceho zmiešania a potom sa zjednocovali na divákovej sietnici. Pri experimentoch s touto technikou sa umelci sústredili na svoje okolie a umelecky stvárňovali vidiecke i mestské krajinky, teda prírodné i sociálne prostredie.
IMPRESIONISTICKÝ OBRAZ
-sa javí ako zmes farebných škvrniek a zamazaných plôšok. Až pri správnom odstupe môžeme mať správny dojem. Do skupiny impresionistov patria viacerí význační maliari, aj keď sú medzi nimi dosť veľké rozdiely.
Édouard Manet – považovaní za otca impresionizmu, ponúkol maliarom, ktorý ho nasledovali, záujem o experimentovanie s tematikou i farbami spolu s nesmierne príťažlivým riešením, tak ako to videl na tlačiach japonských drevorezcov. Odkloniac sa od tradície vytvoril celkom moderné maliarstvo, zaujímavú alternatívu k oficiálnemu umeniu.

Ako prvý uviedol do maliarstva plošnú maľbu. Známe sú jeho obrazy Raňajky v tráve a Olympia.
Claude Monet – maľoval ľudí a scény z parížskeho prostredia. Svoje krajiny maľoval vo voľnej prírode, pričom sa usiloval maľbou zachytiť náladu krajina za rozličného počasia a v rozličnom ročnom období. Experimentoval s optickým pôsobením svetla. Známe sú jeho obrazy Stohy sena, Rouenská katedrála, Rameno Seiny a cyklus pohľadov na Temžu v Londýne.
Camille Pissarro – prejavil sa najmä ako dobrý krajinár.
Edgar Degas – jeho hlavným námetom boli postavy tanečníc, cez ktoré vyjadroval pohyb a jeho výrazové možnosti. Sám medzi tanečnicami žil a vytvoril množstvo kresieb a malieb tanečníc v rozličných polohách. Auguste Renoir – portretista buržoáznej spoločnosti a vyznávač ženskej i prírodnej krásy. Jeho obrazy sú maľované úchvatnou ľahkosťou, zachytávajú rozihranosť svetla v teplom zafarbení.
Vincent van Gogh – vo svojich obrazoch vedel podať jasnými farbami pravdivú krásu zobrazených predmetov, či už išlo o portréty, krajiny alebo zátišia. Známy je jeho obraz Slnečnice.
Paul Gauguin – žil dlho na Tahiti, odkiaľ priniesol množstvo obrazov, ktoré zachytávajú krásu a život primitívnych domorodých kmeňov, ešte neskazených civilizáciou.
Paul Cézanne – patrí medzi najväčších maliarov 19. storočia. Vyšiel síce z impresionizmu, ale skoro sa vrátil k umeniu starých majstrov a vrátil obrazu späť pevnú líniu. Maľoval portréty, zátišia, krajinky.
SOCHÁRSTVO
-reprezentuje najväčší sochár 19. storočia Auguste Rodin – zohral v sochárstve podobnú úlohu ako impresionistickí maliari vo vzťahu k akademickému maliarstvu. Vo svojom období nepochopený pre úprimnosť a expresívnosť svojich diel. Mal významný vplyv na vývoj sochárstva 20. storočia. Poznačil ho duch imperialistického maliarstva, založenom na celkom uvolnenom maliarskom rukopise a vytvoril diela plné života, ktoré akoby sprítomňovali samotného umelca a jeho vlastnú skúsenosť. Vychádzal zo štúdia antiky, gotiky, renesancie a orientálneho umenia. Za základ svojej umeleckej činnosti pokladal prírodu. Krása u neho tkvela v pravde a výraze. Hovorí, že všetko, čo je v prírode pravdivé, je krásne. Ľudské telo bolo pre neho najvhodnejším prostriedkom, ktorým možno vyjadriť každý vnútorný duševný stav.

Jeho najznámejšie diela sú Ján Krstiteľ, Myšlienka, Balzac, Občania z Calais, Zamyslený muž, Kovový vek, Bozk, projekt Brány pekla.
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia pre mimoriadnu expresivitu aj diela Medarda Rossa – vytvorené zo sadry potiahnutej voskom.
Antoine Bourdelle – vytvoril niekoľko monumentálnych pomníkov a veľký počet plastík, napr. Mickiewiczov pomník v Paríži, pomník generála Alveara v Buenos Aires, Lukostrelca, Sapfo.
ÚŽITKOVÉ UMENIE
-nadväzovalo a ešte s väčšou obľubou rozvíjalo stredoveké tradície vzkriesené v romantizme, čo sa prejavilo najmä v maľbe na skle a v továrenskej výrobe gobelínov presýtených ozdobnými prvkami, nevkusom a zhoršenou farebnosťou. Umelecké remeslo napodobňovalo umenie 18. storočia. Nemalo svoju jednotnú koncepciu, ktorú nahrádzala nádherná a luxusná výzdoba bohatého, farebne pestrého zariadenia salónov preplnenými pozlátenými ozdobami, závesmi a čalúneným nábytkom. Veľký záujem o luxusné predmety vyvolal zvýšenie továrenskej strojovej výroby rozličných nábytkárskych ozdôb, zlatníckeho tovaru, tapisérií, brokátu a čipiek. Do umeleckej tvorby prenikali vplyvy japonského umenia a vznikali továrne umeleckého priemyslu a školy dekoratívnej tvorby. Vzory stredovekého umenia vystriedali vzory s technikami orientálneho pôvodu najmä v zlatníctve. Pri výrobe nádherných jedálenských príborov a podnosov sa používala metóda postriebrovania a pozlacovania, čo zlacnilo výrobu týchto predmetov. Pri výrobe bižutérie sa používali rastlinné a kvetinové motívy.
Vo výrobe porcelánu sa napodobňovalo obdobie baroka. Niektoré továrne pokračovali v orientálnych tradíciách. Porcelán ozdobovali exotickými motívmi prevzatými nielen z čínskeho a tureckého umenia, ale aj z černošského. Umeleckí drevospracovatelia svoje výrobky, najmä nábytok, ozdobovali pozlacovaním. Vyrábali čalúnené okrúhle kreslá, nízke sedadlá, ležadlá lásky a dôverných rozhovorov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk