Často býva označenie moderných umeleckých smerov a hnutí výsledkom náhody, výrazom exaltovaného odporu či údivu, ktorý tlmočí svár nového s tradíciou a vžitým názorom. Aj impresionisti vďačia za svoj názov pejoratívnej charakteristike, vyslovenej pri ich prvom vystúpení v roku 1874. Maliari vystavujúci na Jesennom salóne v roku 1905, boli podľa Matissovho svedectva poznamenaní výrokom umeleckého kritika Louisa Vauxcellesa (ktorý o niečo neskôr razil pojem kubizmu) z časopisu Gil Blas. Jeho slová „Donatello medzi divými šelmami!“ (les fauves = diví, divé šelmy) boli vyvolané protikladom medzi obrazmi a dvoma bronzovými plastikami sochára Alberta Marqua, pripomínajúcimi Donatellov štýl. Parížska výtvarná kritika bola až na niekoľko výnimiek pobúrená a nešetrila ostrými výhradami. A fauvizmus bol pokrstený. No iba pokrstený, lebo v skutočnosti sa zrodil oveľa skôr. Títo umelci vzbudzovali pozornosť už niekoľko rokov najmä v Salóne Nezávislých. Začiatky fauvizmu treba hľadať už v období okolo roku 1890, keď sa Gauguin a van Gogh usilovali vyjadriť svoje vnútorné zaujatie intenzívne farebnými dielami a odpútať sa tak od impresionizmu. Možno práve Gauguinove výroky o čistej farbe sa stali východiskom nového chápania maľby a jej maximálneho výrazu. Prípravné obdobie fauvizmu bolo charakterizované väčšinou individuálnymi počinmi umelcov. Jedine u Matissa a Marqueta je možné doložiť všeobecnú zhodu maliarskeho názoru, keďže obaja už od roku 1898 pracujú spôsobom, ktorý bol neskôr nazvaný ako fauvistický. Vzájomné zbližovanie budúcich fauvistov sa postupne rozvíjalo (od r. 1901) osobnými priateľskými stykmi a spoločnými miestami pobytu a maliarskej činnosti. Zúčastňujú sa Salónu nezávislých a od r. 1903 i Jesenného salónu. Podľa miesta vzniku možno označiť za kolísku fauvizmu malý katalánsky prístav Collioure na juhu Francúzska. Práve tam odcestoval v lete 1905 Henri Matisse spolu s André Derainom a obrazy, ktoré tam namaľovali môžeme zaradiť medzi prvé fauvistické obrazy. A práve tie boli vystavené s obrazmi ostatných fauvistov na Jesennom salóne roku 1905. Spolu s Matissom a Derainom na tomto Salóne vystavovali, a tým sa pripojili k hnutiu fauvistov, aj Albert Marquet, Émile-Othon Friesz, Maurice Vlaminck, Henri-Charles Manguin, Jean Puy, Luis Valtat a Georges Rouault. Salón Nezávislých 1906 bol druhou a zároveň poslednou spoločnou manifestáciou fauvistov, ku ktorým sa už pripája aj Kees van Dongen.
Dalo by sa však povedať, že približne v tomto čase sa začínajú vzájomné putá fauvistov uvoľňovať, postupne silnejú individuálne rozdiely medzi nimi a okolo roku 1908 sa dá hovoriť o rozpade hnutia. A nielen to, na rozdiel od impresionistov, ktorí aj neskôr pokračovali v pôvodnom zameraní, väčšina sa obrátila v ďalšom vývoji priamo proti maliarskej reči svojej blízkej minulosti.

Fauvizmus je prvým revolučným činom moderného maliarstva na samom prahu dvadsiateho storočia. Bol predovšetkým vzburou proti akademizmu a impresionizmu, výrazom nového výtvarného cítenia. Nezrodil sa z nejakého vopred vypracovaného názorového systému. Skôr živelne a iba na určitý čas spojil cestu niekoľkých mladých maliarov, ktorí si zvolili za svoj program čistú farbu. Sám Louis Vauxelles zdôrazňoval pri rozbore fauvistického hnutia individualitu umelcov, spojených s týmto smerom. Fauvizmus bol duchovným hnutím spätým s prevratnými podnetmi svojich čias. Všetci umelci, ktorí sa na ňom zúčastnili, si zachovali svoju pomerne veľkú samostatnosť. Každý fauvista mal svoju vlastnú definíciu maľby. Jediné, čo majú títo umelci spoločné, sú náhodné fakty a najmä uplatnenie absolútnej slobody vo vzťahu k prírode – pravda, bez pokušenia ju narušiť (ako to bolo neskôr v období počnúc kubizmom).

Zoči-voči skutočnosti, v priamom kontakte s realitou, majú „farby vyjadrovať šok, ktorým veľkolepé divadlo prírody pôsobí na naše zmysly“. Základom obrazu sa stane farba. Farbe sa podriadi všetko ostatné. Intenzita jednotlivých tónov, rytmus i kontrast farebných plôch vytvárajú línie aj priestor. Popierajú sa modelácie i farebné prechody. Nelomené tóny jasne svietiacej a plošne nanesenej farby potlačili kresbu, svetlo, tieň. Farba a jej vzťahy sú jedinou a základnou požiadavkou. Je nezávislá na realite. Vylúčený je i detail, aby tým väčšmi vystúpili súhrnné formy, ktoré často vytvorila jedna jediná farba. Môžeme hovoriť aj o určitej brutalite, s akou fauvisti pristupovali k farebnej exaltácii na svojich plátnach.

Verejnosť lipla na fotografickom zachytení skutočnosti, kým Matisse sa pokúšal o jej menej mechanické zobrazenie, zodpovedajúce väčšmi podstate vecí ako ich vonkajšej podobe. Podľa jeho názoru sa farba – a je to jeden z najobdivuhodnejších výdobytkov fauvizmu – nemusí zhodovať so skutočnou farebnosťou objektu, ale dá sa použiť pre jej vlastnú hodnotu s ohľadom na jej vzťah k ostatným farbám a k miestu, ktoré zaujíma v priestore. Takto hrá v portréte či v krajine úlohu kresby, keď ide o znázornenie perspektívy, a úlohu tieňa, keď ide o modelovanie objemu.
Vylúčenie tieňov, ktoré nahradil čistými farbami, dodalo Matissovým obrazom žiarivosť, ktorú dovtedy nikto nedosiahol a ktorá mala rozhodujúci vplyv aj na súveké Derainovo a Vlamickovo umenie. Umelcov, reprezentantov fauvizmu môžeme rozdeliť do troch hlavných skupín, ktoré však nepredstavujú uzavreté strediská maliarskej práce. Ich zloženie je možné použiť iba ako pomocnú schému pri periodizácii vývoja fauvistickej maľby. Prvú z nich tvoria žiaci z ateliéru Gustava Moreaua a z Carriérovej akadémie – Matisse, Marquet, Manguin, Puy a Valtat, druhú maliarska dvojica zo Chatou v okolí Paríža (niekedy označovaná ako samostatná škola) – Derain a Vlaminck. Do tretej patria maliari z Le Havru, Friesz, Dufy a Braque, ktorí sa k fauvistom nakrátko pridal až roku 1906. Niektorými charakteristickými znakmi svojej maľby sa s nimi zblížil maliar holandského pôvodu Kees van Dongen.

Vo vnútri fauvizmu teda môžeme sledovať istú diferenciáciu, ktorú na jednej strane reprezentuje najmä Matisse a na druhej strane Derain a Vlaminck. Zaiste to podmienila i cesta, po ktorej všetci traja k fauvizmu dospeli. Matisse, poučený Cézannom a Gauguinom, nezriekol sa ani vo fauvizme výraznej tendencie, ktorá sa usiluje o rovnováhu medzi farebnou emóciou obrazu a jeho harmonickou výstavbou. Nanášal farby vo veľkých plochách, čím sa približoval väčšmi ku Gauguinovmu cloisonnizmu. Derain a Vlaminck, pre ktorých príkladom bol zasa Vincent van Gogh a technika impresionistov alebo pointilistov, sa naďalej pridržiavali deleného ťahu štetcom a ich obrazy vibrovali svetlom. Takisto (i za cenu určitého zjednodušenia) možno povedať, že Matisse buduje obrazy sústavne maliarskymi prostriedkami, kým Derain a Vlaminck zdôrazňujú svojim rukopisom istú grafičnosť, kresbovosť. Hoci takmer všetci sa s hnutím rozišli, Matisse čerpal z fauvizmu v celej svojej tvorbe. A bol to práve Henri Matisse, ktorý bol považovaný za duchovného vodcu fauvistov.

Ako som už spomenula, fauvizmus sa nezrodil z vopred pripravenej teórie, a ani Matisse nemal chuť teoretizovať, no jeho poznámky a výroky patria medzi základné svedectvá o otázkach moderného umenia. Vo svojich poznámkach formuloval: „Fauvizmus otriasol tyraniou divizionizmu. Vo veľkej poriadnej domácnosti, v domácnosti tiet z vidieka, sa žiť nedá. Preto sa treba odpútať a vytvoriť si jednoduché prostriedky, ktoré by nepotláčali ducha. Tu narazíme i na Gauguina, i na van Gogha. Tu sú pôvodné myšlienky: výstavba obrazu farebnými plochami. Hľadanie najintenzívnejšieho farebného účinku – námet je vedľajší. Svetlo sa tu nepotláča, ale vyjadruje ho súzvuk farebných plôch..
Tak pre mňa bol fauvizmus skúškou prostriedkov: umiestniť vedľa seba, zoskupiť z hľadiska výrazu i stavby obrazu modrú, červenú a zelenú. Bol to výsledok rastúcej vnútornej potreby, a nie zámerného postoja, dedukcie alebo rozumového úsudku, s ktorými maliarstvo nemá nič spoločného.. Toto je východisko fauvizmu: odvaha znovu nájsť čistotu prostriedkov.“ Roku 1908, keď napísal svoje Maliarove poznámky, prestáva fauvizmus ako hnutie existovať. Po tom, ako fauvizmus splnil svoje poslanie, maliari - fauvisti sa rozišli najrozličnejšími smermi. Derain, pre ktorého príklon k fauvizmu znamenal aspoň dočasné vyslobodenie z rozporov a pochybností, vracia sa k Cézannovi a po prechodnom príklone ku kubizmu smeruje k starostlivo vyváženej novoklasicistickej maľbe. Friesz prestáva dôverovať konštruktívnej schopnosti čistej farby a v ďalších rokoch sa vracia k iluzívnemu realizmu. Takisto Vlaminck, „najdivokejší z divokých“, hľadá kvalitu farby, ktorú nemohla vyjadriť plocha, a voľný rukopis, ktorý by bol v súlade s jeho temperamentom. Marquet pokračuje v jemne tieňovaných černošedých náladách a prístavných motívoch. Braque sa roku 1908 rozchádza s fauvistickou farebnosťou a v redukovanej škále šedí, okrov a zelení konštruuje svoje prvé krajiny a zátišia v hranatých tvaroch. Od tohto roku sa rozvíja úzka spolupráca medzi Braquom a Picassom. Taktiež Dufy sa necháva zlákať príkladom novej Braquovej maľby. Po čase sa však vracia k širokej farebnej stupnici čistých a kontrastných tónov. Ani u Matissa neprerástol fauvizmus v dogmu. Čoskoro spoznal jeho medze. Čistá farba už nestačila, opäť sa vrátil k línii, arabeske tvarov, no farbe ostáva verný. Stredobodom tvorby sa stávajú opäť postava a portrét.

Rozchodom fauvistov nezaniká však inšpirujúca sila ich maliarskeho objavu. Vedľa Matissa a Dufyho trvá (približne do roku 1912) u van Dongena a pôsobí vo Francúzsku na Maurice Marinota, Flandrina a ďalších maliarov. Ku svetovej odozve fauvizmu prispelo nemalou mierou založenie (1912) Matissovej maliarskej školy, navštevovanej príslušníkmi najrôznejších národností, hlavne Nemcami a Škandinávcami. V neskorších rokoch má fauvizmus svoj ohlas v Belgicku (Rik Wouters) a v Holandsku (Jan Sluyters, Leo Gestel), vo Švajčiarsku a v Taliansku. Napriek nepriaznivej situácii, v ktorej fauvizmus vznikal, stal sa významným hnutím. V období, keď sa veľká pozornosť venovala impresionizmu, dokázali prísť s niečím novým, čo sa voči impresionizmu búrilo, a uspieť.

V období, v ktorom si vtedajšia spoločnosť obľúbila fotografovanie, dokázali premeniť francúzsku maľbu a vyjadrovať sa tak výrazovou rečou, nezávislou na bezprostrednom vizuálnom zážitku reality. Hoci fauvizmus trval pomerne krátko, jeho význam spočíva nielen v neobyčajnej slobodomyseľnosti, ktorú vedel prebojovať, ale aj v dôsledkoch, ktoré vyvolal v nasledujúcich rokoch. Takisto nesmieme zabudnúť na vysokú úroveň diel, ktoré ho preslávili. Nimi sa títo umelci trvalo zapísali do dejín výtvarného umenia. A tak sa názov fauvizmus, napriek pôvodnému posmešnému označeniu, stal skutočným pojmom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk