V priebehu ich výbojov na Z prechádzala hlavná masa mongolských kmeňov postupne k islamu. Na konci 13. stor. bol islam prijatý za štátne náb. štátu Ilchánú. V období medzi 8.-14. stor. sa vytvárala a rozpadala na území Prednej a Strednej Ázie rada štátov, v ktorých bral islamský prvok dôležitú rolu. Politické a sociálne rozpory na seba brali podobu rozporov rôznych moslimských smerov a siekt.

Náboženský boj za vlády dynastie Abbásovcov
Dr. Engels charakterizoval vnútorné boje prebiehajúce v isláme po stáročia takto: „Islam je náb. šité na Arabov, teda na bohaté mestské obyvateľstvo aj na chudobných beduínov. Tí sa spoja pod vedením nejakého proroka, aby potrestali odpadlíkov od pravej viery a zhabú ich majetok. Za niekoľko sto rokov sú prirodzene presne tam, kde boli „odpadlíci“, je nutná nová náb. očista. K tomu pridáme vtedajší proces rozkladu otrokárskych vzťahov a formovanie feudalizmu. Odpor zotročovaných roľníkov na seba bral obvykle podobu náboženskosektárskeho hnutia. Všetky takéto hnutia sa síce prevádzali pod rúškom náb., ale vznikali z ekonomických alebo iných sociálnych dôvodov.“

Nábožensko-politická situácia v Bagdadskom kalifáte bola po celú jeho existenciu zložitá. Abbásovci využili na zvrhnutie Umajjovcov nearabských feudálov, ktorí chceli mať rovnaké postavenie ako mala arab. aristokracia.

Opozičné hnutie, ktoré sa odrážalo v boji Iráncov proti arab. nadvláde sa s celou prudkosťou rozpútalo v prvých rokoch vlády Abbásovcov. Bagdadský kalifovia boli v tejto situácii nútení stále manévrovať v náb. otázkach a ku krutému teroru v sociálnej politike. Teror bolo nutné vysvetľovať motívmi náb. zbožnosti. Existovala formula, ktorou bolo možné ospravedlniť akýkoľvek čin: ten, kto mal byť potrestaný, bol jednoducho vyhlásený za zendika - kacíra, bezbožníka. Na zendikov sa nevzťahovala žiadna právna ochrana. Najvyšší sudca stanovoval orientačné body, podľa ktorých sa zisťovali príznaky pravovernosti a kacírstva. To nebolo pre abbásovských kalifov ľahké. Chápali, že musia v otázkach náb. zaujať určitú pozíciu. Od okamžiku svojho nastúpenia na trón považovali za nutné demonštrovať svoju nábožnosť, kladúc ju ako protiklad nedbalosti v otázkach viery, z ktorej obviňovali Umajjovcov. Na rozdiel od nich vykonávali púte do Mekky a pred očami davu usporiadali predstavenia dokonalej zbožnosti. Avšak aj naďalej pokračovali rôzne sociálne a etnické skupiny v boji za svoje záujmy a skrývali svoje požiadavky za náboženskoideologické učenie, kvôli ktorým museli vládnuce skupiny vstupovať do sporov a prejednávať ich.

Takýmto novým protivníkom bolo predovšetkým náboženskomystické hnutie sofizmus.