Islam

Islam – založenie, ranné obdobie
• v presnom preklade znamená podriadenie sa jednému bohu.
• zakladateľom tohto monoteistického náboženstva bol Mohamed.

Historičnosť Mohamedovej osoby nevyvoláva pochybnosti. Bol skutočne Zakladateľom islamu. Jeho životopis, vykladaný v známych prameňoch, vyzerá v podstate vierohodne, keď si odmyslíme niekoľko zázrakov. Neisté sú iba fakty z mekkského obdobia. Na pevnejšiu pôdu sa dostávame, keď prejdeme k medinskému obdobiu, ktoré tvorí posledné desaťročie Mohamedovho života. Za nepochybné môžeme považovať tieto fakty: narodil sa na začiatku 70. rokov 6. stor., pochádzal z rodu Hášimovcov, manželka Chadídža, svoju kazateľskú činnosť začal v r. 6lO alebo 6l2. Hodnoverne vyzerá i popis toho, ako sa utvárala pôvodná skupina mekkských Mohamedových prívržencov na čele s Abú Bakarom a Omarom. Po smrti bohatej a v Mekke vplyvnej manželky a strýka Abú Táliba, ktorý preňho stelesňoval podporu a ochranu rodu v r. 622. odchádza do Mediny, pretože vládnuce kruhy v Mekke zaujali k jeho kázni nepriateľský postoj. Mohamedova kazateľská činnosť v Medine , jeho život tam i jeho smrť v r. 632 sú popísané tiež veľmi podrobne. Hlavné udalosti tohto obdobia sú bitky u Badru a Uhudu, nájazdy moslimov na arabské územia a peripetie mierových vzťahov medzi rôznymi náboženstvami a sektami.

Islám – historické korene
V 2. štvrtine 11. stor. sa zo stepí Strednej Ázie vydali na Z bojovní kočovníci Turkmeni. Prijali islam a inšpirovali sa ideami boja proti kresťanom, ale ich ciele, i keď predstierali náboženský zápal šíriť pravdu vierou, boli dobyvačné.V r. 1055 Turkmeni(Seldžukovia) Bagdad. Ďalšie výboje spojili celú Prednú Áziu jednotnou islamskou vierou. Aj na Z sa menila geografia šírenia islamu i politické podmienky jeho existencie. Na začiatku 9. stor. Arabi vtrhli na Sicíliu a do 11. stor. uskutočňovali nájazdy na Taliansko.

Na V sa situácia zmenila v 13. stor., keď na hist. scénu vstúpili Mongoli. V r. 1209 sa pod vedením Čingischána vydali na Z a za niekoľko rokov ovládli Irán, Afganistan a radu juhoruských oblastí. Po jeho smrti v r. 1227 v tom pokračovali jeho nasledovníci a čoskoro ovládli skoro celé Rusko a prenikli aj do Číny, Poľska a Maďarska. Jedna vetva dobyvateľov zamierila k citadele islamu – do Mezopotámie, Sýrie a Egypta.

Mongoli, ktorých vláda určovala politickú situáciu po viac než 2 stor., tvorila v náboženskom ohľade veľmi pestrý obraz.
V priebehu ich výbojov na Z prechádzala hlavná masa mongolských kmeňov postupne k islamu. Na konci 13. stor. bol islam prijatý za štátne náb. štátu Ilchánú. V období medzi 8.-14. stor. sa vytvárala a rozpadala na území Prednej a Strednej Ázie rada štátov, v ktorých bral islamský prvok dôležitú rolu. Politické a sociálne rozpory na seba brali podobu rozporov rôznych moslimských smerov a siekt.

Náboženský boj za vlády dynastie Abbásovcov
Dr. Engels charakterizoval vnútorné boje prebiehajúce v isláme po stáročia takto: „Islam je náb. šité na Arabov, teda na bohaté mestské obyvateľstvo aj na chudobných beduínov. Tí sa spoja pod vedením nejakého proroka, aby potrestali odpadlíkov od pravej viery a zhabú ich majetok. Za niekoľko sto rokov sú prirodzene presne tam, kde boli „odpadlíci“, je nutná nová náb. očista. K tomu pridáme vtedajší proces rozkladu otrokárskych vzťahov a formovanie feudalizmu. Odpor zotročovaných roľníkov na seba bral obvykle podobu náboženskosektárskeho hnutia. Všetky takéto hnutia sa síce prevádzali pod rúškom náb., ale vznikali z ekonomických alebo iných sociálnych dôvodov.“

Nábožensko-politická situácia v Bagdadskom kalifáte bola po celú jeho existenciu zložitá. Abbásovci využili na zvrhnutie Umajjovcov nearabských feudálov, ktorí chceli mať rovnaké postavenie ako mala arab. aristokracia.

Opozičné hnutie, ktoré sa odrážalo v boji Iráncov proti arab. nadvláde sa s celou prudkosťou rozpútalo v prvých rokoch vlády Abbásovcov. Bagdadský kalifovia boli v tejto situácii nútení stále manévrovať v náb. otázkach a ku krutému teroru v sociálnej politike. Teror bolo nutné vysvetľovať motívmi náb. zbožnosti. Existovala formula, ktorou bolo možné ospravedlniť akýkoľvek čin: ten, kto mal byť potrestaný, bol jednoducho vyhlásený za zendika - kacíra, bezbožníka. Na zendikov sa nevzťahovala žiadna právna ochrana. Najvyšší sudca stanovoval orientačné body, podľa ktorých sa zisťovali príznaky pravovernosti a kacírstva. To nebolo pre abbásovských kalifov ľahké. Chápali, že musia v otázkach náb. zaujať určitú pozíciu. Od okamžiku svojho nastúpenia na trón považovali za nutné demonštrovať svoju nábožnosť, kladúc ju ako protiklad nedbalosti v otázkach viery, z ktorej obviňovali Umajjovcov. Na rozdiel od nich vykonávali púte do Mekky a pred očami davu usporiadali predstavenia dokonalej zbožnosti. Avšak aj naďalej pokračovali rôzne sociálne a etnické skupiny v boji za svoje záujmy a skrývali svoje požiadavky za náboženskoideologické učenie, kvôli ktorým museli vládnuce skupiny vstupovať do sporov a prejednávať ich.

Takýmto novým protivníkom bolo predovšetkým náboženskomystické hnutie sofizmus.