V klimatických podmienkach Slovenska pre život človeka bolo základným predpokladom získavanie potravín pomocou obrábania pôdy, pestovanie rôznych plodín. Touto činnosťou však človek pôsobil aj na vznik ďalších výrobných odvetví vytvárajúcich predmety pre každodenný i sviatočný život a aj na okolitú prírodu, ktorú skultúrňoval. Výroba zase spätne pôsobila na vývin poľnohospodárstva. V poslednom tisícročí v súvislosti s vývinom ekonomiky a diferenciáciou spoločnosti došlo v poľnohospodárstve k obdobiam rozvoja aj stagnácie.

Slovensko vďaka dostatku rúd, kameňa, hliny, dreva a iných surovín patrilo odpradávna medzi oblasti s mimoriadne priaznivými podmienkami pre výrobnú činnosť, ktorú by sme mohli označiť za remeslo, alebo sa na remeslo vyvinula postupne. No človek žijúci na našom území sa vo svojej dlhej histórii len veľmi pomaly dostával do situácie, že lovu alebo inej ako poľnohospodárskej výrobe mohol venovať veľkú časť svojej pracovnej energie. Okolo 9. storočia sa už remeslo na Slovensku výrazne vyčlenilo od poľnohospodárstva. Najrozvinutejšie bolo kováčstvo, hrnčiarstvo a šperkárstvo. Remeselníci si začali vytvárať aj akési "stavovské" organizácie - združovali sa v cechoch, ktoré mali ich umenie predovšetkým ochraňovať. Remeselníci potom prijímali svojich učňov, s ktorými nie vždy spravodlivo nakladali. Daň, ktorú učeň zložil v čase štúdia u remeselníka, sa mu však zväčša bohato vrátila v jeho ďalšej práci, keď sa sám stal samostatným remeselníkom.

Pod pojem ľudová výroba zaraďujeme v etnografii všetky ručné práce, zhotovovanie úžitkových predmetu prevažné s miestnych surovín pre potrebu vlastnej rodiny i pre blízke okolie napr. spracúvanie textilných vlákien, slamy, lyka, šitie súčasti odevu , vyšívanie, paličkovanie čipiek, spracúvanie dreva, kovov, koze a pod. Remeslá sa často organizovali v cechoch a výrobných spoločenstvách, napríklad kováčstvo, hrnčiarstvo a džbánkarstvo, sklárstvo, garbiarstvo, kožušníctvo, kolárstvo, tesárstvo, tkáčstvo atď. Remeslá však predstavujú len časť celkovej ľudovej výroby, jednu jej vývinovú fázu, ktorá v mnohých prípadoch nezasiahla všetky výrobné odvetvia, a na rozdiel od vyspelých mestských remesiel ustrnuli niekedy na nižších výrobných postupoch. Menšie domáce dielne vyrábali jednoduchšie a výrobne menej náročné predmety pre pospolitý ľud, centrálne dielne pracovali pre bohatšie vrstvy.

Aj najodvinutejšie odvetia slovenskej ľudovej výroby charakterizuje veľmi tesná spätosť s poľnohospodárstvom. toto charakterizovalo ďalšiu črtu ľudovej výroby a jej sezónnosť. V lete sa s remeselníka staval roľník v zime zas remeselník. V prvých obdobiach oddeľovania remesiel od roľníctva sa výrazne odlišoval vidiecke remeslo od mestského.

Špecializovaná výroba v hradiskách a budúcich mestách a s ňou súvisiaci obchod, no napríklad staré miestne názvy zaniknutých i dodnes jestvujúcich osád dokazujú, že už v začiatočnom období feudalizmu bola aj na vidieku rozvinutá remeselná výroba. Popri obciach, ktoré mali osobitné úlohy, napríklad pri panských poľovačkách a pri službách na hrade, ako to dokazujú niektoré miestne názvy (Čeľadnice, Dvorníky, Dvorčany, Tlmače, Igram, Lovčice, Psiare a pod.), existovali už koncom prvého tisícročia nášho letopočtu roľnícke obce, ktoré si svoje záväzky k panstvu odbavovali špecializovanou výrobou, napr. Štitáre, Žemliare, Koláre, Dechtáre, Hrnčiarovce, Smolenice, Kováčovce, Tesáre, Čeláre, Plachtince a iné. Okrem týchto výrobných osád jestvovali aj obce, ktorých obyvatelia sa zaoberali obchodom, napríklad Hosté, Hosťovce, Tovarníky, obce špecializované na dovoz soli - Solčany, Solníky, Solka – a na povozníctvo – Vozokany. Podľa archeologických výskumov z tohoto obdobia najviac dokladov je o technicky vyspelej výrobe najmä v oblasti šperkárstva, hutníctva, kováčstva a hrnčiarstva. Definitívna špecializácia dvorských , mestských a vidieckych remesiel nastala u nás okolo 11. a 12. stor. Do domácej výroby s výrazne sezónnym charakterom sa zaraďujú všetky techniky spracúvajúce drevo, kožu, kosti a rohovinu, textilné vlákna, hlinu a kovy na menej náročné výrobky pre potreby najbližšieho okolia.

Spracúvanie kovov

KOVÁČSTVO
Kováči zhotovovali také významné a pre každodenný život nevyhnutné predmety, ako sekery, nože, motyky, čakany a iné poľnohospodárske nástroje, a preto boli v starších dejinách ľudstva najvýznamnejším remeslom vôbec. Slovanské kováčstvo nadväzovalo na staršie keltské tradície, vďaka ktorým sa výroba pomerne dokonalých pracovných nástrojov, náradia a zbraní vo veľkomoravskom období uskutočňovala už relatívne náročnými a zložitými technikami – zváraním tvrdej ocele mäkkým železom, damaskovaním, kalením, popúšťaním a pod. Na prelome 8. - 9. stor. bola na Slovensku, a to v Pobedime na strednom Považí, už aj špecializovaná osada kováčov – výrobcov nožov. Ležala v blízkosti opevneného hradného centra.
Archeológovia v nej našli sedem skladov sekerovitých hrivien, veľké množstvo železnej trosky a zvyšky povrchnej šachtovitej pece na tavenie železa. V 11. – 12. storočí nadobudlo u nás veľký rozsah kováčstvo špecializované na jednotlivé druhy výrobkov. Existencia rozvinutého kováčstva vždy závisela od vyspelej ťažby rudy a hutníctva. Západní Slovania, ktorí sa usadili v Podunajsku, prevzali aj v tejto oblasti poznatky Keltov a Rimanov a súčasne si vytvorili aj vlastnú svojráznu technológiu spracovania železa. Už v 8. storočí vznikli blízko surovinových zdrojov výrobné osady zamerané len na spracovanie železa, ale aj veľké železiarske huty s niekoľko výrobnými jednotkami, v ktorých pracovalo niekoľko desiatok ľudí, nepracujúcich už vôbec v poľnohospodárstve. Zatiaľ sa takéto osady našli len na území Moravy a Čiech, archeológovia však nevylučujú však nevylučujú ich existenciu ani na Slovensku, a to už vo veľkomoravskom období. Okrem týchto špecializovaných veľkých hutníckych osád sa v 8. – 9. stor. vyrábalo železo aj v menších strediskách. Svedčia o tom nálezy železnej trosky v Bojniciach, Bešeňove a v Nitrianskom Hrádku. Už pri spomenutom kováčskom stredisku orientovanom na výrobu nožov v Pobedime sa nachádza aj huta spracujúca rudu, ktorá nepochádza z okolia. Zhutňovanie železnej rudy ďaleko od miesta jej výskytu sa vysvetľuje existenciou opevneného hradiska, ktoré chránilo výrobcov pred neočakávanými prepadmi. Železo sa u nás v ranofeudálnom období dostávalo do hút do kováčskych dielní v podobe sekerovitých hrivien a z nich sa prekúvalo na železné výrobky. Našli sa najmä blízko hradísk a väčších sídlisk, teda na miestach, kde možno predpokladať existenciu kováčskych dielní. Po páde Veľkomoravskej ríše väčšie železiarske huty a osady viazané na opevnené centrá zanikali, výroba železa sa v 10.-11. storočí rozptýlila a dekoncentrovala v osadách, v ktorých poddaní obyvatelia žili pod nadvládou feudálov. Zhutňovanie železnej rudy ďaleko od miesta jej výskytu sa vysvetľuje existenciou opevneného hradiska, ktoré chránilo výrobcov pred neočakávanými prepadmi.

Kováčstvo patrilo na začiatku feudalizmu medzi najrozšírenejšie remeslá vôbec a jeho existenciu možno v tom čase na Slovensku predpokladať v každej významnejšej poľnohospodárskej osade. Veľkomoravské kováčstvo patrilo k najvyspelejším vo východoeurópskej oblasti a jeho úroveň nebola nižšia ako v západnej Európe. Najvýznamnejším spracúvaným kovom bolo nepochybne železo.
Kováčstvo, ktoré tvorí najdôležitejšiu zložku pri spracúvaní kovov v ľudovej kultúre, vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky technológie výroby, možnosť získania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Preto kováčstvo patrilo aj na dedinách k tým druhom prác, ktoré sa prvé začali oddeľovať ako špecializované remeslá. Aj tak dedinský kováč pomerne dlho mohol robiť len podradnejšie práce, najmä opravy železného náradia, zatiaľ čo nové výrobky mali povolené vyrábať iba cechoví kováči v mestách. V dedine býval zväčša len jeden kováč, ba v niektorých oblastiach bol iba jeden pre viacero dedín. Kováč, často ako jediný remeselník v dedine, si práve svojou jedinečnosťou udržal zvláštne postavenie.

Popri týchto individuálnych výrobcoch - kováčoch, vznikali výrobné centrá s širším dosahom, najmä v oblastiach s rozvinutým železorudným baníctvom, ako napríklad Gemer a Spiš. Už v 17. storočí sa v týchto krajoch zakladali manufaktúry na spracovanie železa. Manufaktúrny charakter mala aj práca cigánskych kováčov na juhozápadnom Slovensku, organizovaná zväčša na akomsi veľkorodinnom systéme , ktorý sa zameriavali na výrobu klincov a reťazí a mali pomerne široký okruh konzumentov.

Neskôr začali kováči v niektorých oblastiach Slovenska popri kovových doplnkoch k drevenému poľnohospodárskemu náradiu, ako boli pluh a vozy, vyrábať i celé poľnohospodárske náradie, najmä polo železné pluhy rozličnej konštrukcie, ktoré boli nepochybne výkonnejšie než pôvodné drevené. Hoci okruh spotrebiteľov, pre ktorých tieto malé kováčske dielne vyrábali, nebol príliš veľký, predsa sa niektoré rozrástli na akési malé továrničky či skôr manufaktúry.
Medzi ďalšie výrobky pochádzajúce z kováčskych dielní patria napríklad: obločné mreže, kovania dverí, kovové obločnica, svietniky, trojnožky pod riad.

ŠPERKÁRSTVO
Osobitné miesto v spracúvaní kovov má výroba ľudových šperkov. Tu prevažuje výroba pre vlastnú spotrebu alebo pre potrebu najbližších. To boli výrobky ako doplnky odevu a účesu, spinky, gombíky, pracky, ihlice, hrebene a podložky účesov, prstene a čističe fajok. Vo vyspelých centrách tejto výroby, ako napr. v Nitre, mali šperky vysokú umeleckú úroveň. Ich zhotovovanie predpokladá nielen skúsenosť, ale aj úplné sústredenie sa na túto činnosť, teda trvalé odlúčenie od poľnohospodárstva. V šperkárskych dielňach mohli byť sústredení majstri viacerých výrobných odvetví, napr. zlatníci, kovotepci a kovolejári.
Aj v tomto remeselnom odvetví možno konštatovať spätosť so staršími domácimi kovotepeckými a kovolejárskymi tradíciami, ale aj ovplyvňovanie umeleckými prvkami a technikami z oblastí iránskej, byzantskej, bavorskej a čiastočne i franskej. Pre potreby vidieckeho obyvateľstva pracovali aj mestskí zlatníci, ktorí zhotovovali zo striebra filigrámové gombíky a spony.

DROTÁRSTVO
Známym remeslom bolo bezpochyby drotárstvo. Jeho vznik nepochybne podnietila predovšetkým bieda Trenčianskej stolice, z ktorej sa grupovalo najviac drotárov. Podnetom k rozšíreniu drotárstva ako potulného zamestnania bolo i používanie hlineného riadu v dedinských domácnostiach. Drotárstvo ako jedno zo známych remesiel, ktoré do sveta rozširovali aj Slováci, si zaslúži veľkú pozornosť. Pri hľadaní odpovede na otázku "Prečo tomu tak je?", sa ponorte spolu so mnou do jeho histórie:

Korene slovenského drotárstva siahajú do 15. storočia. Spojené sú s prácou mužov z oblasti Trenčína, ktorí pracovali v Sliezsku, kde súčasne spoznávali techniky spracovávania drôtu. Svoje poznatky priniesli domov a začali učiť práci s drôtom aj svoje ženy a deti. Prví drotári začínali opravami rôznych nádob (džbánov, putní, úľov). Časom mnohé nádoby opletali už ako nové, za účelom zabrániť ich poškodeniu, keď budú vystavené vplyvom prostredia, odretiu, pádom a podobne. Postupne sa drotári prepracovali k výrobe rôznych úžitkových predmetov do domácností - drôtených sít, neskôr aj napr. pascí na myši (niektoré z nich boli podobné ako "pasce" na ryby, aké dnes určite poznáme najmä z prímorských krajín, kde drôtenú, napr. oválnu sieť s postupne sa zužujúcim vstupom do nej vhodia do mora. Ryba, ktorá vpláva do siete, už cez zúžený otvor, ktorý má vyústenie vnútri, nevypláva. Pasce na myši od drotárov boli podobné, len v menšom vydaní, drotári však vyrábali pasce na myši aj na iných princípoch chytania - rôzne západky a pod.). To však neboli ich jediné výrobky, patrili k nim časom aj rôzne stojany na sviečky, pod žehličku, tácky, strúhadlá, rytierske košele, plechové nádoby, klietky na škrečky, umelecké drotárske výrobky ako sú lustre, košíky, vázy, postavy zvierat a ľudí a iné.

Snáď si každý školák pamätá hodiny dejepisu, na ktorých sme sa dozvedeli o drotároch ako túlavých remeselníkoch, ktorí sa za prácou dostali často do Ruska či Číny, alebo Ameriky. U nás sa drotári "delili" na tzv. trenčianskych, kysuckých a spišských, od ktorých sa potom učili ďalej poľskí drotári. Majstrovstvo slovenských drotárov sa postupne vyvíjalo. Základy, ako som už uviedla, získali v Sliezsku, kde bolo viacero tovární s nemeckou technológiou výroby drôtu.
Drôt bol základný materiál, ktorí drotári používali.
Do ich výbavy patrilo tiež šidlo, kliešte - štikačky, v neskoršom období vývoja drotárstva aj plech, kladivo, nožnice, nákova, priebojník, dierovač a dláto, husie brko, spájkovačka, kyselina. Pri opravách nádob drotári nádoby ovíjali, opletali alebo cez jednotlivé trhliny alebo šidlom jemne urobené dierky prevliekli drôt, ktorého konce pevne uviazali. Na spojenie poškodených kúskov nádob sa používali aj železné spony, vyrábali sa napr. náhradné "ušká" nádob, používali sa bandáže z plechu. Pred drôtovaním sa úlomky poškodenej nádoby zväčša zlepili škrobovým lepidlom alebo jednoducho otrusinkami chleba namočenými v slinách. Nádoba bola správne odrôtovaná, ak z nej nevytekala voda cez spoje jednotlivých častí. Vzory opletania nádob boli rôzne, každý si však vyžadoval veľkú šikovnosť a pokojnú ruku drotára, aby sa vedel hoci aj s hrubším drôtom "hrať" ako s niťou. Aby drotár zabránil potu na rukách, otieral si dlane v prachu alebo piesku. Drotári svoje remeslo postupne vylepšovali - opletali postupne aj porcelánový riad alebo fajky, a to medeným nehrdzavejúcim drôtom. Pri tomto opletaní už využívali viac aj umelecké prvky práce. Postupne sa z túlavých drotárov stávali usadlíci v jednotlivých mestách, kam ich priviedla ich práca, kde neskôr zakladali manufaktúry alebo rôzne dielne. V nich postupom času vyrábali rôzny riad a zasahovali, kde im to iní remeselníci a miestne pravidlá dovolili, aj do istých prác klampiarov a inštalatérov.

Dnes sa s túlavými drotármi už nestretneme. Máme však možnosť čítať o ich práci, vývoji ich remesla, vidieť múzejné výstavy ich prác. Naďalej však žijú ľudia, ktorí sa snažia tradície remesla drotárov zachovávať a svoju prácu, často umelecko-remeselnú, prezentujú na mnohých jarmokoch, trhoch, akciách remeselníkov múzeí alebo iných inštitúcií. Informácie o nich nájdete aj na tejto stránke - o akciách v časti "Novinky", o remeselníkoch postupne tu.

Zaujímavú a ojedinelú expozíciu drotárstva nájdeme v historicky najstaršom múzeu drotárstva umiestneného popri iných expozíciách v Považskom múzeu v Žiline na Budatínskom zámku. Spracúvanie dreva

Drevo je nepochybne jedno z najuniverzálnejších materiálov. Používalo sa na stavbu domu, jeho zariadenie a všetky pracovné nástroje. Hoci sa lesy rozprestierali vo väčšej alebo menšej miere takmer po celom území Slovenska, predsa sa drevorubačstvo ako zamestnanie ľudu nerozvíjalo všade rovnako. Najviac sa rozvíjalo tam, kde boli na to najprimeranejšie podmienky- v krajoch, kde bolo vo veľkých plochách sústredeného veľa dreva, ktoré sa mohlo najmä pri menších dopravných možnostiach v staršom období spotrebovať na mieste alebo na blízkom okolí (v baniach a hutách), alebo v krajoch, ktoré mali dobré dopravné možnosti. Kedysi to boli splavné rieky, neskôr železnice.
S ťažbou dreva v minulosti nerozlučne súviselo, dnes už takmer nejestvujúce zamestnania, a to pltníctvo a uhliarstvo.
Pltníctvo bolo v minulosti popri povozníctve jediným spôsobom prepravy dreva na väčšie vzdialenosti. Neslúžilo však iba na prepravu dreva, ale aj iných výrobkov z hornatých častí Slovenska do úrodných nížin bývalého Uhorska. Na pltiach sa predovšetkým prepravovali rozmanité výrobky z dreva ako dosky, šindle, drobné domáce náradie a riad, koly do vinohradov, ale aj výrobky kamenárov, pastierov a pod. Zánik pltníctva spôsobila najmä konkurencia železníc. Na rozdiel od pltníctva uhliarstvo súviselo svojou základnou surovinou s ťažbou dreva, jeho zavádzanie a rozširovanie nepochybne súviselo so spracúvaním kovov, napríklad s kováčstvom a zbrojárstvom. Veľké množstvo drevného uhlia však vyžadovalo železiarstvo a hutníctvo. Väčší počet uhliarskych osád na Slovensku sa preto, samozrejme, vyskytuje najmä v oblastiach so železiarskymi a hutníckymi podnikmi. Kamenouhoľné bane však vytlačili drevné uhlie z veľkovýroby.

TESÁRSTVO
S ťažbou dreva a s drevorubačstvom najbezprostrednejšie súvisí tesárstvo. Znalosť tesárskych prác sa uplatňovala predovšetkým pri stavbe domu. Na stavbe domu sa zúčastňovali všetci mužskí členovia blízkej i vzdialenej rodiny. Majiteľ s príbuznými si drevo sami vyrúbali, očistili, doviezli a podľa potreby napílili a okresali, pričom odborník vykonával iba najzložitejšie práce a dozeral na stavbu. Tesárskou technikou sa zhotovovali aj základné časti tradičného vnútorného zariadenia vidieckych domov. Najmä menšie kusy nábytku ako lavice, sedačky, poličky, zariadenia pitvorov, komôr a kolíb. Výrobou nábytku a drevených nástrojov sa sezónne zaoberali najmä mlynári. Pri spracúvaní dreva boli odborníkmi a vyznali sa v rozličných tesárskych, truhlárskych, stolárskych, tokárskych a konštrukčných prácach. Vo všetkých oblastiach Slovenska s výskytom drevenej architektúry bola neodmysliteľná výroba šindľov. Šindle sa vyrábali z mäkkého dreva štiepaním a žliabkovaním oberučným nožom na oberučnom stolci.

Šindliarskej výrobe je veľmi blízka výroba skladných truhiel, tzv. súsekov, ktoré sa v minulosti používali na uskladňovanie šatstva a potravín. Vyrábali sa zo štiepaných kusov dreva, takisto žliabkovaných podobne ako šindle a skladaných do rámu. Truhly mali sedlovitý vrchnák, takisto zo štiepaných dosák. Panovnícka moc ranofeudálneho štátu zaraďuje tesárov do služobníckej organizácie, o čom najlepšie svedčí viacero dedín s názvom Tesáre spomínané od 11. storočia. Pre remeselnú výrobu 10.-12. storočia sa tesárstvo stalo typickým remeslom vykonávaným v prostredí bezprostredne obklopujúcom formujúceho sa feudálneho pána a jeho sídle.
Tu však prevláda spracovateľsko-konzumná stránka, ako napr. kuchárov, pekárov, mäsiarov, cukrárov, sládkov i žemliarov. Drevo bolo všestranne využiteľné, čo dokazujú aj niektoré tokárske výrobky ako predovšetkým praslice a kolovrátky, ale aj hudobné nástroje ako rôzne píšťaly, fujary či husle.

DEBNÁRSTVO
Debnárske remeslo je veľmi staré a na Slovensku značne rozšírené (cechov debnárov bolo takmer štyridsať a v jednotlivých mestách boli desiatky týchto remeselníkov). Ich výrobky totiž využívala každá vtedajšia domácnosť.

Debnári ako odborníci na výrobu drevených sudov, kadí (z tvrdého dubového dreva), putní, vedier, bočiek, kúpacích vaní, šaflíkov, šechtárov, geliet, zvaralníkov a iných výrobkov (z mäkšieho jedľového alebo smrekového dreva), mali prvé cechy už koncom 15. storočia v Prešove a Bardejove. Ich výrobky, z ktorých boli na prepravu a uskladňovanie čohokoľvek užitočné najmä sudy, vyžadovali drevené, najčastejšie dubové dyhy, ktoré debnári skladali do seba a sťahovali kovovými obručami. Na miesta, kde nebol dostatok dreva na výrobu debnárskych výrobkov, sa potom takéto výrobky vozili z miest, kde bol dreva dostatok a kde pôsobilo viac debnárov, než mohol miestny trh prijať. Rozdiel medzi sudom a kaďou bol v tom, že kaďa bola otvorená sudovitá nádoba, sud sa z každej strany svojho valcovitého tvaru akoby mierne uzatváral. Obdobou sudov boli aj bočky, t.j. menšie sudy na víno.

Putňa, ako sa hovorovo označuje aj drevené vedro, bola väčšia drevená nádoba s elipsovitým prierezom. Mala popruhy, aby ju mohli nosiť na chrbte naplnenú napr. ovocím. Z múzeí alebo skanzenov, ale tiež starých filmov, či vinárskych pivníc poznáme šafle, alebo šaflíky – okrúhle väčšie drevené nádoby s dvomi držadlami, ktoré neboli pridávané na boky nádoby, ale boli súčasťou dvoch dýh – t.j. dve oproti sebe uložené dyhy šaflíka boli dlhšie a “vytŕčali” navrchu nádoby. Mali spravidla guľaté alebo oválne otvory na uchytenie. Menšie vydanie šaflíka bol šechtár. Pri zlom hospodárení sa tiež zvyklo hovorievať “Gazdoval zo šafľa do šechtára...”. Šechtár bol známy aj ako “hrotok”. Na mliečne produkty, napr. bryndzu, mlieko, sa používala drevená nádoba vyrábaná debnármi, nazývaná geleta. Zaujímavosťou je, že v 15. storočí vznikol v Žiline aj cech tzv. sudkárov. Títo remeselníci mali spracovávať vŕbové, brezové a lieskové drevo na obruče, ktorými spájali svoje výrobky – sudy na tekuté, ale aj niektoré pevné potraviny.
KOLÁRSTVO
Kolárske dielne a cechy (nazývané tiež kolesárske) združovali kolárov (kolesárov) vyrábajúcich kolesá, ale aj iné drevené súčasti vozov (oje, brzdy, pluhy). Spracovávali predovšetkým drevo, niektorí tiež plietli košatiny pre vozy a koče. Kolári boli takmer vždy spojení s inými remeselníkmi. Už ich prvý cech, ktorý vznikol v polovici 15. storočia v Košiciach, bol spojením s tokármi, stolármi a maliarmi. Často sa však združovali s kováčmi, ktorých práca bola pri výrobe kolies a súčastí vozov potrebná.

REZBÁRSTVO
Títo remeselníci, ktorí existujú dodnes, sa zaoberali a zaoberajú vyrezávaním rôznych drevených sôch, sošiek, reliéfnych obrazov (často so sakrálnou tematikou), oltárov a pod. Výsledky ich prác sú skutočným umením, nezriedka sa teda stretneme s označením “umelecký rezbár”. Samotných rezbárov nenájdeme v histórii združených do cechu. Ich práce, ktorých vek možno počítať na storočia, však majú návštevníci možnosť obdivovať najmä v slovenských kostoloch. Na Slovensku má rezbárstvo aj svoju charakteristickú “ľudovú odnož”, a to výrobu bačovského riadu – najmä známych črpákov, ale tiež odlievakov, foriem na syr, oštiepky a podobne. Pre rezbára je najdôležitejšie drevo (z lipy, javora, hrušky, jedľa alebo ktoréhokoľvek iného u nás rastúceho stromu, nie však vysušené, lebo vtedy je už tvrdé a vhodné len pre tokára) a dláto. Dôležitý je však aj nôž, rôzne rašple, pilníky, kyjanice (ťažké drevené nástroje v tvare koňakovej fľaše, ktoré sa používajú na vtĺkanie dláta do dreva). Rezbári si svoje nástroje musia často upraviť alebo aj sami vyrobiť, takže potrebujú napr. aj brúsne kamene. Hovorievalo sa o nich, že sú to “majstri deviatich remesiel”. V skutočnosti je to však údajne ešte náročnejšie. Všetko to však rezbár rád obetuje do výtvoru, ktorý na konci zavesí na stenu, položí na stôl alebo odovzdá zákazníkovi.

RIEČIČIARI
Známi sú aj ako sitári. Riečica je známa ako sito s veľkými okami. Riečičiari vyrábali riečice – sitá – z dreva, niekedy však dno sít vyrátali aj z mosadzného drôtu alebo srsti. Okraje sita bývali kovové alebo drevené. Tie sa používali na prečistenie, preosiatie obilia, múky, zrna, krupice, väčšieho korenia a podobne. Prvý cech sitárov na Slovensku vznikol v Bratislave. Ďalší bol v Oslanoch. Niektorí sitári sa však stále združovali v cechu, ktorý vznikol vo Viedni. Sitárov – riečičiarov nebolo na Slovensku veľa, roztrúsení však boli vo všetkých známejších mestách.
STOLÁRSTVO
Rôzne druhy dreveného alebo čiastočne dreveného náradia a stavebných výrobkov (okná, dvere) boli vždy žiadané. Stolári teda nemali o prácu núdzu.

V istých obdobiach ich bolo veľmi veľa – na 500 obyvateľov jeden stolár. Najstarší na Slovensku známy cech stolárov bol v Košiciach, a to už v polovici 15. storočia. Ďalšie cechy mali stolári buď samostatne alebo spolu napr. s mlynármi (v Banskej Bystrici, debnármi (v Bratislave) alebo povrazníkmi, mäsiarmi a remenármi (v Nemeckej Ľupči).

Spracúvanie prútia a travín

Rozličné druhy pletiarskych prác patria k veľmi starým pracovni technikám. Napriek svojej starobylosti však spracúvanie prútia, korienku a travín nestratilo význam ani do dnes. Z prútia sa ešte i dnes vyrábajú koše a košíky rozmanitej veľkosti a tvaru, prútený nábytok, opletajú sa ním fľaše a demižóny. Znalosť pletenia bola taká univerzálna, že sa ňou zaoberali celé rodiny muži , ženy aj deti. Najmä v oblastiach s hojnejším výskytom prútia pri riekach a potokoch. Na pletenie sa nepoužívalo len prútie ale aj slama opletená prútím, kukuričné šúpolie. Z listov kukuričného klasu sa stáčaním vytvára dlhší úplet, z ktorého sa vytvárajú výrobky ako napr. tašky, obaly na poháre, podnosy, sandále, topánky i figúrkové výrobky.

KOŠIKÁRSTVO
Koše boli pôvodne známe ako nádoby pletené z prútia. Dnes má toto slovo už mnoho významov. Prútené koše a iné nádoby (misky, podnosy) od košikárov, boli spletané z prútia tzv. ťahanou technikou alebo oblúkovito ohýbaným prútim. Prútie mohlo byť z vŕby, ale tiež z brezy. V minulosti sa používali zelené mladé neolúpané prúty. Dnešných košikárov si často môžeme mýliť s predajcami tzv. ratanového nábytku. Náš omyl však ľahko odhalíme – ak by sme mali doma hoci dve podobné fotele – jednu ratanovú a jednu z prútia, tá od košikára nám určite vydrží dlhšie. Prútie a spôsob jeho viazania robia tieto výrobky pevnejšími.

Ozdobovanie kraslíc
Ozdobené škrupiny vajíčok, tzv. kraslice, ako výsledok jedného z druhov ľudového výtvarného umenia, sú v posledných rokoch predmetom záujmu a lákajú návštevníkov do múzeí na ich novodobé výstavy, ale aj na jarmoky a špecializované akcie remeselníkov a ľudovej kultúry po celom Slovensku.
To, čo bolo v minulosti symbolom jari, nového života prebúdzajúceho sa prvého ročného obdobia, tepla a svetla, ale aj sily a ochrany jeho majiteľov, dnes mnohokrát nájdeme aj pri vianočnej výzdobe s vianočnými motívmi.

Bez pochýb sú nám známe batikované, vyškrabované, leptané, slamou oblepované či odrôtované kraslice alebo kraslice ozdobené reliéfne voskom.
Tradícia obdarovávania šibačov a polievačov počas sviatkov Veľkej noci maľovanými vajíčkami má najmä medzi Slovanmi dávne korene. Literatúra uvádza, že už v 14. storočí ľudia maľované vajíčka volali kraslicami. Názov údajne vznikol zo slovanského slova "krasnyj", t.j. červený. Červená bola považovaná za farbu života a vajíčka boli pôvodne ozdobované touto farbou. Vtedy to však boli zväčša plné škrupiny s uvareným vajíčkom. Neskôr sa začalo a dnes sa najmä zo zdravotných a hygienických dôvodov, ale aj s cieľom zachovať kraslicu na niekoľko rokov, ozdobujú predovšetkým prázdne škrupiny vajíčok, tzv. výduvky, volané na niektorých miestach aj "výdušky". Už samotné umenie vypláchnutia a očistenia výduvky je dôležité pre konečný vzhľad akokoľvek ozdobovanej kraslice.

Farbenie kraslíc vyvarením v cibuľových šupách je zrejme používané vo väčšine súčasných domácností. V minulosti pred vznikom umelých farbív sa používali na farbenie kraslíc prírodné materiály, v ktorých sa škrupiny vajíčok vyvarili (napr. v kôre z jabloní - zelená farba, jelše alebo duba - čierna, trieskach dreva orecha - ružová cez malinovú až po fialovú, šupiek cibule, čaju, sena, prútikov, šafránu - žltá až oranžová). Farby síce neboli také sýte ako sú dnes pri použití anilínových farieb, mali však pomerne široké spektrum.

Jednou zo základných techník ozdobenia škrupiny vajíčka bolo jej pokrytie rôznymi lístkami rastlín, zaviazanie napr. gázou alebo pančuchou a zafarbenie v odvare napr. z cibuľových šúp. Najrozšírenejšou a najstaršou slovenskou ozdobovacou technikou je batikovanie. Od voskovania (t.j. nanášania farebného vosku na biele alebo zafarbené vajíčko špendlíkovou hlavičkou alebo trubičkou) sa líši tým, že vosk po ukončení práce batikovaním na kraslici neostane. Prvú kraslicu, ktorá sa stala muzejným exponátom, nájdete práve v už spomínanom Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slovensko a jeho remeslá v stredoveku