Gotické umenie vo Francúzsku
Gotický sloh nebol plodom nejakého myšlienkového úsilia alebo mystických síl, ale skôr výsledkom technického vývoja foriem používaných v rozličných školách románskych oblastí, a predovšetkým stavebných postupov, ktoré sa objavili v Burgundsku a ktoré šírili cisterciáni. Utváral sa však a zdokonalil v Normandii a v Ile-de-France, v krajoch, ktoré ležali blízko Paríža a boli podriadené kráľovskej moci. A tak gotická architektúra nadobudla svoju charakteristickú podobu v období nástupu monarchie. Gotika sa rýchlo šírila do všetkých krajov Francúzska a potom i za jeho hranice. Tak sa v polovici 13. storočia naplno rozvinula v Nemecku a začala prenikať do Španielska.
Gotické umenie sa teda začalo formovať v 12.storočí vo Francúzsku, a to v oblasti, kde architekti urobili prvé závažné pokusy. Tak treba spomenúť chór s ochodzou v bazilike Saint-Denis, kde už okolo roku 1140 použili dômyselný systém rebrových klenieb, podopretých opornými oblúkmi, ktoré zabezpečili stabilitu stavby a dali jej nebývalú ľahkosť. Asi v polovici 12. storočia vznikla už celkom gotická loď katedrály v Sens. Lomený oblúk, ktorý sa zanedlho stal charakteristickým znakom gotického slohu, bol už vtedy veľmi rozšírený v románskych kostoloch v Normandii a najmä v Burgundsku, ako to dokazuje katedrála Saint-Lazare v Autune. Hlavnou novotou, čo prispela k vzniku gotického umenia v pravom zmysle slova, je spojenie lomeného oblúka s krížovou klenbou, ktorej rebrá vedú tlaky do štyroch bodov a proti týmto bodom sa zvonka vzpierajú oporné oblúky. Toto usporiadanie umožňuje vyľahčiť statické podpory, ktoré mali v románskom období podobu hrubých múrov, prelomených len nepočetnými otvormi, alebo masívnych pilierov.
Schematické kresby na obrázku zachytávajú základné konštrukčné prvky a slohové znaky gotickej architektúry: lomený oblúk, prevýšený priestor, oporný systém s opornými oblúkmi a piliermi, štvordielnu alebo šesťdielnu klenbu a bohato členený portál. I keď sa všetky tieto technické zlepšenia v niektorých krajoch veľmi rýchlo ujali, v architektúre sa naďalej uplatňovali staré formy ako polkruhový oblúk a tribúny nad nižšími bočnými loďami, ktoré vyvažovali tlak klenieb nad strednou loďou, hoci sa už na tento cieľ používali aj oporné oblúky. Letecká snímka oporného systému katedrály Notre-Dame v Paríži dokazuje, ako sa pomocou veľmi ľahkej konštrukcie oblúkov, postavených na vhodnom mieste, zrušia klenbové tlaky tým, že sa prevedú do masívnych pilierov a do zeme.
Spočiatku bol veľmi malý rozdiel medzi gotickou a románskou profiláciou jednotlivých článkov zložitejšia. Keď sa stavitelia vyrovnali s požiadavkami konštrukcie, mohli venovať väčšiu pozornosť dekoratívnym prvkom. Ako od konca 13. storočia vidíme v maliarstve oblé, vlnivé a ladné línie, tak v architektúre nachádzame zmnožené rebrá a výzdobu aj na klenbe. Okrem iného vznikajú visuté svorníky, ktoré sa vo Francúzsku objavili po prvý raz v krížení katedrály v Amiens a jemná klenbová sieť, aká je napríklad v krížovej chodbe katedrály v Gloucestri.
V trojloďových chrámoch mohla byť teraz klenba nad strednou loďou oveľa vyššia než klenba na d bočnými loďami, ktoré už neboli potrebné na vyrovnávanie tlakov. V kostoloch postavených v období vrcholnej gotiky už vôbec nenájdeme polkruhový oblúk, a to ani na veľkých vnútorných arkádach, ani v obločných a dverových otvoroch, ani na oporných oblúkoch. Okná sú spravidla rozdelené kamennými prútmi.
Vo vrcholnej gotike stratilo význam i samo trifórium a napríklad v lodi katedrály v Amiens je z neho už iba veľmi odľahčený dekoratívny prvok. Katedrálu v Amiens pokladajú odborníci za dokonalý príklad architektúry z obdobia rozkvetu gotiky. Pôdorys stavby má zvyčajný tvar dlhej trojitej lode, zakončenej polkruhovým chórom s ochodzou a vencom kaplniek. Trojloďový transept je umiestnený približne v strede dĺžky chrámu a vonku iba nepatrne vystupuje z hmoty stavby. Pohľad na záver katedrály ukazuje členenie hmoty jednotlivých častí: kríženie transeptu s hlavnou loďou, nad ktorým sa dvíha štíhla vežička, veniec kaplniek okolo chóru väčšmi vystupujúcu kaplnku v osi chrámu.
Dekoratívne prvky gotickej architektúry sa sústreďujú na najexponovanejšie miesta stavby: sochárska výzdoba zvýrazňuje a krášli miesta pre konštrukciu najpodstatnejšie. Architektonické línie nie sú však nikdy len rámcom pre výzdobu, ako to býva na renesančných budovách.
Dekoratívne motívy sa poväčšine čerpajú z miestnej flóry a fauny. Ďatelina, pospletaný brečtan, útle úponky viniča sa ovíjajú okolo oblúkov a vežičiek gotických stavieb, prerastajú harmonickú osnovu zodpovedajúcu novému slohu a robia z katedrály akési zrkadlo sveta.
Prvé francúzske gotické katedrály vznikli v druhej polovici 12. storočia. Katedrálu v Chartres, ktorú zničil požiar roku 1194 vysvätili, vlastne jej chór, roku 1198. Spodná časť katedrály v Chartres je zvyškom starého kostola, ktorý dal po roku 1020 postaviť biskup Fulbert. Nový chrám vysvätili roku 1126. Jeho priečelie s dvoma končitými vežami sa stalo vzorom pre neskoršie gotické chrámy.
Stavba remešskej katedrály, ktorá sa začala roku 1211, pokračovala veľmi pomaly až do 14. storočia a mnohé jej časti sa vôbec nedokončili. Dve snímky remešskej katedrály umožňujú porovnať ozdobnosť jej vonkajších častí, kde z oporných oblúkov, vežičiek a fiál vystupujú kraby, s jednoduchosťou vnútrajška. Priestor ovládajú vertikálne línie, ktorých vzostupnú tendenciu nerušia ani hlavice pilierov zdobené štylizovanými rastlinnými motívmi. Len niekoľko prvkov zastaví pohľad dvíhajúci sa ku klenbám a k svetlu, ktoré hojne prúdi vysokými oknami.
Gotické umenie v Španielsku
Gotické umenie preniklo do Španielska podobne ako do ostatných európskych krajín z Francúzska a pôdu preň tu pripravili cisterciáni. Koncom 14. storočia sa v Španielsku objavila plamienková gotika, ktorá dostala meno podľa bohatých plamienkových obrazov na kružbách.
Vráťme sa však k architektonickým pamiatkam ranej gotiky. V Kastílsku patria do tohto raného obdobia katedrály v Siguenz, v Ávile a v Ciudad Rodrigo. Medzi najslávnejšie gotické stavby v Španielsku patria katedrály v Leóne, Burgose a Tolede. Leónska katedrála Santa Maria de Regla, založená roku 1125 a stavaná prevažne v rokoch 1254 až 1280, vyniká neobyčajnou slohovou čistotou, ktorú nenarušili nijaké neskoršie prístavby a úpravy.
Gotické umenie v Itálii
Ešte donedávna niektorí historici umenia pokladali stredoveké štáty v Itálii za oblasť, v ktorej sa francúzsky gotický sloh nerozšíril tak ako v iných európskych krajinách. Preto sa väčšina vedcov dívala na gotické stavby v Itálii ako na kópie zahraničných vzorov alebo ako diela cudzích majstrov.
V Benátkach je najpozoruhodnejšou pamiatkou z toho obdobia Dóžovský palác, ktorý stojí vedľa chrámu sv. Marka. Oddávna tam mala sídlo vláda Najjasnejšej republiky. Už v 9. storočí tam postavil prvý palác dóža Partecipazio a po požiari roku 976 ho prebudoval dóža Pietro Orseolo I. Neskoršie, v 12. storočí si druhý požiar vyžiadal novú prestavbu, ale svoju terajšiu podobu, najmä vonkajšiu, získal palác iba prestavbou v 14. storočí, ktorú viedli benátski majstri. Stavba trvala niekoľko generácií a ako dokazujú dlhé zoznamy mien v zápisoch, viedli ju postupne mnohí architekti.
Gotické umenie v strednej a severnej Európe
Až takmer do konca 19. storočia sa mylne predpokladalo, že gotická architektúra vznikla v Nemecku a že zodpovedá duchu tejto krajiny. Gotický sloh má korene v románskych stavbách mníchov z Cluny a Citeaux, ktorí pripisovali čoraz väčší význam klenbe a opornému systému.
Podľa francúzskych vzorov na nemeckom území postavili aj katedrálu vo Freiburgu in Breisgau, trojloďový chrám s nádhernou vežou v priečelí, zodpovedajúcom šírke lode. Stavbu začali okolo roku 1200, vliekla sa cez celé 13. storočie a po dlhej prestávke pokračovala od roku 1354 podľa plánov Johanna z Gmundu. Subtílne hroty fiál a ľahké prelamované oporné oblúky dávajú chóru s ochodzou a vencom kaplniek neobyčajný pôvab.
Gotické umenie vo Veľkej Británii a vo východnom Stredomorí
Po víťazstve normanského vojvodu Viliama I. Dobyvateľa v bitke pri Hastingse roku 1066, vďaka ktorému bol korunovaný za anglického kráľa, vyvinula sa v rokoch 1066-1087 v Británii takzvaná normanská architektúra s určitými znakmi gotického slohu, najmä v riešení klenieb. Popri Normanoch sa o prenesenie západnej pevninskej kultúry do Británie zaslúžili cisterciáni, ktorí pri výstavbe svojich kláštorov bežne používali lomený oblúk a rebrovú klenbu a pripravili tak pôdu pre rozvoj anglickej gotiky. Veľmi skoro k jej rozvoju prispeli aj svetský stavitelia, ktorí dokonale ovládali techniku gotického slohu. Jeden z nich, Guillaume de Sens, prestavoval okolo roku 1175 canterburskú katedrálu, ktorú 5. septembra 1174 z veľkej časti zničil požiar. Pričinil sa tiež o to, že sa rozhodli zbúrať múry a celý chrám prestavať.
Keď už práce značne pokročili a mala sa začať stavať tá časť katedrály, ktorú potom postavili oveľa neskoršie, Guillaume de Sens spadol z lešenia, nemohol stavbu dokončiť a vrátil sa do Francúzska. Pokračoval v nej anglický majster William the Englishman.
V roku 1185 dokončili chór katedrály. K prestavbe trojlodia sa potom pristúpilo až koncom 14. storočia a celú stavbu po niekoľkých prerušeniach dokončili roku 1503 dostavaním strednej veže.
V slohu canterburskej katedrály sú postavené ďalšie dva monumentálne chrámy: katedrála v Chichesteri, poškodená požiarom v roku 1186, ale hneď nato rekonštruovaná, a katedrála v Lincolne, kedysi normanská, ktorej nová výstavba začala roku 1192.
Lincolnská katedrála má najviac originálnych prvkov, ktorými sa anglické katedrály odlišujú od francúzskych stavieb a ktoré sa stali charakteristickými pre anglickú architektúru. Tradičné priečelie francúzskych gotických kostolov s dvoma vežami na bokoch vo Veľkej Británii svojrázne pretvorili. Priečelie katedrály v Lincolne, v spodnej časti ešte románske a od konca 12. storočia do roku 1380 dobudované v gotickom slohu, dobre ilustruje charakteristickú črtu anglickej gotiky: pravidelné radenie rovnakých prvkov.
