Faktický rozvoj filmového priemyslu vo Veľkej Británií sa datuje od vzniku kamery, ktorú zostavil v roku 1895 Birt Acres (1854 – 1918) a R. W.
Paul (1869 – 1943) v Paulovom optickom laboratóriu v Saffron Hille. Paul sa začal zaujímať o filmy v roku 1894, keď ho grécky majiteľ zábavného podniku George Trajedis požiadal aby preňho vyrobil niekoľko Edisonových kinetoskopov. Paul s tím súhlasil lebo zistil, že Edison zabudol dať svoj prístroj patentovať v Británií. Vzhľadom k tomu, že Edisonovi agenti z pochopiteľných dôvodov odmietali dodávať filmy pre britské kinetoskopy, navrhol Paul Acresovi aby spolu zostrojili kameru ( neskôr zhodne tvrdili, že ten druhý k jej vývoji vôbec neprispel), s ktorou by mohli pre kinetoskop natočiť vlastné filmy. Kameraman mal byť Acres. Použil film od American Celluloid Co. Z Newaraku ( New Jersey ) a natočil kamerou hráča kriketu ( svojho asistenta Henryho Shorta ), ako vychádza z Acresovho sídla Clovelly Cottage v Barnete. Potom nasledovalo podľa Paulových slov „náš prvý komerčný film“, The Oxford and Cambridge University Boat Race, ktorý mal premiéru v kinetoskope na výstave v Indii v Earls Courtu 27. Mája 1896. Tento film spolu s The Derby a The Opening of the Kiel Canal tvorili program prvého filmového predstavenia v Británií od dôb Le Pricových experimentov. Acres ich premietal vo svojom kinetoskope v garáži svojho sídla Wrotham Cottage v Barnete v sprne 1895. Acres tiež ako prvý uskutočnil prvú filmovú projekciu na plátno, zatiaľ čo Paul sa stal prvým výrobcom premietačiek a prvým britským producentom.

Prvé komerčné premietanie filmu sa konalo v kinetoskopickom salóne bratov Holladovcov, ktorý zahájil svoju činnosť 14. apríla 1894. Kinetoskopy boli rozmiestené do dvoch radov po päť a za 25 centov mohli návštevníci sledovať päť filmov. Ak chceli vidieť všetkých desať filmov museli zaplatiť dvojnásobné vstupné. Z tržby 120 dolárov prvý deň vyplýva, že prišlo takmer 500 divákov.

Obdobie od prvého verejného predstavenia po vypracovanie filmového jazyka (1895 – 1918)
Prvý film verejne premietaný na plátno bol La Sortie des Ouvriers de l´Lumiere, ktorý predviedli Auguste a Louis Lumierovci 28. decembra 1895 členom Société d´Encouragement pour l´Industrie Nationale v rue de Rennes 44, Paríž. Film bol pravdepodobne natočený ešte v roku 1894 a ukazoval robotníkov opúšťajúcich továreň Lumierovcov v Lyone. Vo filmoch bratov Lumierovcov šlo len o to , aby na filmový pás zaznamenali to čo sa objavilo pred kamerou – usilovali sa zachytiť život a okolitý svet.
Štafetu objaviteľov prevzal po Lumierovcoch Georges Mélies, ktorý realizoval na filmovom páse odveký sen ľudstva – zhmotnil fantáziu, prekvapil obrazmi od výmyslu sveta, umožnil človeku cestovať v priestore i čase. Tieto dva spôsoby filmovej tvorby; lumierovský, dnes je to DOKUMENTÁRNY a méliesovský, vytvárajúci pred kamerou novú, fantastickú skutočnosť, dnes označovaný ako kreatívny alebo umelecký sa vinú celými dejinami kinematografie.

Prvé obdobie kinematografickej explózie charakterizuje objavovanie zákonov a pravidiel filmového rozprávania. Nielen základné delenie filmovej tvorby na dokumentárnu ( Lumiere ) a kreatívnu ( Mélies ), ale aj filmové žánre, filmové trik a strih sa vtedy objavovali za pochodu, pri tvorbe nových a nových diel. Napríklad americký kameraman Edwin S. Porter vo filme Život amerického požiarnika využil pri práci archívne zábery z požiarnických cvičení a spolu z hranými pasážami ich zostrihal do jedného celku – dramatického a plného napätia. Strih sa v tomto prípade stal rovnocennou zložkou filmového deja. Porter ešte dôkladnejšie rozvinul svoj spôsob rozprávania deja vo filme Veľká vlaková lúpež. Vtedy sa zdalo, že film zostane iba zábavou “menej urodzených”. “Niektorý historici kinematografie považujú dátum 17 november za rovnako dôležitý ako dátum prvého premietania bratov Lumierovcov,” napísal jeden z nich, Jerzy Plažewski. Toho dňa totiž premietali v novootvorenej sále Charras neďaleko Champs Elysées v Paríži prvý film novej firmy Le Film d´art Zavraždenie vojvodu de Guise.

Cieľom firmy bolo “zušľachtiť” filmové umenie. Chcela prilákať do kín a ľudí z vyšších vrstiev. Tento film bol žiaľ prvým z reťaze tých, čo programovo prijali divadelný spôsob rozprávania príbehu. Namiesto spúšťania opony sa na plátne objavovali nápisy. Na filme spolupracovali profesionálny divadelný herci, scenár a hudbu napísali špeciálne pre tento film profesionálny umelci. To je však jediný klad takto započatej cesty za umeleckým filmom, pretože takýmto spôsobom zušľachtený film bol iba zle sfilmovaným divadlom. Vývoj sa však nezastavil. Francúzskych divákov o niekoľko rokov neskôr zaujali komédie s Maxom Linderom a kriminálne príbehy Louisa Feuillada o Fantomasovi. Do dejín kinematografie zapísali svoje mená aj dvaja anglický fotografovia: James Williamson a Georg Albert Smith. Objavili okrem iného to, že vedľa seba možno klásť zábery rôznej veľkosti a vyjadriť tým dôležitosť okamihu, myšlienky. Taliansko obohatilo kinematografiu tvorbou monumentálnych veľkofilmov, ktoré neskôr inšpirovali veľkého amerického režiséra Davida Warka Griffitha.