V povojnových rokoch nastal vo vývoji filmu obrat.
Už za vojny začali do Európy prenikať hollywoodske filmy, ale po vojne ju priam zaplavili. Popri nich sa dostávala do popredia talianska aj dánska kinematografia. Švédsky film sa presadzoval predovšetkým zásluhou dvoch tvorcov odlišného zamerania – Victora Sjöströma (1879 – 1960), ktorý bol spätý so škandinávskou kultúrou, mal hlboký vzťah k dedine, prírode a folklóru, a Mauritza Stillera (1883 – 1928), ktorý sa orientoval skôr na problémy mestského života a ich odrazu v ľudskej psychike. Švédsky film v podstate vychádzala čerpal z ľudovej tradície a domácej literatúry. Hovoril zväčša o boji s prírodnými živlami a o živote ľudí, ktorých formovala drsná severská príroda. V poslednom Stillerovom filme Gôsta Berling (1924), ktorý nakrútil v Švédsku, vystúpila mladá herečka Greta Garbo, neskôr slávny filmová hviezda. Po odchode Stillera i Garbo do Hollywoodu švédska kinematografia nadlho stratila svoje významné postavenie. V Nemecku film ponúkal divákovi niečo pri čom mohol zabudnúť na hrôzy vojny. Historické výpravné filmy, ktorých vinikajúcim tvorcom bol najmä režisér Ernst Lubitsch, prenášali divákov do iných storočí. Filmy nakrútené pod vplyvom expresionizmu vzbudzovali v divákoch hrôzu a strach, boli plné záhadných bytostí a ťaživej atmosféry. Expresionizmus kládol do popredia subjektívny pohľad na svet. Umelci prekrúcali skutočnosť najmä zdôrazňovaním niektorých jej stránok a potláčaním iných. Expresionistické filmy boli reakciou na tvrdý reakčný politický režim a sociálny útlak v Nemecku po prvej svetovej vojne.

Reagovali však len únikom zo skutočnosti a pesimizmom, sociálna kritika pomerov sa v nich neobjavila. Medzi najvýznamnejšie režisérske osobnosti vyrastajúce z tohto obdobia patrí Fritz Lang. Reakciou na filmový expresionizmus bol v Nemecku kammerspiel – čo znamená komorná hra. Tento smer upustil od hrôzostrašnosti a zameral sa na vykreslenie rôznych ľudských charakterov. Vyznačoval sa predovšetkým detailným zobrazením vecí a udalostí presnou konštrukciou príbehu. Z tohto obdobia vzišiel veľmi známi scenárista Carl Mayer. S hospodárskou stabilizáciou v polovici dvadsiatych rokov sa v Nemeckom filmovom umení prediera do popredia realistický pohľad na život a filmové filmových problémov. V tvorbe tohto druhu vynikal Georg W. Pabst. Jeho Ulička, kde niet radosti s Gretou Garbo Astou Nielsenovou mu zabezpečila významné miesto v dejinách kinematografie. Vo Francúzku sa tvorba nemého filmu delí na komerčnú, ktorá mala na zreteli predovšetkým zisk, a na avantgardnú, ktorej cieľom bolo nové možnosti filmovej výpovede.

Prvé filmy bojujúce s komerciou vytvoril Abel Gance, tvorca veľkolepých historických filmov. Gance spolu zo svojimi druhmi experimentoval s filmovými výrazovými prostriedkami, s montážou, používal systém troch plátien, na ktorých premietal film nakrútený tromi kamerami, a podobne. Jacques Feyder tvoril filmy s citom a zmyslom pre proporcie. Dokazoval, že vo filme sa všetko rodí z atmosféry a zobrazovaných detailov. Pre tvorcov expresionizmu, dadaizmu a surrealizmu ako René Clair, Frenard Léger, Louis Bunuel a Salvator Dali bol film novým poľom pôsobnosti, vytvorili diela, ktoré dodnes provokujú spôsobom zobrazenia vecí, ľudí, ich života a snov. Najväčší vzostup filmového umenia v druhej polovici dvadsiatych rokov nesporne znamenala mladá sovietska kinematografia. Po prvý raz v dejinách vývoja vývoj kinematografie nezávisel od súkromného kapitálu. Hoci v ZSSR vývoj kinematografie sprevádzali technické i hospodárske problémy, nadšenie ľudí prekonalo všetky ťažkosti. Tvorcovia filmov v tom čase okrem novotárskych diel vytvorili aj množstvo teoretických prác, v ktorých chceli vystihnúť podstatu revolučného umenia. Tieto práce dodnes inšpirujú umelcov i teoretikov vo všetkých umeleckých oblastiach Dzigy Vetrov – experimentátor dokumentárneho filmu, Lev Kulešov - priekopník filmovej montáže no najmä Sergej Ezenštejn, Vsevolod Pudovkin a Alexander Dovženko svojsky, osobitým spôsobom prispeli k vývoju filmovej reči. Ich diela dodnes udivujú silou výpovede, no najmä dokonalým pretlmočeným revolučných myšlienok.

Ani „továreň na sny“ ako priliehavo nazval Hollywood sovietsky spisovateľ Iľja Edenburg nezaostávala vo vývoji. Napredovanie je však ovplyvnené kapitálom. Americká tvorba hľadala cestu k divákovi aby z filmového umenia plynul čo najväčší zisk. Kult hviezd bol mostom k tejto ceste. Druhým mostom bola výroba filmových sérií, ak film zaujal vyrábal sa na pokračovanie. V tomto čase do Hollywoodu prichádzať mnohý európsky režiséri a herci, herečky: Greta Garbo, Mauritz Schiller a jeho krajan Victor Sjöström, tajomná Pola Negri, nemecký režiséri Ernst Lubitsch a Friedrich W. Murnau či Rakúšania Joseph von Sternberg a Erich von Stroheim a mnohí ďalší. V tomto období sa v americkom filme kryštalizovali filmové žánre a druhy“ western, gangsterský film, kriminálka, historický veľkofilm, gangsterský film, spoločenský dráma, komédia a podobne. Z hollywoodskej produkcie vybočila najmä tvorba Roberta J. Flahertyho, ktorý vo svojich filmoch pravdivo dokumentoval skutočnosť. Toto obdobie sa nazýva aj „zlatý vek grotesky“.

Niektorý filmový historici považujú tvorbu majstrov grotesky za vrchol tvorby nemej éry vôbec. Ak by sme za jediné meradlo brali ohlas nespočetných generácií divákov, je to určite pravda. Kráľom komikov a to nielen obdobia nemého filmu je bezpochyby Chareles Chaplin. Od svojich prvých krátkych situačných grotesiek prešiel v tomto období k tvorbe celovečerných filmov aj, keď, krátku metráž celkom neopustil. Večne živými komikmi sú aj Buster Keaton, nezabudnuteľný Frigo, človek , ktorý sa nikdy nesmeje, Harold Loyd predstavujúci klasického Američana s okuliarami s kosteným rámom a slameným klobúčikom, Harry Langdon – dospelý človek s dušou dieťaťa, smoliarsky nikdy nerozlućiteľná dvojka Laurel a Hardy a mnohí ďalší. Aj v Čechách vznikali rôzne filmové spoločnosti: Kinof, Asum, Lucernafilm, akciová spoločnosť A-B založený roku 192, ktorá vlastnila prvé moderne vybavené filmové štúdio. Filmová tvorba sa rozvíjala najmä po vzniku ČSR roku 1918. Z režisérskych osobností to boli hlavne Svätopluk Innemann, Václav Kubásek, Karl Lamač či Gustav Machtý (Erotikon). Na Slovensku sa v tom čase nakrúcali len krátke filmy ale aj tie nie často. Roku 1921 založil majiteľ kina Meteor Július Deutsch výrobňu filmov Meteorfilm pre ktorú Imrich Darányi nakrútil „operetný kinemaskeč v piatich častiach – Sicíliána alebo Golier kňažnej Kanningstonovej“. Roku 1920 založila skupina Slovákov žijúcich v Chicagu filmovú spoločnosť Tatra Film Corporation, ktorá chcela robiť hrané filmy a založiť pobočky v Prahe, žiline a v Bratislave.

Po príchode na Slovensko sa im podarilo v súkromných podmienkach nakrútiť film Jánošík, dokonca v dvoch verziách- slovenskej a americkej. Film mal výbornú úroveň a mohol konkurovať vtedajšej českej tvorbe. Tatra Film Corporation sa však z príčiny nedostaku finančných prostriedkov rozpadla Roku 1922 firma Brato – Jamriška v Klenovci nakrútila dlhometrážny film Strídža spod hája. Nová kapitola filmu sa otvorila príchodom Karola Plicku do Matice slovenskej roku 1923. Uvedomil si, že film má veľké dokumentárne možnosti, a na základe tohto vytvoril viaceré národopisné diela, ktoré zobrazovali život aj umenie ľudu: Za Slovenským ľudom, Po horách, po dolách. S rozvojom filmovej techniky dozrievalo aj filmové umenie. Nemý film dospel do štádia, v ktorom mu začal chýbať ďalší rozmer – zvuk.